Obsah (6)

§ 3d§ 239§ 206§ 157§ 167§ 243b

Najvyšší súd 5 Cdo 259/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Bratislave, Prešo

§ 3dods.

3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, účinného v čase fakturácie, sporné miestne komunikácie boli vo vlastníctve obce teda ţalovaného v 2/ rade. Súd neakceptoval obranu ţalovaného v 2/ rade, ţe odovzdaním časti majetku (miestnych komunikácii III. a IV. triedy) do správy ţalovaného v 1/ rade, prešla na neho aj povinnosť uhrádzať za vlastníka okrem iného náklady spojené s odvádzaním odpadových vôd z povrchového odtoku. Uvedená povinnosť

názoru súdu nevyplývala pre ţalovaného v 1/ rade zo ţiadneho právneho predpisu a takúto povinnosť ţalovaný v 2/ rade nepreniesol na ţalovaného v 1/ rade ani zmluvne v rámci odovzdávacích protokolov. Preto súd povaţoval ţalobu proti ţalovanému v 1/ rade za nedôvodnú a návrh voči nemu zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením z

1. decembra 2011 sp.zn. 8 Co 404/2010 na odvolanie ţalovaného v 2/ rade medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a§ 221 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalobkyňa nepodala odvolanie voči výroku, ktorým bola jeho ţaloba voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutá, nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa v tejto (zamietajúcej) časti právoplatnosť, nakoľko na strane ţalovaných v 1/ a 2/ rade sa jedná o samostatné spoločenstvo (§ 91 ods. 1 O.s.p.), v ktorom kaţdý zo ţalovaných koná a vystupuje v konaní sám za seba a rozhodnutie sa tak nemusí vzťahovať rovnako na oboch ţalovaných, keď súčasne nejde o závislé výroky a ani o prípad, ţe by spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplýval z právneho predpisu (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Z uvedených dôvodov nebol odvolaním ţalovaného v 2/ rade dotknutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola ţaloba voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutá, a keďţe na základe odvolania ţalovaného v 2/ rade nastali v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 O.s.p. suspenzívne a devolutívne účinky len vo vzťahu k výroku, ktorým bolo určené, ţe nárok ţalobkyne je vo vzťahu k ţalovanému v 2/ rade dôvodný, nemohol odvolací súd podrobiť prieskumu v odvolacom konaní ţalobkyňou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj voči ţalovanému v 1/ rade, vo vzťahu ku ktorému bola jeho ţaloba právoplatne zamietnutá. V preskúmavanej veci bol tak predmetom odvolacieho konania ţalobkyňou uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 252 986,26 € spolu s úrokom z omeškania voči ţalovanému v 2/ rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého zabezpečovaním odvádzania vôd z povrchového odtoku miestnych komunikácií II. a IV. triedy a verejných priestranstiev do verejnej kanalizácie ţalobkyňou na jej náklady za obdobie od
2. januára 2007 3 5 Cdo 259/2013 do
3. decembra
4. Odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia, ţe miestne komunikácie III. a IV. triedy boli ţalovaným v 2/ rade, ako ich vlastníkom, zverené do správy ţalovaného v 1/ rade s tým, ţe

