ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) potvrdil a v časti, ktorou nebola navrhovateľovi poskytnutá doplnková ochrana
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle a ktorou bolo vyslovené, ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia do Turecka
4 zákona o azyle, zrušil
2 písm. c/ OSP a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň vyslovil, ţe navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznáva a trovy tlmočného znáša Slovenská republika. Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.
krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania. Krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu, ţe navrhovateľom predloţené doklady nie sú hodnoverné dôvodiac, ţe ich vypovedacia hodnota je nulová, pretoţe v ţiadnom z nich nebolo uvedené, za aký trestný čin mal byť navrhovateľ odsúdený a tieţ preto, ţe
navrhovateľa mal byť stíhaný uţ v roku 2003, no uviedol, ţe v čase svojho odchodu z Turecka v marci 2004 trestne stíhaný nebol. Krajský súd ďalej konštatoval rozpory nesvedčiace v prospech navrhovateľa, keďţe
vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní dňa 25.11.2009 mu mali byť doklady zaslané z Francúzska, no kópie boli preposlané z telefónneho čísla so švédskou predvoľbou. Tieţ povaţoval za málo pravdepodobné, aby si navrhovateľ tieto doklady vystavené v apríli 2007, preposlané v lete 2007, nevzal so sebou pri odchode z Francúzska, ako aj to, ţe na firemnom papieri domnelého advokáta navrhovateľa je chyba v označení názvu, uvedený advokát sa nenachádza v zozname advokátov v Turecku a to, ţe na uvádzanej adrese advokáta sídli iný advokát. Rozpory videl aj v tom, ţe advokát navrhovateľa v liste zo dňa 10.4.2007 oznamuje, ţe na navrhovateľa uţ bol vydaný zatykač, hoci tento mal byť vydaný aţ 24.4.2007. Krajský 3 1Sža/51/2010 súd poukázal i na to, ţe navrhovateľ potom, ako bol s týmito skutočnosťami oboznámený v tureckom jazyku na pojednávaní, ich nijako nekomentoval, čo
názoru krajského súdu nesvedčí v prospech pravosti predloţených dokumentov. Krajský súd podrobne rozobral aj rôzne dôvody ţiadostí o azyl, dôvody odchodu z Turecka a rozpory v príbehoch uvádzaných navrhovateľom. Krajský súd preto konštatoval, ţe osoba navrhovateľa nie je všeobecne dôveryhodnou a pretoţe navrhovateľ ani nepreukázal naplnenie predpokladov udelenia azylu
zákona o azyle (nepreukázal odsúdenie ani trestné stíhanie za vyhýbanie sa vojenskej sluţbe, ani prenasledovanie políciou či iné dôvody záujmu štátnych orgánov o jeho osobu; nepreukázal, ţe by návštevy jeho rodiny políciou súvisiace s činnosťou jeho brata v PKK mali nepriaznivý vplyv alebo dôsledky na jeho osobu), povaţoval rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu za správne a vydané v súlade so zákonom. Krajský súd sa však nestotoţnil so záverom odporcu, ktorý vyslovil, ţe navrhovateľovi neposkytne doplnkovú ochranu a ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia, pretoţe z vyhľadaných a do spisu zaloţených správ o Turecku nebolo moţné zistiť, či navrhovateľa v prípade jeho návratu nečaká zaobchádzanie, ktoré by bolo moţné subsumovať pod pojem „neľudské, poniţujúce zaobchádzanie alebo trest“. Dôvodil, ţe v administratívnom spise zaloţené správy neobsahujú tieto informácie a naviac tieto musia byť čo