1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14755- 83421/2008/999608-r zo dňa
pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie, či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom prípade
názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. Pri určovaní dane
pomôcok správca dane pouţil daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január aţ december 2004 ako aj doklady zaslané Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH a protokol č. 801/301/17504/2007.
názoru krajského súdu forma určenia dane
pomôcok nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania v zmysle § 29 ods. 1 aţ 4 zákona o správe daní, ale je obmedzená iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií a ktoré si zaobstaral. Námietky pôvodného 3 6Sţf/15/2009 ţalobcu uvedené v ţalobe týkajúce sa postupu správcu dane ako aj ţalovaného povaţoval krajský súd za neopodstatnené a taktieţ povaţoval za neopodstatnenú aj námietku ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu a tieţ nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Taktieţ návrh pôvodného ţalobcu na iniciovanie konania o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe sa nestotoţnil s námietkou pôvodného ţalobcu poukazujúcou na rozpor postupu ţalovaného a jeho rozhodnutia s Ústavou Slovenskej republiky a judikatúrou Európskeho súdneho dvora (rozsudky z 12.01.2006 Optigen a z 21.02.2006 Halifax). V tejto súvislosti vzal krajský súd do úvahy skutočnosť, ţe Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej únie, od kedy je povinná rešpektovať primárne a sekundárne účinky Európskeho spoločenstva vo vnútroštátnom právnom priestore, t. j. vo vzťahu medzi správcom dane a ţalovaným na jednej strane a ţalobkyňou ako vnútroštátnym právnym subjektom na strane druhej. Označené súdne rozhodnutia a ako aj Šiesta smernica Rady európskeho spoločenstva zo dňa 17.05.1977 č. 77/388/EHS vychádzali aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme vlastnej právnej ochrany, či realizácie zdaniteľných plnení vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu a preukázaniu skutočnosti rozhodujúcich pre určenia dane. Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len „odvolateľ“), ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutia ţalovaného ako aj Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval na skutočnosť, ţe ţalovaný aţ svojim tretím rozhodnutím zo dňa 27.10.2008 č. I/223/14755-83421/2008/999608-r zamietol odvolanie úpadcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, pričom opätovne nevykonal ţiadne dokazovanie, ale len posúdil stav bezo zmeny, ktorý sa uţ posudzoval a bol známy pri predchádzajúcich vydaných platobných výmeroch a napriek tomu ţalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Odvolateľ 4 6Sţf/15/2009 namietal, ţe vo vzťahu k jeho námietkam a návrhom nebola vôľa navrhované dôkazy vykonať, čo bolo prekáţkou pre určenie dane
pomôcok. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“),
ktorého je správca dane povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona.
názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s návrhmi odvolateľa na vykonanie dokazovania. Namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená umoţniť úpadcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namietal postup správcu dane, ktorý povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar alebo sluţby
pôvodu, aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému vnútornému trhu. Je teda zrejmé, ţe pri koncipovaní návrhu zákona o DPH bola hlavným inšpiračným zdrojom právna úprava na úrovni práva ES a ďalej tieţ národné právne úpravy členských štátov ES, z čoho plynie, ţe zákonodarca mal úmysel prijať úpravu dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola prinajmenšom v elementárnych rysoch kompatibilná so Šiestou smernicou a právnou úpravou členských štátov ES. 5 6Sţf/15/2009 Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby
čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţné otázky: 1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal? 2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený? 3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality? Odvolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa prijal záver ţalovaného aj napriek tomu, ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán boli povinní aplikovať v danej veci judikatúru Súdneho dvoru ES, a ţe sa veľmi jednoducho vysporiadal s námietkami odvolateľa o porušení základných princípov právnej istoty, legality zdanenia a základných ústavných práv odvolateľa a v tejto časti povaţuje rozhodnutie krajského súdu za nie riadne odôvodnené. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.12.2009 na odvolanie odvolateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, ţe rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru bola skutočnosť, ţe úpadca si nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, na výzvy správcu dane nereagoval a nepredloţil poţadované doklady, čím znemoţnil uskutočnenie daňovej kontroly a preto správca dane určil daň
ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní, teda
pomôcok. Uviedol, ţe
zisteného skutkového stavu neboli správcom dane pri určení rozdielu dane
3 zákona o správe daní, zistené ţiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane. Správca dane konštatoval porušenie ustanovenia 49 ods. 1 zákona o DPH tým, ţe úpadca nepreukázal, ţe daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch
Poukazoval na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH,
ktorého právo na odpočítanie dane
môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ zákona o DPH, má faktúru od platiteľa, vyhotovenú
