← Slovensko

o náhradu škody

Obsah (5)§ 146§ 6§ 224§ 243b§ 218

Najvyšší súd 5 Cdo 259/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Ľ. K., bývajúceho v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ& Par

§ 146ods.2 O.s.p.

(v časti 3 5 Cdo 259/2014 zastavenia konania o 844,15 €, v ktorej časti ţalobca procesne zavinil zastavenie konania), ţalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretoţe o ich priznanie nepoţiadala. Okresný súd Bratislava I uznesením z 2. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260 uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov

§ 6ods.2 zákona č.71/1992 Zb.

Uvedené uznesenie napadol ţalobca odvolaním. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z

  1. marca 2014 sp.zn. 6Co 83/2014, 6Co 84/2014, na odvolanie ţalobcu potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke aj správne posúdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ak ţalobcovi nezaniklo členstvo v druţstve, nemá nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu nemohla vzniknúť. Za správny povaţoval aj záver súdu prvého stupňa, ţe nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. moţno uplatniť iba za predpokladu, ţe uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlţníkovi nemoţno dosiahnuť na základe iného titulu, a to s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  2. februára 2013 sp.zn. II. ÚS 165/
  3. Vo vzťahu k ţalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu ţalovanej pri výkone dohľadu, odvolací súd v celom rozsahu poukázal na dôvody napadnutého rozsudku a dodal, ţe nie je sporné, ţe Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad avšak len v rozsahu a spôsobom, ktorý jej umoţňoval zákon č. 566/2001 Z.z. Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo
  4. júna 2013 (č.l. 201 spisu) vyplýva, ţe súd oboznámil obsah do spisu zaloţených listinných dôkazov a na ďalšom pojednávaní dňa
  5. októbra 2011 (č.l. 213 spisu) oboznámil obsah listinných dôkazov špecifikovaných podľa č. listu spisu. Nezodpovedá preto skutočnosti tvrdenie ţalobcu, ţe súd nevykonal dôkaz listinami tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 129 ods.1 O.s.p. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe odvolacia argumentácia ţalobcu neobstojí, pretoţe ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.). Ţalobca podal odvolanie na súd prvého stupňa dňa
  6. januára 2014, teda 4 5 Cdo 259/2014 za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bolo zo zákona o poplatkoch vypustené ustanovenie § 4 ods.1 písm. k/ a ktorým bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vloţená pol.7a, pričom sa neuplatnilo ustanovenie § 18 ca citovaného zákona. Preto bol ţalobca povinný zaplatiť za odvolanie súdny poplatok podľa tejto poloţky a odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.1 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.

§ 224

ods.1 O.s.p., ţalovanej však náhradu trov nepriznal, pretoţe jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu proti výroku