najaktuálnejšie, teda musia sa časovo čo najviac priblíţiť k obdobiu vydania rozhodnutia, no správy v spise sú datované rokom 2006, resp. 2005 a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v novembri 2007. Zrušenie výroku o existencii či neexistencii prekáţok administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Turecka odôvodnil krajský súd tým, ţe ide o výrok súvisiaci s výrokom o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie ţiadajúc rozsudok zmeniť a zrušiť aj prvý výrok rozhodnutia odporcu o neudelení azylu s odôvodnením, ţe bol postupom a rozhodnutím odporcu ako aj rozhodnutím súdu ukrátený na svojich právach. Poukázal na to, ţe jedným z dôvodov jeho ţiadosti o azyl bola konkrétna obava z prenasledovania pre vyhýbanie sa povinnej vojenskej sluţbe, v rámci ktorej by sa musel zúčastniť aj bojových akcií namierených proti Kurdom a druhým dôvodom bola skutočnosť, ţe je sympatizantom hnutia PKK, za čo bol vo svojej neprítomnosti odsúdený na ťaţký trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov, a to na základe protiteroristickej 4 1Sža/51/2010 legislatívy. Dôvodil, ţe na podporu svojich tvrdení predloţil odporcovi materiál o jeho trestnom stíhaní, resp. o jeho plánovanom zatknutí a vyjadrenie svojho právneho zástupcu v Turecku, ktoré však boli označené za nehodnoverné. Ku konštatovanej nedôveryhodnosti uviedol, ţe po prvýkrát poţiadal o azyl pod iným menom preto, ţe sa obával návratu do Turecka a logicky sa takto snaţil zabezpečiť si zotrvanie mimo krajiny pôvodu. Vyjadril názor, ţe aj z ľudského hľadiska je pochopiteľné, ţe sa ţiadatelia o azyl snaţia vymyslením si inej identity dopomôcť k úspešnosti svojej ţiadosti. Dodal, ţe údaje o trestnom stíhaní v predchádzajúcom konaní neuviedol preto, ţe sa ho na ne nikto nepýtal, ale aj preto, ţe predpokladal, ţe ako trestne stíhaný by mal menšiu šancu získať v SR azyl. Krajskému súdu vytýkal, ţe sa s tvrdeniami odporcu v plnom rozsahu stotoţnil a ţe ďalej konštatoval, ţe právneho zástupcu nenašiel v zozname tureckých advokátov, poukázal na preklep v hlavičkovom papieri advokáta, na to, ţe na uvedenej adrese sídli iný advokát a ţe dokumenty boli zaslané z čísla s predvoľbou Švédska a nie Francúzska. Navrhovateľ namietal, ţe bez ohľadu na výsledky skúmania dokumentov predloţených navrhovateľom skúmania zdrojov, z ktorých súd vychádzal pri ich hodnotení, by odporca, ak by bol skutočne schopný dostatočne odôvodniť označenie navrhovateľa ako nedôveryhodnej osoby, vydal rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti ako zjavne neopodstatnenej a dôvodmi navrhovateľa by sa ďalej nezaoberal. Vyslovil názor, ţe ak tak odporca neurobil, sú akékoľvek tvrdenia o jeho nedôveryhodnosti právne irelevantné. Navrhovateľ ďalej uviedol ţe nikdy nebol v krajine pôvodu zadrţaný, väznený ani vypočúvaný z dôvodu vyhýbania sa vojenskej sluţbe, avšak v ţiadnom ustanovení zákona o azyle nie je uvedené, ţe na úspešnosť ţiadosti je nevyhnutné, aby bol ţiadateľ skutočne perzekvovaný, zranený, či obmedzovaný na svojej osobnej slobode. Zdôraznil, ţe predpokladom udelenia azylu je existencia odôvodnenej obavy z prenasledovania pre niektorý z dôvodov taxatívne vymenovaných v zákone. V súvislosti s tým poukázal 5 1Sža/51/2010 na ods. 170 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca
Konvencie z roku 1951 a
Protokolu z roku 1967 s tým, ţe existujú prípady, kedy je jediným dôvodom pre priznanie štatútu utečenca preukázanie ţiadateľom, ţe výkon vojenskej sluţby by si vyţiadal jeho účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým alebo morálnym presvedčením alebo s jeho svedomím. Vyjadril presvedčenie, ţe z tohto hľadiska spĺňa predpoklady pre udelenie azylu, nakoľko je stúpencom ideí PKK a ako vojak tureckej armády by s veľkou pravdepodobnosťou musel zasahovať aj proti Kurdom, čo je v priamo rozpore s jeho presvedčením. Navyše kurdskí odvedenci sú často vystavovaní diskriminačnému zaobchádzaniu a vyhýbanie sa vojenskej sluţbe ako aj dezercia sú v Turecku trestné, preto by konanie štátu mohlo naplniť pojem prenasledovanie tak, ako to vyplýva zo Ţenevského dohovoru o utečencoch z roku 1951. Odporcovi vytkol, ţe uvádzané skutočnosti nevyhodnotil ako prenasledovanie, resp. ako obavu z prenasledovania a namietal, ţe pre konštatovanie, ţe o prenasledovanie nejde, nestačí len tvrdenie, ţe takýchto prípadov je v Turecku veľa a hroziaci trest je maximálne 5 rokov odňatia slobody. Krajskému súdu vyčítal, ţe sa s takýmto odôvodnením odporcu stotoţnil, pričom z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, či vôbec skúmal, či bol skutočne odsúdený, za aký trestný čin a aký trest mu bol uloţený. Nesúhlasil so záverom súdu, ţe nepreukázal opodstatnenosť svojich obáv z prenasledovania v krajine pôvodu, keďţe nepreukázal negatívne dôsledky na svoju osobu. Uviedol, ţe on a jeho rodina boli niekoľkokrát kontrolovaní a pozorovaní zo strany úradov kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK, čo pripustil aj odporca. Dodal, ţe jeho brat bol odsúdený za činnosť pre PKK a on sám je sympatizantom PKK a preto má odôvodnenú obavu z prenasledovania. Trval na tom, ţe predloţené doklady svedčiace o tom, ţe bol pre spoluprácu s PKK odsúdený, sú pravé a pravdivé. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny v potvrdzujúcej časti a vo zvyšnej časti zrušiť. K obsahu odvolania uviedol, ţe neobsahuje ţiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia a ide v podstate o totoţné dôvody, aké 6 1Sža/51/2010 navrhovateľ uvádzal vo svojej ţiadosti, v priebehu konania na migračnom úrade ako aj neskôr, na krajskom súde. Zotrval na svojom závere, ţe navrhovateľ ničím hodnoverne nepreukázal, ţe bol odsúdený pre odmietnutie nenastúpenia na vojenskú sluţbu a ţe dokumenty predloţené na podporu jeho tvrdení boli vyhodnotené ako nehodnoverné. K námietke navrhovateľa, ţe súd sa nemal na súdnom pojednávaní zaoberať dôveryhodnosťou navrhovateľa (poukazujúc na § 12 ods. 2 zákona o azyle) uviedol, ţe táto námietka je vytrhnutá z kontextu zákona o azyle (§ 19a ods. 3) a dodal, ţe to nezodpovedá ani základnému atribútu súdneho konania, kde je dôveryhodnosť navrhovateľa so schopnosťou podloţiť svoje tvrdenia dôkazmi jeho základnou poţiadavkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. júna 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, 7 1Sža/51/2010
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, 8 1Sža/51/2010 b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺţi doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tieţ uvedie, či existuje prekáţka administratívneho vyhostenia
osobitného predpisu. 9a)