prílohy č. 2 protokolu o zverení zo dňa 23. marca 1992 prešli na ţalovaného v 1/ rade dňom zverenia okrem iného aj práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom zakotvené najmä v zákone o pozemných komunikáciách a vyhláške k tomuto zákonu č. 35/1984 Zb. V zmysle štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy prešiel na ţalovaného v 1/ rade výkon správy a údrţby miestnych komunikácií III. a IV. triedy. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, ţe hoci ţalovanému v 2/ rade svedčí vlastníctvo nehnuteľností, práva vlastníka fakticky nevykonáva, nakoľko ich výkon prešiel na ţalovaného v 1/ rade zverením mu tohto majetku do správy a ţalovanému v 2/ rade, ako vlastníkovi zvereného majetku, tak ostalo len tzv. holé vlastníctvo (nuda proprietas). Vzhľadom na odvolacie námietky ţalovaného v 2/ rade uloţil odvolací súd povinnosť prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie na zistenie, či ţalovanému v 2/ rade zostali vo vzťahu k miestnym komunikáciám III. a IV. triedy nejaké práva a povinnosti, ktoré aj reálne vykonáva a na akom právnom základe a kto uhrádza poplatky za odvádzanie povrchových vôd z miestnych komunikácií III. a IV. triedy v ostatných mestských častiach. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka,,). Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zruší a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu alternatívne, aby napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., ďalej tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odvolacie konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.). Dovolateľka poukázala na to, ţe v prejednávanej veci ide o ţalobu na finančné plnenie voči dvom ţalovaným ako samostatným účastníkom, avšak vychádzajúcu z rovnakého skutkového i zákonného základu, ktorou sa ţalobkyňa doţaduje plnenia len voči jednému zo ţalovaných, pričom rozhodnutie súdu, ktorý zo ţalovaných je povinný, má za následok zamietnutie ţaloby voči druhému zo ţalovaných. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe nesprávne aplikoval vo veci ustanovenie § 206 ods. 2 O.s.p., pretoţe vo veci išlo o závislé výroky, ktorých vzájomná závislosť vychádzala z prepojenia pasívnej legitimácie ţalovaných. Namietala tieţ, ţe sa v konaní domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia voči ţalovanému v 1/ rade, alternatívne voči ţalovanému v 2/ rade, a preto sa suspenzívny účinok odvolania podaného jedným ţalovaným vzťahoval na napadnutý rozsudok v celom rozsahu 4 5 Cdo 259/2013 a odvolací súd nebol viazaný rozsahom podaného odvolania v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 5062/2007 a sp.zn. 20 Cdo 1753/98,

ktorých v prípadoch ţalobných nárokov vyplývajúcich z rovnakého skutkového základu, preskúmal odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním len niektorého zo ţalovaných v plnom rozsahu. Uviedla, ţe v prejednávanej veci ţalovaný nárok ţalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia titulom stočného za odvádzanie odpadových vôd voči obom ţalovaným vyplýva z rovnakého skutkového základu, podkladom sú rovnaké zákonné predpisy, ktorými ţalovaní v 1/ a 2/ rade v konaní proti sebe popierajú svoju povinnosť platiť ţalované stočné. Mal za to, ţe odvolací súd preto mal medzitýmny rozsudok podrobiť prieskumu v celom rozsahu, t.j. tak voči ţalovanému v 2 rade, ako aj voči ţalovanému v 1/ rade. Ţalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd správne vyhodnotil, ţe suspenzívne účinky odvolania podaného ţalovaným v 2/ rade nastali len voči tej časti výroku prvostupňového medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o dôvodnosti ţaloby voči ţalovanému v 2/ rade, pričom časť výroku o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému v 1/ rade nadobudla právoplatnosť. Navrhol dovolanie zamietnuť a uloţiť ţalobkyni nahradiť ţalovanému v 1/ rade trovy dovolacieho konania. Ţalovaný v 2/ rade sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta 5 5 Cdo 259/2013 prvá O.s.p.).

§ 239ods.

2 O.s.p je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danom prípade je dovolanie podané proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. Toto nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach vymenovaných vyššie, keďţe sa nejedná ani o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, a nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie ţalobkyne preto nie je procesne prípustné

ustanovenia § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 6 5 Cdo 259/2013 Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p., keď tvrdila, ţe odvolací súd nerozhodol o celej prejednávanej veci a neriadil sa dôsledne ustanovením § 212 ods. 2 O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, 7 5 Cdo 259/2013 ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa voči ţalovanému v 1/ rade domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, ţe za neho plnila povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 23 ods. 9 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,

ktorého je povinnosťou vlastníka nehnuteľnosti zabezpečiť na vlastné náklady odvádzanie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a ich zneškodňovanie. Na základe obrany ţalovaného v 1/ rade, ktorý namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie v spore, ţalobkyňa z opatrnosti ţiadala pripustiť do konania na strane ţalovaného Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu ako ţalovaného v 2/ rade s tým, ţe aj voči tomuto ţalovanému sa domáhala toho istého nároku (zaplatenia peňaţnej sumy) na tom istom skutkovom základe a z rovnakého právneho titulu (bezdôvodného obohatenia) ako v prípade ţalovaného v 1/ rade. Medzi ţalovanými v 1/ a 2/ rade nedošlo k vzniku solidarity, ale išlo o dve samostatné plnenia uplatnené voči dvom ţalovaným spojené ţalobným návrhom v jednom konaní. Okresný súd uznesením zo

