← Slovensko

o určenie vlastn.práva k nehnuteľnosti

Najvyšší súd 5 Cdo 107/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Hlavná 25, Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, zastúpený advokátskou kanceláriou ECKER- KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie M. Benku 9, proti ţalovanej Slánskym lesom s.r.o., so sídlom v Trebišove, Ruskovská 6, IČO: 31 700 900, zastúpenej JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn. 14C 565/1998, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. novembra 2013 sp.zn. 14Co 352/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z
  2. marca 2012 č.k. 14C 565/1998-2930 v spojení s opravným uznesením z
  3. mája 2012 č.k. 14C 565/1998-3006 určil, ţe ţalobca – Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností bliţšie špecifikovaných vo výroku I., konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bliţšie špecifikovaným vo výroku II. vylúčil na samostatné konanie a ţalovanému uloţil povinnosť uhradiť ţalobcovi 100% trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia a budú vyčíslené v osobitnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd dospel k záveru, ţe označenie ţalobcu v tomto konaní je správne a ţalobcu v konaní zastupujú oprávnené subjekty v zmysle § 21 ods. 4 O.s.p. Vo vzťahu k Slovenskému pozemkovému fondu vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 4 zákona č. 330/1990 Zb. o pozemkových úpravách a vo vzťahu k Lesom SR š.p. z ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. Ako prejudiciálnu otázku riešil 2 5 Cdo 107/2014 nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nebohou M. D. a následne ţalovanou. Dospel k záveru, ţe M. D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ako dar od grófa L. K. (ktorému nehnuteľnosti pôvodne vlastnícky patrili), pretoţe v čase daru, t.j. začiatkom mesiaca február 1913, ešte nebola narodená a v zmysle vtedy platného § 127 zákona XXXI: 1894 nemala spôsobilosť na právne úkony, ani nemohla prijímať dary. Druhým dôvodom bolo, ţe sporné nehnuteľnosti v tomto čase mali charakter tzv. sverenského majetku, ktorý podľa vtedy platnej právnej úpravy nebolo moţné darovať, ani nakladať s ním na ujmu čakateľa, dedil ho len muţský potomok. V zmysle záverov znaleckého posudku MUDr. Dušana Friča, CSc. tieţ vyplynulo, ţe matka M. D. nemohla oznámiť svoje tehotenstvo vo februári 1913, pretoţe sa o ňom reálne mohla dozvedieť aţ v marci
  4. Súd konštatoval, ţe skutočnosti uvedené M. D. v notárskych zápisniciach osvedčujúcich jej vyhlásenie o vydrţaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, boli vylúčené. Ţalovaná v konaní tvrdila, ţe časť sporných nehnuteľností, vlastnícky patriacich rodine W., bola darovaná grófovi L. K. ako 17-ročnému. Vzhľadom k tomu, ţe podmienkou platného daru podľa vtedajšieho práva bola intabulácia darovacej zmluvy, o čom však nebol predloţený ţiadny dôkaz, súd vyhodnotil tieto tvrdenia ako nepravdivé. Ostatné sporné nehnuteľnosti predstavovali neknihované pozemky, ktoré neboli evidované v pozemkovej knihe. V zmysle zákona č. 180/1995 Z.z. vlastnícke právo k týmto pozemkom dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j.