  1. a
  2. podal dovolanie ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom), súčasne ako dôvod podaného dovolania uviedol ustanovenie § 241 ods.2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl ţalobca v tom, ţe odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o jeho odvolaní arbitrárne a formalisticky, nereagoval na jeho podrobnú skutkovú a právnu argumentáciu, ale sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti skutkového a právneho stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Ďalej ţalobca vytýkal obom súdom nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru Národná banka Slovenska mala prístup ku všetkým informáciám preukazujúcim, ţe činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne nebezpečenstvo škody, napriek tomu nekonala tak, ako mala konať a nevykonala včas v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predídenie vzniku škody. Z ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. nemoţno vyvodiť záver o tom, ţe pred doplnením tohto ustanovenia do zákona, Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Uţ z ustanovenia § 135 ods. 2 citovaného zákona, v znení platnom od
  3. mája 2007, vyplývala povinnosť Národnej banky Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodrţiavaní povolení vydaných na činnosť druţstva a obchodníka s cennými papiermi, ako aj povinnosť vykonávať nad nimi zákonný dohľad. Dovolateľ vytýkal súdu prvého stupňa aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke existencie škody, pretoţe svoj nárok voči druţstvu si uplatnil v konkurznom konaní, pričom zo správy správcu konkurznej podstaty úpadcu – druţstva o stave konkurzu a jeho výpovede v konaní sp.zn. 7C 206/2011 je zrejmé, ţe jeho pohľadávka nebude v rámci konkurzu uspokojená, čím je preukázaná existencia škody na jeho strane. Dovolanie podané proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa z
  4. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260, zdôvodnil ţalobca tým, ţe ku dňu podania návrhu na začatie konania, t.j. ku dňu
  5. decembra 2011, bolo toto konanie vecne oslobodené od poplatkovej povinnosti. Mal zato, ţe vecné oslobodenie tohto 5 5 Cdo 259/2014 konania od poplatku sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na podané odvolanie. Na základe uvedeného ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho zamietnuť. Rozhodnutia oboch súdov povaţovala za vecne aj právne správne a tvrdenia ţalobcu v dovolaní za opakované, subjektívne a nepodloţené tvrdenia, ktoré nepreukazujú nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. Ţalovaná uviedla, ţe sa pridrţiava svojich doterajších vyjadrení v konaní a následne zopakovala svoje predchádzajúce argumenty ku jednotlivým skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci. Poznamenala, ţe právny zástupca ţalobcu poskytoval právne sluţby aj druţstvu, a to aj v období pred jeho úpadkom, čo nasvedčuje tomu, ţe ţalobca bol uzrozumený s podieľaním sa svojho právneho zástupcu na neodbornom a poškodzujúcom nakladaní s majetkom druţstva pred vyhlásením konkurzu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
  6. marca 2014 sp.zn. 6Co 83/2014, 6Co 84/2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z
  7. októbra 2013 č.k.25C 222/2011-238, podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, 6 5 Cdo 259/2014 vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  8. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. 7 5 Cdo 259/2014 Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd sa podľa názoru ţalobcu nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti skutkového a právneho stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva dovolateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru). Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý 8 5 Cdo 259/2014 je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  10. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  11. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  12. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
  13. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné preskúmať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. kladené na jeho odôvodnenie. 9 5 Cdo 259/2014 Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné či arbitrárne. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2 O.s.p. vyjadril v náleze sp.zn. III. ÚS 131/2010, z ktorého moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné s argumentmi uvedenými v ţalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom vyrovnal. Logicky tieţ moţno konštatovať, ţe odkázať na správnosť dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol ţiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval za postačujúci aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade, ak sťaţovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo
  14. júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti Švýcarsku, rozhodnutie z
  15. októbra 2010, č. 45343/08) alebo ak ţiadne špecifické výhrady 10 5 Cdo 259/2014 proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/ proti Švédsku, rozsudok z
  16. septembra 2007, č. 6301/05 ). Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd vysvetlil, ţe bol viazaný dôvodmi odvolania, ktoré sa nedotýkali správnosti právneho záveru okresného súdu, ţe ţalobcovi nezaniklo členstvo v druţstve a preto nemá nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a ţiadna škoda mu nemohla vzniknúť. Tento primárny dôvod zamietnutia ţaloby odvolací súd povaţoval za správny a konštatoval, ţe dôvody odvolania ţalobcu ho ţiadnym spôsobom nespochybnili (viď odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu č.l. 8, predposledný odsek). Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd sa zaoberal aj otázkou vzniku škody v prejednávanej veci, pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval aj v tejto časti za správne, avšak vzhľadom na absenciu odvolacej argumentácie ţalobcu v tejto otázke a splnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., keď odvolací súd odkázal na odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemal dôvod podrobne sa ňou zaoberať. Ako uţ bolo vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa sa v zmysle citovaného ustanovenia stalo súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Správnosť tohto postupu odvolacieho súdu tieţ vyplýva priamo z ustanovení § 205 ods. 3 O.s.p. a § 205a O.s.p., keďţe samotný ţalobca v odvolaní nenapádal správnosť záveru prvostupňového súdu o neexistencii škody a neuviedol z akých dôvodov ho napáda. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou ţalobcu k otázke vzniku škody aj z pohľadu konštantnej judikatúry súdov, ktorá ako podmienku uplatnenia náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá neúspešné vymáhanie pohľadávky voči skutočnému dlţníkovi. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu škoda nevznikla, nemal ani dôvod zaoberať sa otázkou príčinnej súvislosti neexistujúcej škody a ţalobcom označovaného nesprávneho úradného postupu, keďţe uţ samotná neexistencia škody pojmovo vylučuje vznik zodpovednosti ţalovanej. V konečnom dôsledku argumentácia ţalobcu v odvolaní bola totoţná s jeho argumentmi v základnom konaní a keďţe sa ňou súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal, mohol odvolací súd postupovať v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a vyuţiť zákonom danú moţnosť vypracovania skráteného odôvodnenia rozhodnutia. 11 5 Cdo 259/2014 Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preto tvrdenia dovolateľa, ţe odvolací súd len prevzal odôvodnenie súdu prvého stupňa a nereagoval na odvolacie námietky, sú nedôvodné a dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie. Postup odvolacieho súdu bol plne súladný so znením ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a nepoprel jeho účel a význam. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Pokiaľ dovolateľ označil ako dôvod podaného dovolania aj ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolací súd k tomu uvádza, ţe tzv. iná vada konania je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale 12 5 Cdo 259/2014 o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z
  17. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z
  18. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z
  19. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z
  20. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z
  21. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011). Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

§ 243bods.

5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca svojím dovolaním výslovne napadol aj ten výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 2. januára 2014 č.k. 25C 222/2011-260 o uloţení poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie vo výške 20 € podľa poloţky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov

§ 6ods.2 zákona č.71/1992 Zb.

Aj keď má rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti formálne označenie ,,rozsudok,, vzhľadom k tomu, ţe ide o rozhodnutie vo veci poplatkovej povinnosti, nestráca rozhodnutie v napadnutej časti povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.), a preto sa dovolací súd zaoberal prípustnosťou dovolania ţalobcu v tejto časti v zmysle ustanovení § 237 a § 239 O.s.p. vzťahujúcich sa k uzneseniam. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 13 5 Cdo 259/2014 Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami

  1. a)aţ
  2. g)ustanovenia § 237 O.s.p., pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
  3. f)O.s.p., na ktorú poukazoval dovolateľ. Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, ţe dovolateľ ním v skutočnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom v otázke vzniku poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie. Dovolateľ totiţ v dovolaní netvrdil, ţe sa odvolací súd prípadne prvostupňový súd dopustili procesného pochybenia, ani ţe nemohol v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdov niţšieho stupňa realizovať niektoré z procesných oprávnení priznaných mu občianskym súdnym poriadkom, podstatou jeho dovolacích námietok bolo, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov neboli správne a súladné so zákonom o súdnych poplatkoch. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemoţno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri posudzovaní uloţenej poplatkovej povinnosti. Samotné právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej činnosti súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p, lebo ním súd neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Ako uţ bolo vyššie uvedené nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Keďţe dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p., bolo potrebné dovolanie voči výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o poplatkovej povinnosti ţalobcu, odmietnuť v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). 14 5 Cdo 259/2014 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

  1. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. apríla 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.