1. marca 2009 č.k. 11C 59/2008-43 pripustil vstup Hlavného mesta SR Bratislavy do konania ako ďalšieho účastníka na strane ţalovaného, ktorý bude vystupovať ako ţalovaný v 2/ rade. Okresný súd Bratislava II uznesením z
2. mája 2010 (č.l. 143 spisu) vyhláseným na pojednávaní, pripustil zmenu ţalobného návrhu voči ţalovanému v 2/ rade tak, ţe ţalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť ţalobkyni istinu 252.986,26 € s úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy 252 986,26 € od
3. marca 2009 do zaplatenia, ako aj trovy konania, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V zmysle § 95 ods.1 O.s.p. ţalobca môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Pokiaľ ţalobkyňa v rámci konania nepoţiadala súd o pripustenie zmeny ţalobného návrhu (petitu) v zmysle alternatívneho uloţenia povinnosti buď ţalovanému v 1/ alebo ţalovanému 2/ rade, platí ţe súd koná o pôvodne uplatnenom nároku. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal námietkami dovolateľky poukazujúcimi na alternatívny ţalobný petit ňou podanej ţaloby. Ani prípadný alternatívny petit ţalobného návrhu by však nemal vplyv na posúdenie správnosti rozsahu odvolacieho prieskumu vykonaného v prejednávanej veci odvolacím súdom. V zmysle § 206 ods.1 O.s.p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. 8 5 Cdo 259/2013

§ 206ods.

2 O.s.p. ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov, z ktorých kaţdý koná v konaní sám za seba (§ 91 ods. 1), a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektorých účastníkov, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.). Súd nie je viazaný rozsahom odvolania