  5. septembra 1995 nadobudol buď štát alebo obec. Následne súd skúmal splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva M. D. vydrţaním. Mal za to, ţe M. D. nesplnila podmienku spočívajúcu v oprávnenosti drţby nehnuteľností po dobu 32 rokov v zmysle obyčajového práva platného do
  6. decembra 1950, pretoţe sporné nehnuteľnosti nikdy neuţívala, ani ich nikto nespravoval v jej mene. Bolo preukázané, ţe pôvodní pozemnokniţní vlastníci naďalej nakladali s týmito nehnuteľnosťami a správali sa ako ich vlastníci. Na základe uvedeného súd uzavrel, ţe právna predchodkyňa ţalovanej M. D. nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom a nesplnila ani zákonom stanovené podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva. V zmysle zásady nemo plus iuris preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ani ţalovaná. Naviac bolo v konaní preukázané, ţe právny úkon ,,Vyhlásenie,, urobený M. D., ktorým vloţila sporné nehnuteľnosti do spoločnosti Slánske lesy, s.r.o, nebol podpísaný konajúcou osobou, a preto je absolútne neplatný. Súd ďalej pristúpil k preskúmaniu vlastníckeho práva na strane ţalobkyne a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ţalobkyňa tieto nehnuteľnosti nadobudla počas prvej a druhej pozemkovej reformy, a to na základe ich faktického prevzatia (záborom) a následne na to ich zaknihovaním, t.j. zosúladením právneho 3 5 Cdo 107/2014 stavu s faktickým u všetkých sporných parciel. Ku konfiškácii nehnuteľného majetku došlo na základe konfiškačných rozhodnutí vydaných v zmysle dekrétu prezidenta republiky č. 12/1945 o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakoţ i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa a nariadenia SNR č. 104/1945; pričom súd poukázal na to, ţe mu v tomto konaní neprislúcha právo skúmať vecnú správnosť správneho aktu - konfiškačných rozhodnutí. Vlastnícke právo ţalobkyne k neknihovaným parcelám vzniklo ako dôsledok nadobudnutia účinnosti zákona č. 180/1995 Zb. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (dňom
  7. septembra 1995). Konanie o zvyšnej časti ţalobného návrhu vylúčil na samostatné konania z dôvodu potreby ďalšieho dokazovania (§ 112 ods. 2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a III. podala odvolanie ţalovaná. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozsudkom z
  8. novembra 2013 sp.zn. 14 Co 352/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výroku I. potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a vo výroku III., ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov konania, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe si osvojil náleţité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku I., na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Uviedol, ţe súd vykonal v danej veci dostatočné dokazovanie pre zistenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Námietku ţalovanej o nesprávnom označení ţalobkyne v konaní povaţoval za nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, ţe sporné nehnuteľnosti boli pred nadobudnutím vlastníckeho práva ţalovanou zapísané ako vlastníctvo štátu v správe š.p. Lesy SR a tieţ Slovenského pozemkového fondu (ďalej len ,,SPF,,), zodpovedalo označenie ţalobcu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ustanoveniu § 21 ods. 4 O.s.p. Oprávnenie zákonného zastúpenia SPF v tomto súdnom konaní vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. a zahŕňa aj konania o ochranu vlastníckeho práva. Keďţe podľa znaleckého posudku Ing. Babičeka v danej veci išlo aj o neknihované pozemky (neznámych vlastníkov), bolo zastupovanie štátu prostredníctvom SPF dôvodné. Oprávnenie š.p. Lesy SR zastupovať štát vyplýva z ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. K námietke o nesprávnej aplikácii zákonného článku č. XXXI/1894 súdom prvého stupňa odvolací súd uviedol, ţe z publikácie ,,Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,, od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Zátureckého vyplýva, ţe deti niţe 12 rokov nemajú spôsobilosť k právnym úkonom vôbec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu 4 5 Cdo 107/2014 M. D. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darom od grófa K. z dôvodov prezentovaných uţ súdom prvého stupňa. Poukázal pritom aj na výpoveď svedka L. K. v trestnom konaní. K nadobudnutiu vlastníckeho práva M. D. nemohlo dôjsť ani z titulu vydrţania, pretoţe jej chýbal právny titul pre vstup do dobromyseľnej drţby nehnuteľností. Z listinných dôkazov, týkajúcich sa pozemkových reforiem, je zrejmé, ţe aj počas tvrdenej doby vydrţania štát konal s pôvodnými pozemno-kniţnými vlastníkmi týchto nehnuteľností. Odvolací súd uzavrel, ţe z týchto dôvodov bolo nesporné, ţe M. D. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Pokiaľ teda menovaná nebola vlastníčkou nehnuteľností, nemohla s nimi ani platne nakladať a vloţiť ich ako vklad do ţalovanej spoločnosti. Odvolací súd sa stotoţnil aj so závermi súdu prvého stupňa ohľadom vlastníckeho práva ţalobkyne a spôsobu jeho nadobudnutia, pričom v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Výrok o trovách konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, aby komplexne posúdil náhradu trov konania v závislosti od predmetu sporu a počtu vykonaných úkonov. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka). Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. b/ O.s.p. (ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ako aj z ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. (súd bol nesprávne obsadený). K vade v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. uviedla, ţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len jedna Slovenská republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/ neexistuje a nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k podanému odvolaniu a nemala moţnosť k nemu zaujať stanovisko, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne súdne konanie. Odvolaciemu súdu tieţ vytýkala, ţe sa nezaoberal jej odvolacími argumentmi konkrétne námietkou nesprávneho označenia ţalujúceho subjektu a námietkou nepreskúmateľnosti záverov okresného súdu v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k sporným nehnuteľnostiam. Vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. zdôvodnila tým, ţe bolo porušené jej právo na zákonného sudcu, pretoţe podľa jej názoru o podanom odvolaní nemal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici ale Krajský súd v Košiciach. Uviedla, ţe je potrebné rozlišovať medzi funkčnou príslušnosťou v odvolacom konaní a funkčnou príslušnosťou v konaní o námietke zaujatosti. Zaujala 5 5 Cdo 107/2014 stanovisko, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.apríla 1999 sp.zn. Nc 19/1999 bolo prikázané Krajskému súdu v Banskej Bystrici rozhodovanie len o námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej, resp. vo všetkých ďalších procesných otázkach. O správnosti tohto tvrdenia svedčí aj skutočnosť, ţe po zastavení konania okresným súdom o odvolaní proti tomuto uzneseniu rozhodoval Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd a o námietkach zaujatosti Krajský súd v Banskej Bystrici ako nadriadený súd. Ţalovaná tieţ namietala, ţe správne obsadený nebol ani Okresný súd Košice – okolie v rámci prvostupňového konania, pretoţe sudkyňa okresného súdu JUDr. Ľubica Adamčíková bola z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená uznesením Krajského súdu v Košiciach a o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla ţalovaná proti sudkyni JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodoval taktieţ Krajský súd v Košiciach, hoci mal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici. V oboch prípadoch tak o námietkach zaujatosti rozhodol funkčne nepríslušný krajský súd, a preto vo veci na prvom stupni konal a rozhodoval nezákonný sudca. Na základe uvedeného ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Ţalobkyňa v zastúpení SPF sa k dovolaniu ţalovanej vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne prípustné a je treba ho odmietnuť. Občiansky súdny poriadok neukladá súdu procesnú povinnosť doručovať následné vyjadrenie účastníka k podanému odvolaniu. Okrem toho obsah argumentácie v tomto vyjadrení neobsahuje ţiadne nové skutočnosti prípadne nové dôkazy a odvolací súd nerozhodol na podklade tohto vyjadrenia, ale na základe ustáleného skutkového a právneho stavu. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovala za riadne odôvodnené a vecne správne, odvolací súd sa podľa jej názoru vysporiadal so všetkými odvolacími argumentmi ţalovanej. Navyše dovolanie v tejto časti predstavuje námietku vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdmi, ktorá však nezakladá procesnú prípustnosť podaného dovolania. Tvrdenia ţalovanej o nezákonnom sudcovi povaţovala za účelové a opakovane právoplatne vyriešené Najvyšším súdom Slovenskej republiky aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ţalobkyňa v zastúpení š.p. Lesy SR tieţ označila podané dovolanie za procesne neprípustné. Uviedla, ţe neexistuje zákonné ustanovenie o povinnosti súdu doručovať vyjadrenia k odvolaniu protistrane, navyše právny zástupca ţalovanej mal moţnosť nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa s jeho obsahom. Ostatné námietky dovolateľky sa 6 5 Cdo 107/2014 dotýkajú hmotnoprávnych otázok, ktoré nemôţu zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Otázka zákonnosti konajúcej sudkyne uţ bola právoplatne vyriešená rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vec prikázal na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p., ďalej len ,,najvyšší súd“ (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  9. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  10. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. 7 5 Cdo 107/2014 Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaná namietala, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. pretoţe v konaní vystupujú dvaja ţalobcovia hoci je zrejmé, ţe existuje len jedna Slovenská republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako ţalobkyňa 2/ neexistuje a nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Vada konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p. zahŕňa len tie prípady, keď v konaní vystupuje účastník, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemôţe byť nositeľom procesných práv a povinností. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). 8 5 Cdo 107/2014 V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z toho dôvodu majú aj spôsobilosť byť účastníkom konania. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.). V ţalobnom návrhu bola ako ţalobkyňa označená Slovenská republika, ktorá ako je zrejmé z vyššie citovaných ustanovení má ako štát spôsobilosť byť účastníkom konania a je existujúcim subjektom právnych vzťahov, preto námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. nie je dôvodná. Od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania treba dôsledne odlišovať procesné nedostatky týkajúce sa označenia účastníka konania (§ 79 ods. 1 O.s.p.), aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva a ak je účastníkom konania štát, potom aj označenie správneho štátneho orgánu, ktorý koná za štát a do ktorého pôsobnosti patrí predmet sporu (§ 21 ods. 4 O.s.p). Tieto otázky sa totiţ netýkajú právnej subjektivity účastníka konania a nespadajú pod dovolaciu vadu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., pričom okrem správneho označenia účastníka sú z hľadiska procesnej prípustnosti podaného dovolania irelevantné, pretoţe sa týkajú právneho posúdenia veci súdom, ktoré môţe byť podrobené dovolaciemu prieskumu len za predpokladu, ţe dovolanie je procesne prípustné, čo však nie je prejednávaný prípad. Procesné pochybenia týkajúce sa správneho označenia účastníka konania spočívajú buď v tom, ţe v ţalobe absentujú náleţitosti v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. a účastník nie je identifikovaný tak, ako to vyţaduje občiansky súdny poriadok (chýbajúce údaje), alebo nie je označený v súlade s právnou realitou (nesprávne údaje). V oboch týchto prípadoch ide o vadu ţaloby, ktorá by mala byť odstránená postupom súdu podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Dôsledok neodstránenia tohto nedostatku podmienky konania bude závisieť od toho, či ide o taký nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu súdu, alebo či aj pri tomto nedostatku je moţné vec prejednať (§ 43 ods. 2 O.s.p.). ,,Moţnosťou pokračovať v konaní v tomto zmysle je moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, ktorými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky ţalôb. Musí ísť o prekáţky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náleţitostí 9 5 Cdo 107/2014 do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Výklad a pouţívanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.,, (nález IV. ÚS 1/02 z
  11. septembra 2002 publikovaný pod č. 85/2002). Pokiaľ by však išlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý bránil súdu vo veci konať a rozhodnúť (ţalobca označí názvy dvoch rozdielnych právnických osôb R46/2004, neuvedie údaj bydliska účastníka, alebo iný nedostatok v označení účastníkov majúci za následok celkovú zmätočnosť ţaloby), a súd by napriek tomu v konaní pokračoval a rozhodol, zaťaţil by konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ţe súdna ochrana je poskytovaná v materiálnom a nie formálnom zmysle, čo znamená, ţe nie kaţdé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je povaţovaný za porušenie základného práva na súdnu ochranu. Dôleţitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie. Preto nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý 10 5 Cdo 107/2014 predpokladá aj moţnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých moţno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. (z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa
  12. januára 2013, sp.zn. III. ÚS 551/2012-32). Pokiaľ ide o dvojité označenie Slovenskej republiky, na ktoré ţalobkyňa poukazovala, treba prisvedčiť tomu argumentu, ţe Slovenská republika je len jedna a nemôţe byť ako účastník konania označená dva krát. Aj štát môţe byť totiţ ako účastník konania označený len raz a nemôţe tvoriť procesné spoločenstvo účastníkov sám so sebou (obdobne uznesenie najvyššieho súdu z