48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1). 9 1Sža/51/2010 Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR potvrdené a v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o tom, ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia
1 a 2 zákona o pobyte cudzincov zrušené, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. 10 1Sža/51/2010 Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z údajov DVD Microsoft Encarta Reference Library 2006, Správy o dodrţiavaní ľudských práv v krajine - 2006 vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA zo 6.3.2007, Správy o krajine pôvodu – Turecko vydanej Ministerstvom vnútra Veľkej Británie z 21.11.2006, článku „bez hraníc/ Európska únia“ – Slovo č. 1/2006 – www.svve.sk a článku „Turecko prijme reformy aj v prípade nevstúpenia do EÚ“ z 18.4.2007), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na vyhodnotenie dôvodov pre ktoré navrhovateľ ţiadal o azyl a vyhodnotenie bezpečnostného rizika prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu. Ako vyplynulo z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 23.7.2007 navrhovateľ uviedol, ţe keď odišiel z krajiny pôvodu a ţiadal o azyl v SR v roku 2005, nebolo voči nemu vedené ţiadne trestné konanie; tvrdil, ţe 18.6.2004 bol okresným súdom v Malatya odsúdený za činnosť svojho brata A., ktorý bol členom politickej strany PKK a bojoval v horách proti tureckej armáde. Vyjadril predpoklad, ţe ďalší dôvod, prečo bol v Turecko odsúdený bol ten, ţe nenastúpil na povinnú vojenskú sluţbu, no presné dôvody odsúdenia ani uloţený trest nepoznal. Na otázku, či bol členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie uviedol, ţe je len sympatizantom strany PKK, no nikdy sa v nej nijakým spôsobom neangaţoval, na verejnosti nevystupoval, nezúčastnil sa ţiadnych bojov ani demonštrácií a tvrdil, ţe má čistý register trestov. Na výzvu, aby uviedol všetky dôvody svojej ţiadosti o azyl v SR odkázal na dôvody, ktoré uţ uviedol s tým, ţe iné problémy nemá. (Z dotazníka zo dňa 15.3.2005 vyplýva, 11 1Sža/51/2010 ţe prvým dôvodom bolo jeho odmietnutie nastúpiť na základnú vojenskú sluţbu, za čo mu v Turecku hrozí trest a druhým dôvodom bola skutočnosť, ţe jeho rodina bola pozorovaná a kontrolovaná políciou, ktorá sa informovala o ich kontaktoch so stranou PKK s tým, ţe navrhovateľ ohľadne toho nikdy nebol vypočúvaný ani zadrţaný štátnymi orgánmi.) Na otázku, či bol niekedy zadrţaný, väznený, vypočúvaný, uviedol, ţe nikdy nebol. Na otázku, či mal niekedy problémy so štátnymi orgánmi Turecka, resp. či bol týmito orgánmi prenasledovaný, uviedol, ţe nie. Na otázku, či mu bola v krajine pôvodu odmietnutá súdna ochrana, odpovedal, ţe nie. Navrhovateľom označené dôvody, pre ktoré ţiadal udeliť azyl, odporca povaţoval za neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR. K prvému dôvodu ţiadosti o azyl a to úmyselné vyhýbanie sa povinnej vojenskej sluţbe uviedol, ţe tento dôvod sám o sebe nie je relevantným dôvodom na udelenie azylu dôvodiac, ţe zákonný postih za vyhýbanie sa vojenskej sluţbe a obavy z trestného stíhania z tohto dôvodu nepredstavujú opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle definície