1. a)vo veciach, v ktorých moţno začať konanie bez návrhu,
2. b)v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
3. c)v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov.
4. d)ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 2 O.s.p.). Vyššie citované ustanovenia vymedzujú zákonný rámec pre odvolací prieskum veci odvolacím súdom vyplývajúci z dispozičnej zásady ovládajúcej občianske súdne konanie. Súčasne určujú kvantitatívny rozsah odkladného (suspenzívneho) účinku podaného odvolania, ktorý spočíva v tom, ţe podané odvolanie odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia do doby rozhodnutia odvolacieho súdu o podanom odvolaní. V zásade platí, ţe odvolací súd je viazaný rozsahom podaného odvolania a môţe preskúmať len odvolaním napadnutú časť rozhodnutia. Účastník tak môţe odvolaním napadnúť rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorých z nich prípadne len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo práva (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Suspenzívny účinok odvolania sa tieţ odvíja od viazanosti súdu ţalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Práve ţalobný návrh dáva odpoveď na otázku, či v konaní ide o nerozlučné alebo samostatné spoločenstvo viacerých účastníkov konania na jednej strane a tieţ určuje, či z hmotnoprávnej normy vyplýva pre nich určitý spôsob vyporiadania ich vzájomného vzťahu, ktorý musí byť výrokom rozhodnutia súdu 9 5 Cdo 259/2013 rešpektovaný. Občiansky súdny poriadok zakotvuje výnimky zo všeobecnej zásady viazanosti súdu rozsahom podaného odvolania v ustanovení § 212 ods. 2 O.s.p. taxatívnym spôsobom. Tieto výnimky vychádzajú jednak z rešpektovania ustanovení hmotného práva upravujúcich vnútorný vzťah sporných strán (typicky ide o spoluvlastnícke vzťahy) alebo účastníkov konania na jednej strane (spoločníkov v spore napr. ručiteľa a dlţníka) a tieţ z povahy prejednávaného nároku, ktorá vyţaduje, aby v týchto osobitných prípadoch boli odvolacím súdom preskúmané aj tie časti rozhodnutia, ktoré neboli odvolaním napadnuté, pretoţe ich osud musí byť rovnaký ako u ostatnej časti napadnutého rozhodnutia. V posudzovanej veci išlo o prípad, v ktorom bol odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaný v 2/ rade napadol rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním (iba) vo výroku, ktorým určil, ţe nárok ţalobkyne je vo vzťahu k ţalovanému v 2/ rade dôvodný a domáhal sa, aby odvolací súd uvedený výrok zmenil tak, ţe ţalobný návrh voči nemu zamietne. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutý, nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, ţe vo veci išlo o tzv. závislé výroky, kedy odvolací súd bol povinný na základe podaného odvolania ţalovaným v 2/ rade preskúmať aj rozhodnutie týkajúce sa ţalovaného v 1/ rade, táto námietka nie je dôvodná a úvaha dovolateľky je v tomto smere nesprávna. ,,Závislým,, výrokom v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je taký výrok, ktorý je neoddeliteľne spätý s iným ,,panujúcim – určujúcim - hlavným,, výrokom v tom zmysle, ţe nemôţe sám o sebe obstáť, ak by určujúci (hlavný) výrok bol zrušený alebo zmenený (ide napríklad o výrok o výţivnom na maloleté dieťa vo vzťahu k výroku o jeho výchove, výrok o potvrdení nadobudnutia dedičstva vo vzťahu k výroku o určení ceny poručiteľovho majetku, výrok o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k výroku o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, výrok o trovách konania vo vzťahu k výroku vo veci samej, výrok o bytovej náhrade vo vzťahu k výroku o vyprataní bytu a pod.). Ide teda o výroky, ktoré sa týkajú vzájomne prepojených nárokov uplatnených voči jednému ţalovanému, ktoré nemôţu existovať samostatne bez existencie hlavného určujúceho výroku a zdieľajú jeho procesnoprávny osud. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe v konaní išlo o nároky vychádzajúce z rovnakého skutkového základu a prepojenej pasívnej legitimácie ţalovaných, ktorá mala za následok 10 5 Cdo 259/2013 vzájomnú závislosť výrokov voči obom ţalovaným. Odvolávala sa na ustálený názor súdov Českej republiky, ţe v prípade nárokov vychádzajúcich z rovnakého skutkového základu preskúma odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním len jedného z viacerých ţalovaných v plnom rozsahu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 5062/2007, sp.zn. 20 Cdo 1753/98). Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) ţalobkyňa namieta, ţe odvolací súd mal na základe odvolania ţalovaného preskúmať celé napadnuté rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. V prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov odvolací súd preskúma napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu (§ 212 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Uvedené ustanovenie reaguje na existenciu procesného spoločenstva účastníkov konania na jednej strane. Procesné spoločenstvo účastníkov je zakotvené v ustanovení § 91 O.s.p. Pokiaľ je ţalobcov alebo ţalovaných v jednej veci niekoľko, koná kaţdý z nich sám za seba (§ 91 ods.1 O.s.p.), ide o tzv. samostatné spoločenstvo. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2 veta prvá O.s.p.), v tomto prípade ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumoţňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči kaţdému spoločníkovi. V prípade nerozlučného spoločenstva odvolaním jedného z nerozlučných spoločníkov, nastáva suspenzívny účinok odvolania aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom, ktorí odvolanie nepodali. Naopak v samostatnom spoločenstve koná kaţdý účastník sám za seba a voči kaţdému z nich môţe byť samostatne (aj odlišne ) rozhodnuté, z tohto dôvodu môţe mať potom jeden spoločník príčinu k podaniu opravného prostriedku a iný nie (tak, ako je tomu v tejto veci), pričom lehota na podanie odvolania beţí kaţdému účastníkovi zvlášť a jej márnym uplynutím sa rozhodnutie stáva právoplatným. V prejednávanej veci išlo o prípad samostatného spoločenstva účastníkov na strane ţalovaných, ktoré nevyplynulo zo ţiadneho ustanovenia hmotného práva, ale vzniklo z vôle 11 5 Cdo 259/2013 ţalobkyne ,,domini litis,, podaním jednej ţaloby voči dvom ţalovaným v dôsledku jej právnej neistoty ohľadom skutočne pasívne legitimovaného subjektu. Ţalobkyňa tak z dôvodu hospodárnosti podala jednu ţalobu voči dvom ţalovaným, pričom kaţdý ţalovaný bol voči ţalobkyni samostatnou stranou sporu t.j. ţalobkyňa mohla rovnako podať dve samostatné ţaloby proti kaţdému ţalovanému zvlášť, ktoré by boli prejednávané samostatne. V skutočnosti teda vo veci ide o dva samostatné spory, ktorých spojenie je len formálne, a ktoré má pre kaţdého spoločníka samostatné dôsledky. Uvedené sa prejavilo aj vo výsledku keď rozhodnutie voči jednému z nich bolo priaznivé – zamietajúce a voči druhému úplne odlišné – zaväzujúce. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré dovolateľka poukázala reagujú na inú procesnú situáciu, ktorá nastane ak sú viacerí ţalovaní ako samostatní spoločníci zaviazaní k deliteľnému plneniu, ale z hmotnoprávneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi nimi, prejaví sa táto skutočnosť aj v procesnoprávnej rovine tým, ţe hoci ide o samostatných spoločníkov, odvolací súd musí preskúmať na základe odvolania podaného len niektorým zo ţalovaných napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu v zmysle § 212 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Išlo o prípad, keď si ţalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej viacerými škodcami voči viacerým ţalovaným a súd prvého stupňa stanovil oddelené záväzky jednotlivých ţalovaných a odvolanie podali len niektorí z nich. Za spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi sa v takýchto prípadoch povaţujú aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spoločnú zodpovednosť viacerých škodcov v znení § 422 ods. 1 a § 438 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 179, § 182 a § 187 ods. 2 Zákonníka práce. V prejednávanej veci však nešlo o procesnú situáciu kedy ţalobca má nárok na plnenie voči obom ţalovaným súčasne z iného právneho dôvodu ako je to napríklad u dlţníka a ručiteľa, či škodcu a poistiteľa, a ani vzťah medzi ţalovanými v 1/ a 2/ rade nebol upravený ţiadnou hmotnoprávnou normou, ani zo ţiadneho zákonného ustanovenia nevyplýval záväzný spôsob ich vyporiadania, preto sa vo veci nemohla uplatniť výnimka v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Ku kumulácii ţalobného návrhu voči viacerým ţalovaným došlo len z dôvodu právnej neistoty ţalobkyne ohľadom skutočného nositeľa povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, čo však nie je dôvod pre aplikáciu citovaného ustanovenia. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci podaním odvolania ţalovaným v 2/ rade nedošlo v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/, c/ a d/ O.s.p. 12 5 Cdo 259/2013 k prelomeniu zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolacieho návrhu. Odvolanie podané ţalovaným v 2/ rade malo suspenzívny účinok len vo vzťahu k výroku, ktorý sa ho dotýkal a ktorý bol odvolaním napadnutý. Odvolací súd preto postupoval správne ak v danom prípade podrobil odvolaciemu prieskumu len túto napadnutú časť výroku rozhodnutia a neprekročil tak vecný rozsah podaného odvolania. Konanie odvolacieho súdu tak nebolo zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka ďalej namietala, ţe k odňatiu moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe v napadnutom uznesení chýba odôvodnenie odvolacieho súdu zdôvodňujúce záver, ţe nejde o závislé výroky (str. 2 uznesenia). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 13 5 Cdo 259/2013

§ 167ods.

2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa na základe odvolania ţalovaného v 2/ rade v rozsahu ním napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného v 2/ rade je v celom rozsahu dôvodné, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do jeho záveru o pasívnej legitimácii ţalovaného v 2/ rade na vydanie bezdôvodného obohatenia ţalobkyni. Osobitne vysvetlil, prečo sa stotoţnil s námietkami ţalovaného v 2/ rade uvedenými v odvolaní a tieţ dôvody, prečo nemohol podrobiť prieskumu v odvolacom konaní ţalobkyňou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj voči ţalovanému v 1/ rade, vo vzťahu ku ktorému bola jeho ţaloba právoplatne zamietnutá. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 14 5 Cdo 259/2013 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv ţalobkyne. Ţalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konanie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ ţalobkyňa za inú vadu konania povaţuje nesprávnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). 15 5 Cdo 259/2013 I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

§ 239O.s.p.

prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne ako neprípustné

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vzhľadom k tomu, ţe týmto rozhodnutím dovolacieho súdu sa konanie o veci nekončí, rozhodne o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom rozhodnutí o celej prejednávanej veci súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd (§ 243c v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.) Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 16 5 Cdo 259/2013