1 veta prvá O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného nie je dôvodné. Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a potom, čo deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8Sžf/114/2014 12 Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p., ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty. Senát najvyššieho súdu poukazuje na to, že už v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 8Sžf/115/2014 zo dňa 11.12.2014, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorými krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020502/1/1139313/2012/885-r zo dňa 27.08.2012 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“), keď uviedol, že nakoľko judikatúra SD EÚ má povahu prameňa európskeho práva, pokiaľ z tejto vyplýva zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym (z rozsudku vo veci Costa v. Enel), ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020502/1/1139313/2012/885-r zo dňa 27.08.2012 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“), keď uviedol, že nakoľko judikatúra SDEÚ má povahu prameňa európskeho práva, pokiaľ z tejto vyplýva zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym (z rozsudku vo veci Costa v. Enel), ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. Predmetom konania boli dva vnútroštátne predpisy, zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o DPH“) a zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „daňový poriadok“), ktoré neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Podľa DPH smernice môžu 8Sžf/114/2014 13 jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a proporcionality. Postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v čl. 183 DPH smernice v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to však nemení na skutočnosti, že táto je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Krajský súd poukazujúc na jednotlivé rozsudky SDEÚ dospel k záveru, že záver žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok od uplynutia všeobecnej 30 dňovej lehoty sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s čl. 183 DPH smernice a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká po uplynutí tejto lehoty. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňové kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Postup správcu dane a žalovaného tento záver popierajúci bol neproporcionálny, neopodstatnený a nespravodlivý, znevýhodňujúci subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. O trovách rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p., tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu. Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie, alternatívne jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne. Namietal, že priznanie úroku z daňového nedoplatku je upravené v § 79 daňového poriadku, pričom vnútroštátna úprava, podľa ktorej nevrátený nadmerný odpočet v prípade začatia daňovej kontroly bude vrátený do 10 dní po jej skončení, nie je v rozpore s čl. 183 DPH smernice. Pri rozhodovaní o priznaní úroku platiteľovi z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu jeden deň po lehote, správca dane priznal podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku úrok za jeden deň omeškania, čo bolo v súlade s právnym poriadkom SR ako aj právom únie. Krajský súd neuviedol konkrétnu primárnu ani sekundárnu normu, s ktorou by bola v rozpore vnútroštátna norma upravujúca DPH alebo priznanie úroku. Správca dane svojim konaním 8Sžf/114/2014 14 neporušil zásadu daňovej neutrality a proporcionality, aplikoval platné a účinné ustanovenia vnútroštátnych predpisov, ktoré vychádzajú z primárnych a sekundárnych aktov Európskej únie. V danom prípade neprišlo ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej normy s normou komunitárneho práva. Daňový úrad nemohol subsumovať v danej veci iné zákonné ustanovenie ako § 79 ods. 3 daňového poriadku. Cieľom vykonávania kontroly nevráteného nadmerného odpočtu je zabrániť neoprávnenému vyplateniu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a zamedziť daňovým únikom, Pokiaľ sú daňové kontroly vykonávané až po vrátení nadmerných odpočtov a kontrolou je zistené neoprávnené uplatnenie DPH, veľké množstvo daňových subjektov neoprávnene vyplatené nadmerné odpočty do štátneho rozpočtu nevráti. Spoločnosti sa stávajú nekontaktnými, sú zrušené v obchodnom registri ex offo, za konateľov sú zapísané osoby, ktoré sú bezdomovcami. Žalovaný poukázal na to, že v rozsudku C-107/10 SDEÚ bral na zreteľ osobitosti bulharskej vnútroštátnej úpravy, ktorá je odlišná od slovenskej právnej úpravy, a preto nemožno tento rozsudok aplikovať tak ako uviedol krajský súd a daňové orgány nie sú oprávnené priznať a zaplatiť úroky po dobu výkonu kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. V danom prípade nebola rovnaká podstata s vecou, ktorá bola predmetom rozsudku C-107/10. Správca dane bol povinný po skončení kontroly vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zák. o DPH. Rozsudok C-107/10 je potrebné vnímať v širšom kontexte. Súdny dvor podáva všeobecný výklad komunitárneho práva, ktorý má všeobecnejšiu platnosť, pričom konečná aplikácia závisí od posúdenia národného súdu. Rozhodnutia SDEÚ nie sú prameňom práva v pravom slova zmysle a nemôžu nahradiť formálne pramene práva. V európskom práve nemajú rozsudky SDEÚ povahu súdnych precedensov tak, ako v systéme common law. Žalovaný s odkazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR uzavrel, že daňové orgány sú povinné konať v súlade s príslušnými platnými a účinnými zákonmi. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na povahu judikatúry SDEÚ a jej záväznosť, pričom SDEÚ záväzne interpretuje pramene práva EÚ. Výklad pravidiel práva EÚ, ktorý SDEÚ podáva, vysvetľuje, objasňuje a spresňuje význam a pôsobnosť týchto pravidiel tak, ako majú byť chápané a uplatňované od okamihu, keď nadobudli účinnosť. Každá aplikácia práva národným súdom musí byť eurokonformná, t.j. aj v súlade s judikatúrou SDEÚ. V prípade ak akýkoľvek štátny orgán aplikuje právo EÚ, má povinnosť ho aplikovať v súlade s judikatúrou SDEÚ a rozhodnutia SDEÚ a jednotlivé závery v nich 8Sžf/114/2014 15 uvedené sú pre takýto štátny orgán záväzné. Pokiaľ štátny orgán aplikuje zákonné ustanovenie bez prihliadnutia k záväzným právnym aktom EÚ záväzne interpretovaným SDEÚ, jedná a o porušenie zásady eurokonformného výkladu, ako aj postup svojvoľný a protiústavný s ohľadom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. K použiteľnosti rozsudku SDEÚ C-107/10 žalobca uviedol, že zámerom SDEÚ bolo poskytnúť záväznú interpretáciu čl. 183 DPH smernice pre všetky prípady do budúcna a slovné spojenie „(pravidlo) bráni vnútroštátnej právnej úprave“ musí byť chápané tak, že bráni akejkoľvek vnútroštátnej úprave, nie iba bulharskej. Z odvolania nie je zrejmé, prečo žalovaný považoval bulharskú a slovenskú právnu úpravu za natoľko odlišné, keďže tieto sú vo vzťahu k mechanizmu vrátenia nadmerného odpočtu a spôsobu výpočtu úroku z omeškania takmer identické - v oboch úpravách sú stanovené úroky z nevráteného nadmerného odpočtu, kombinácia dvoch spôsobov náhrady nadmerného odpočtu (prenesenie a vrátenie), lehota, v ktorej má byť nadmerný odpočet vrátený je podľa bulharskej úpravy 45 dní, podľa slovenskej úpravy 30 dní, bulharská úprava stanovuje, že nárok na úroky vzniká odo dňa skončenia daňovej kontroly a k rovnakému záveru dospeli aj slovenské daňové orgány. Protiprávnosť postupu žalovaného nespočívala v aplikovaní vnútroštátnej normy, ktorá by bola v rozpore s právom EÚ, ale v nesprávnej interpretácii vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý žalovaný nevyložil eurokonformne, t.j. v súlade s ustanovením čl. 183 DPH smernice v zmysle jej záväzného výklade uskutočneného SDEÚ. Žalovaný v posudzovanej veci aplikoval správne ustanovenia právneho poriadku, ale pri ich aplikácii postupoval nesprávne, keďže ich neinterpretoval v súlade s čl. 183 DPH smernice v zmysle jej záväzného výkladu podaného SDEÚ. Povinnosťou štátnych orgánov je pri aplikácii vnútroštátneho práva je osvojiť si taký výklad, ktorý je v súlade s požiadavkami komunitárneho práva. Ak takýto výklad nie je možný, je príslušný štátny orgán povinný predmetné ustanovenie neaplikovať. Vo vzťahu k potrebe vykonávania daňových kontrol žalobca túto nespochybnil, avšak dočasným zadržaním nadmerného odpočtu správcom dane vzniká daňovému subjektu hospodárske znevýhodnenie a finančné riziko, ktorý stav je s ohľadom na ustálenú judikatúru SDEÚ neprijateľný. Hospodárske znevýhodnenie a finančné riziko musia byť kompenzované zaplatením úrokov z omeškania z nevráteného nadmerného odpočtu za celú dobu zadržania finančných prostriedkov. Záverom žalobca navrhol, pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok C-107/10 nie je v danom prípade možné aplikovať, aby konanie bolo prerušené v zmysle 8Sžf/114/2014 16 § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a podaná prejudiciálna otázka ohľadne výkladu čl. 183 DPH smernice. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.12.2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Predmetom preskúmania je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1139313/2012/885-r zo dňa 27.08.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012, ktorým priznal žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 120 636,35 € za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 32,90 €. Podstatou právneho posúdenia v danej veci je určenie dňa, od ktorého je potrebné priznávať úrok z nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Žalobca mal za to, že úrok patrí už po uplynutí všeobecnej lehoty 30 dní, bez ohľadu na prebiehajúcu daňovú kontrolu, žalovaný zastával názor, že úrok patrí až za obdobie po skončení daňovej kontroly. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti len uvádza: 8Sžf/114/2014 17 Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a
1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže úspešný žalobca ich v zákonnej lehote nevyčíslil a zo spisu iné trovy ako trovy právneho zastúpenia nevyplývali a žalovanému náhrada trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu čo do trov konania (nepriznanie DPH), tak v tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že žalobca si ako platca dane nesplnil svoju povinnosť a nepredložil pred vydaním prvostupňového rozhodnutia v časti trov konania osvedčenie o registrácii žalobcu ako platiteľa DPH, a preto správne prvostupňový súd DPH nepriznal. Jeho návrhu preto nebolo možné vyhovieť ani v podanom odvolaní nakoľko si túto časť trov uplatnil oneskorene. 8Sžf/114/2014 21 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom krajského súdu a nepovažujúc námietky žalobcu a žalovaného vznesené v odvolaní za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca hoci bol v konaní úspešný si žiadne trovy konania nevyčíslil a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 25. októbra 2016 Mgr. Peter M E L I C H E R, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.