6 6Sţf/15/2009 Poukazoval na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona o DPH,
ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o určení dane
pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu
3 zákona o DPH. V danom prípade ţalovaný skúmal len dodrţanie zákonných podmienok pre pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu a zistil, ţe zo strany správcu dane boli splnené všetky zákonné podmienky pre určenie dane
pomôcok. Úpadca, jeho štatutárny zástupcovia ani jeho právny zástupca na výzvy správcu dane nereagovali, nedostavili sa k daňovým konaniam a nepredloţili ţiadne doklady, ktorými by deklarovali obchodné operácie, ktoré mali byť v kontrolovanom období uskutočnené. Ďalej poukazoval na to, ţe odvolateľom označené súdne rozhodnutia ako aj Šiesta smernica Rady vychádzajú okrem iných právnych východísk a záverov aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme vlastnej právnej ochrany vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu si a vo vzťahu k správcovi dane aj preukázaniu skutočností smerujúcich pre určenie dane. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu odvolateľa je moţné vyhovieť. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14755- 83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11651/08 Kaš zo dňa 23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 613.267,- Sk za zdaňovacie obdobie november 2004 a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom o správe daní a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe na majetok obchodnej spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bolo vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K.. 7 6Sţf/15/2009
1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.
2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate. S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M.. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými 8 6Sţf/15/2009 právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní)
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vedie správca dane.
2 zákona o správe daní správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 9 6Sţf/15/2009
3 zákona o správe daní netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 zákona o správe daní ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov ( priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim.
5 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môţe správca dane, výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.
6 zákona o správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani
odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch
2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez účinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť
, b) ktoré sú oslobodené od dane
, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť
2 písm. a/. 10 6Sţf/15/2009
2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na: a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane
, b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň
môţe platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.
2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane
pomôcok č. 801/321/17504/2007 zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom B. VI, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Spisový materiál ţalovaného predloţený krajskému súdu je nekompletný bez ţurnalizácie, čo je v rozpore s ust. § 250d ods. 1 OSP,
ktorého je správny orgán povinný súdu predloţiť kompletný spisový materiál v originály spolu so spisovým materiálom správneho orgánu prvého stupňa. Z kópie protokolu predloţeného krajskému súdu, však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo znemoţnené uskutočnenie výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného Daňovým úradom B. VI dňa 05.03.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec vydal platobný výmer č. 738/230/11651/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane. Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len 11 6Sţf/15/2009 na základe protokolu o určení dane
pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca preukazateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jeho návrhy na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať. Ďalej sa v spisovom materiály nenachádzajú ani doklady, a to daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január aţ december 2004 ako ani doklady zaslané Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH, pričom na tieto sa správca dane ako aj ţalovaný odvolávajú vo svojich rozhodnutiach. Výzva Daňového úradu B. VI zo dňa 09.02.2007 na predloţenie účtovných dokladov za zdaňovacie obdobie január – december 2004 úpadcovi doručená vôbec nebola, keďţe túto pošta vrátila s poznámkou, ţe na adrese Štefánikova 6, Košice je adresát neznámy a výzva zaslaná predsedovi predstavenstva úpadcu taktieţ doručená nebola, pretoţe adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí, zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené,
názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko, aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach
3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c 12 6Sţf/15/2009 ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok, t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov - ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania dňa 10.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál 6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21eura, ako aj náhradu za súdne poplatky 2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a. s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V B. 22. júna 2010 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.