Najvyšší súd 5 Cdo 467/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. V. K., bývajúcej v B., zastúpenej advokátkou JUDr. Alexandrou Karlíko

§ 151ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka,,), ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Právna zástupkyňa ţalobkyne doplnila podané dovolanie a prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Namietala, ţe rozsudok krajského súdu nebol podpísaný sudcom a neúplnú protokoláciu výpovedí svedka Z. K. na pojednávaní pred okresným súdom, rozhodnutie povaţovala za nespravodlivé a nesprávne. Právna zástupkyňa dovolateľky doplnila, ţe ţalobkyni nebolo umoţnené klásť otázky svedkom a nedošlo ku vzájomnej konfrontácii svedkov a účastníkov konania. V dôsledku tohto procesného pochybenia nebol dostatočne zistený skutkový stav. Preto navrhla, aby bol vykonaný výsluch svedka Z. K. a Ing. X. P., ktorí do spisu doloţili iba písomné vyjadrenia. Výsluchom týchto svedkov má byť preukázané hrubé porušovanie dobrých mravov zo strany ţalovanej, a to najmä neposkytnutie potrebnej pomoci dovolateľke. Dovolateľka sa v dovolaní, ako aj v následných priebeţne doručovaných podaniach podrobne vyjadrila ku skutkovým okolnostiam prejednávanej veci najmä vo vzťahu k porušovaniu dobrých mravov zo strany ţalovanej a jej rodiny. Ţalovaná podané dovolanie povaţovala za nedôvodné a ţiadala ho odmietnuť, pretoţe nie je daný dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Mala za to, ţe súdy aplikovali na vec správne ustanovenia právneho predpisu, tieto aj správne vyloţili a na základe vykonaných dôkazov dospeli k vecne správnemu rozhodnutiu. Uviedla, ţe všetci svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí, trvajú na obsahoch svojich výpovedí. V závere poukázala na to, ţe aj keby darovanú nehnuteľnosť chcela predať, takéto konanie nie je porušením dobrých mravov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel 4 5 Cdo 467/2014 k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. v znení účinnom do
2. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal 5 5 Cdo 467/2014 návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka vo svojom dovolaní nenamietala vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Ţalobkyňa v dovolaní výslovne namietala, ţe jej v konaní bolo odňaté právo konať pred súdom a došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ţalobkyňa predovšetkým namietala vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). 6 5 Cdo 467/2014 Ţalobkyňa v dovolaní výslovne tvrdila, ţe protokolácia výpovede svedka Ing. Z. K. okresným súdom nebola úplná a vypočutým svedkom nemohla klásť otázky, čo viedlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a záveru súdov, ţe neuniesla dôkazné bremeno. Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba okrem iného rozumieť aj to, ţe účastníkovi konania musí byť poskytnutá moţnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) vrátane práva klásť svedkom a účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a k navrhovaným a uţ vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať podľa § 123 a § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 130/03 z
3. júla 2003). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Po preskúmaní obsahu zápisníc z jednotlivých pojednávaní pred okresným súdom dovolací súd nezistil ţiadne porušenia procesných predpisov zo strany okresného súdu tvrdené dovolateľkou. V prejednávanej veci sa konali celkovo dve pojednávania, na ktorých boli vypočutí viacerí svedkovia. Z obsahu zápisnice z pojednávania pred okresným súdom zo dňa
4. novembra 2011 (viď č.l. 161 spisu), na ktorom bola vypočutá ako svedok X. P., je zrejmé, ţe ţalobkyňa bola pri výsluchu osobne prítomná a kládla menovanej svedkyni otázky (viď č.l. 163 spisu). Na tom istom pojednávaní bol vypočutý aj svedok Ing. Š. P., ktorému ţalobkyňa tieţ kládla otázky (viď č.l. 165 spisu). Výsluch svedka Ing. Z. K., CsC., sa uskutočnil na pojednávaní pred okresným súdom dňa
5. apríla 2012, podľa obsahu zápisnice o pojednávaní ţalobkyňa bola aj pri tomto výsluchu osobne prítomná (viď č.l. 199), svoje právo klásť svedkovi otázky nevyuţila, pričom voči obsahu protokolácie jeho výpovede súdom nevzniesla ţiadne námietky. Svedkovi Ing. M. P., vypočutému na tom istom pojednávaní, ţalobkyňa tieţ kládla otázky (viď č.l. 202). Následne bola ţalobkyňa súdom poučená o svojej dôkaznej 7 5 Cdo 467/2014 povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a uviedla, ţe nemá ţiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd umoţnil ţalobkyni aj právo predniesť záverečnú reč. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, ţe ţalobkyni nebola odňatá moţnosť pred súdom konať, pretoţe mala vytvorenú moţnosť zúčastniť sa všetkých pojednávaní pred okresným súdom, klásť svedkom otázky a navrhovať dôkazy, ktorú moţnosť aj vyuţila. Dovolací súd vo všeobecnosti poznamenáva, ţe pokiaľ by boli námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní aj opodstatnené (a prípadne súdmi inak vyhodnotené pri rozhodovaní vo veci samej), bez ďalšieho by nesprávnosti v zápisnici súdu samy osebe neboli spôsobilé zaloţiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v takom prípade by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Uvedené platí aj vo vzťahu k ţalobkyňou namietanej neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdov, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). K návrhom právnej zástupkyne dovolateľky na vykonanie výsluchu svedkov, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Navyše, ako vyplynulo z obsahu uţ spomínaných zápisníc, svedkovia, ktorých navrhovala právna zástupkyňa vypočuť, boli v konaní uţ vypočutí pred okresným súdom, pričom odvolací súd nepovaţoval za potrebné ich opätovne vypočúvať a jeho rozhodnutie v tomto smere nie je moţné podrobiť dovolaciemu prieskumu. 8 5 Cdo 467/2014 Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom súdu nebola ţalobkyni v tomto konaní odňatá moţnosť pred súdom konať a dovolateľka tak neopodstatnene vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, ţe doručený rozsudok odvolacieho súdu nebol podpísaný sudcom, dovolací súd odkazuje na ustanovenie § 61 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, v zmysle ktorého predseda senátu vlastnoručne podpisuje len prvopis rozhodnutia, rovnopisy rozhodnutia odosielané účastníkom konania podpisuje asistent, ktorý ich vyhotovil. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovanej ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal rešpektujúc jej úkon, ktorým náhradu trov výslovne neţiadala. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 9 5 Cdo 467/2014