Ţenevského dohovoru a Protokolu a ani v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle. Dôvodil, ţe osoba vyhýbajúca sa vojenskej sluţbe musí preukázať, ţe bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboţenských, národnostných, sociálnych a politických dôvodov, pričom nestačí, aby osoba vnútorne nesúhlasila s existenciou vojenskej sluţby, ale je potrebné manifestačne preukázať svoje názory alebo prenasledovanie úradmi kvôli svojim názorom. Ţiadateľ o azyl odmietnutie nastúpenia na vojenskú sluţbu odôvodnil svojim nesúhlasom so strieľaním do ľudí, no neuviedol ţiadne konkrétne dôvody, ktoré by bolo moţné povaţovať za opodstatnené. Nesplnil si svoju povinnosť voči štátu, vedome porušil zákon Turecka platný rovnako pre všetky spôsobilé osoby, bol si vedomý svojho konania aj jeho dôsledkov vyplývajúcich z tureckého trestného poriadku. 12 1Sža/51/2010 K druhému dôvodu navrhovateľa týkajúcemu sa kontroly a pozorovania jeho rodinných príslušníkov predstaviteľmi Jandarmy kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK uviedol, ţe túto činnosť nie je moţné vnímať ako činnosť diskriminačného alebo veľmi uráţlivého charakteru vykonávanú úradmi krajiny, ale ako činnosť štátnych zloţiek s cieľom monitorovať a odhaliť pohyb členov zakázanej skupiny PKK. Dodal, ţe pokiaľ sú turecké úrady presvedčené, ţe neexistujú ţiadne kontakty so stranou PKK, osoby prenasledované nie sú a sám ţiadateľ uviedol, ţe je len sympatizantom PKK, pričom svoje sympatie ţiadnym verejným spôsobom neprejavil a on samotný nebol nikdy vypočúvaný ani zadrţaný. Odporca poukázal na to, ţe PKK sa nachádza na americkej listine teroristických organizácií a v roku 2002 bola zaradená aj na európsky zoznam a hoci navrhovateľ i jeho rodinní príslušníci mohli byť prešetrovaní príslušnými štátnymi orgánmi v súvislosti s činnosťou brata navrhovateľa v PKK, vzhľadom na to, ţe navrhovateľ nebol priamo aktívny v PKK, nie je tu predpoklad, ţe by mohol byť z uvedeného dôvodu perzekvovaný, čomu svedčí aj vyjadrenie samotného navrhovateľa, ţe štátnymi orgánmi Turecka nebol nikdy vypočúvaný, zadrţaný alebo väznený a nemal s nimi ţiadne problémy. K predloţeným dokladom uviedol, ţe z príkazu na zadrţanie navrhovateľa vydaného prokurátorom Generálnej prokuratúry Adiyaman 24.4.2007 nevyplýva, ţe za aký trestný čin mal byť navrhovateľ stíhaný a odsúdený a ţiadny iný doklad (rozsudok) potvrdzujúci trestné stíhanie jeho osoby nepredloţil. V neprospech navrhovateľa svedčí to, ţe uvedené konanie vedené pod značkou 2003/290 pravdepodobne začalo v roku 2003, kedy sa ešte navrhovateľ v Turecku nachádzal, čo je v rozpore s tvrdeniami navrhovateľa, ţe mal byť odsúdený za činnosť svojho brata v PKK 18.6.2004, keďţe tento dátum nesúvisí s dátumom uvedeným v predloţenom dokumente,
ktorého mal byť odsúdený 6.2.2007. Na podporu svojich argumentov odporca poukázal na rozpory v tvrdeniach navrhovateľa a rozdielne údaje, ktoré poskytol v súvislosti s predchádzajúcimi dvoma azylovými konaniami, čím sa celková dôveryhodnosť ţiadateľa o azyl nepreukázala. Ţiadosť navrhovateľa o azyl povaţoval za účelovú, nakoľko na území SR v minulosti ani nepočkal na rozhodnutie o jeho ţiadosti, ale opakovane vycestoval zo SR a o azyl poţiadal opakovane 13 1Sža/51/2010 aţ po vrátení na územie SR v rámci Dublinského dohovoru, čo nesvedčí o váţnom záujme o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území SR.
odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom váţnym bezprávím sa
f/ zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Navrhovateľovi v krajine pôvodu nehrozí trest smrti ani jeho výkon. Turecko zrušilo trest smrti v národnej legislatíve za všetkých podmienok v roku 2004. Po návrate do krajiny pôvodu mu síce hrozí trest odňatia slobody, avšak ten je plne v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a moţno ho chápať ako oprávnenú sankciu za porušenie zákona, pričom si bol sám plne vedomý svojho protiprávneho konania a preto sa vedome vyhýbal príslušným štátnym orgánom. Nový Trestný zákonník zaviedol definíciu mučenia, ktorá je bliţšia definícii medzinárodného práva. Konštatoval, ţe u navrhovateľa sa nepreukázala hrozba mučenia alebo neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu a nie sú ţiadne závaţné dôvody domnievať sa, ţe by bol po návrate do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia. Odporca napokon uviedol, ţe v priebehu azylového konania neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by
1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení zákona o azyle bránili menovanému V návrate do Tureckej republiky, pretoţe v jeho prípade neexistuje ţiaden predpoklad, ţe by bol ohrozený jeho ţivot alebo sloboda z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca 14 1Sža/51/2010 vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, ţe dôvody navrhovateľa, pre ktoré ţiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemoţno povaţovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom zistenie odporcu o tom, ţe ţiadosť navrhovateľa je zaloţená na dvoch dôvodoch (kontrola a pozorovanie jeho a jeho rodinných príslušníkov predstaviteľmi Jandarmy kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK a úmyselné vyhýbanie sa povinnej vojenskej sluţbe), ktoré nie je moţné povaţovať za dôvody relevantné v zmysle zákona o azyle, nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a právne závery odporcu vychádzajú z citovaných ustanoveniach zákona o azyle, preto
odvolacieho súdu krajský súd nepochybil, keď povaţoval rozhodnutie v časti o neudelení azylu z týchto dôvodov za vecne správne a zákonné. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 15 1Sža/51/2010
odvolacieho súdu, povolávanie vlastných občanov k výkonu vojenskej sluţby hoci aj spôsobmi, ktoré občanovi neumoţnia moţnosť výberu náhradnej sluţby, poprípade i vnútorné zákonodarstvo štátu porušujúcimi, samo o sebe bez pristúpenia ďalších skutočností, nie je ešte prenasledovaním z dôvodu rasy, náboţenstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie. Odmietnutie nástupu k výkonu základnej vojenskej sluţby, ktorá je v krajine pôvodu povinná, nie je moţné bez ďalšieho povaţovať za dôvod pre udelenie azylu, zvlášť, keď takéto odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým presvedčením alebo náboţenstvom. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 8Sţa 18/2008 zo dňa 14.8.2008. Pokiaľ by bol navrhovateľ v krajine pôvodu stíhaný za nenastúpenie na základnú vojenskú sluţbu, je potrebné súhlasiť s vysloveným názorom odporcu, ktorý napokon len zopakoval tvrdenie navrhovateľa, ţe navrhovateľ si bol vedomý následkov svojho konania a preto, hrozba stíhania, resp. hrozba trestu za skutok, ktorý má povahu trestného činu, ktorého spáchanie a preukázanie vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorého sa mal dopustiť, však najskôr musí byť navrhovateľovi preukázané v trestnom konaní pred nezávislým súdom v krajine pôvodu, nemá povahu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle a preto nie je dôvodom pre udelenie azylu. Odvolací súd dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho orgánu i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle. Hrozba trestu za skutok, ktorý má povahu trestného činu v krajine pôvodu totiţ ani
odvolacieho súdu nie je dôvodom pre udelenie azylu a v konaní nebolo preukázané (napokon navrhovateľ to ani netvrdil), ţe by navrhovateľovi hrozila perzekúcia zo strany štátnych orgánov v súvislosti s činnosťou PKK, ktorej nikdy nebol členom a svoje sympatie ani nikdy verejne nemanifestoval Odvolací súd dospel k totoţnému záveru ako krajský súd, ţe odporca v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany (
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle) a o tom, ţe u navrhovateľa neexistuje prekáţka administratívneho vyhostenia do Turecka (
ods.1 a 2 zákona o pobyte cudzincov) nevyhľadal 16 1Sža/51/2010 a nezaloţil do spisu správy o krajine pôvodu navrhovateľa, z ktorých by bolo moţné zistiť (ne)naplnenie predpokladov (ne)poskytnutia doplnkovej ochrany a vyslovenia (ne)existencie prekáţok administratívneho vyhostenia. Keďţe správy a podklady zaloţené v spise, z ktorých vychádzal, sú z roku 2006, no i 2005, pričom preskúmavané rozhodnutie bolo vydané aţ dňa 21.11.2007, nemoţno konštatovať, ţe odporca v tejto časti náleţite zistil skutkový stav, pretoţe z týchto správ nemoţno zistiť bez všetkých pochybností, či (ne)existujú bezpečnostné riziká, ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozili neúspešným ţiadateľom o azyl. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý krajský súd rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu potvrdil a vo zvyšnej časti zrušil a vrátil odporcu na ďalšie konanie.
názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 22. júna 2010 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.