  13. septembra 2012 sp.zn. 6 Cdo 149/2011). Je tomu tak preto, ţe aj keď sa v konaní uplatňujú nároky spadajúce do kompetencie viacerých príslušných štátnych orgánov oprávnených za štát konať, nositeľom konkrétneho práva či povinnosti, nie je ten ktorý štátny orgán, ale štát ako taký, jeden subjekt právneho vzťahu a jeden účastník súdneho konania. Štátne orgány vystupujú v súdnom konaní nie vo vlastnom mene ale v mene štátu ako priamy vykonávatelia jeho vôle. Z tohto dôvodu bolo dvojité označenie Slovenskej republiky ako ţalobkyne jednak v ţalobnom návrhu a tieţ v záhlaví rozhodnutí súdov niţších stupňov formálne, procesne nesprávne. Tento nedostatok však ale sám osebe nezakladá vadu zmätočnosti konania (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pre ktorú by dovolací súd musel napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Takýto dôsledok by nastal aţ v prípade, ak by sa toto procesné pochybenie prejavilo v odňatí, či upretí procesných práv a povinností účastníkom konania alebo, ak by sa táto nesprávnosť prejavila aj vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ktoré by v jej dôsledku nebolo materiálne vykonateľné. Iba v týchto prípadoch by šlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý by súdu bránil vo veci konať a rozhodnúť (§ 43 ods. 2 O.s.p) a zakladal by vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, ţe by postupom súdu došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom či uţ ţalovanej alebo ţalobkyni, ktoré mali v priebehu celého súdneho konania vytvorený priestor na realizáciu procesných oprávnení a mali tak moţnosť uplatniť svoj vplyv na konanie a jeho výsledok. Súčasne sa procesná nesprávnosť spočívajúca v dvojitom označení Slovenskej republiky okrem záhlavia neprejavila v ţiadnej 11 5 Cdo 107/2014 časti rozhodnutí súdov niţšieho stupňa (predovšetkým vo výrokovej časti) a nemala tak za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti týchto rozhodnutí. Vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je uvedené „I. Určuje, ţe ţalobca – Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností....“. Zo znenia výroku je celkom zrejmé, ţe súd za ţalobkyňu a súčasne aj výlučného vlastníka sporných nehnuteľností povaţoval len jeden subjekt, a to Slovenskú republiku. Výrok súdneho rozhodnutia bol jasný, určitý a zrozumiteľný a predovšetkým materiálne vykonateľný. Rozhodnutie súdu bolo v znení tohto výroku spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva ţalobkyne do katastra nehnuteľností podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. V tomto smere nie je rozpor ani medzi výrokom a odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktorý by prípadne mohol mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na str. 13 odsek 6 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa uvádza : „Počas konania došlo k upresneniu ţalobcu a je nesporné, ţe účastníkom na strane ţalobcu je Slovenská republika s označením zastúpenia, a to Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len SPF), ako aj právnickou osobou Lesy SR, š.p., Banská Bystrica.“ Aj z odôvodnenia je teda nepochybné, ţe súd prvého stupňa za ţalobcu povaţoval Slovenskú republiku a nie dva krát Slovenskú republiku prípadne orgány oprávnené za ňu konať. Napokon označenie ţalobkyne v konaní nemohlo u ţalovanej vyvolať ţiadne pochybnosti o tom, kto ţalobu podáva a čoho sa domáha. Uţ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3.júla 2008 ( viď zápisnica z pojednávania č.l. 1375-6 zväzok III spisu) právna zástupkyňa ţalobkyne uviedla, ţe ţalobcom je Slovenská republika, ktorú v časti zastupujú Lesy SR a v časti SPZ podľa jednotlivých nehnuteľností. Ţalovaná tak postavila svoju dovolaciu argumentáciu a procesnú prípustnosť podaného dovolania na napádaní výlučne formálneho, procesného pochybenia súdov, ktoré ale nemalo ţiadny vplyv na výsledok konania, nedotklo sa jej procesných práv a preto ani nemohlo zaloţiť procesnú prípustnosť podaného dovolania. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe formálna vada v označení ţalobkyne, ktorou je postihnuté záhlavie rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, nemala za následok zmätočnosť konania ani napadnutého rozhodnutia a uvedené procesné pochybenie súdov nedosahuje takú intenzitu vady konania akú predpokladá ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. 12 5 Cdo 107/2014 Ţalovaná ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať v tom, ţe odvolací súd jej nedoručil vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo
  14. júna 2002, § 45). K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, najvyšší súd zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do
  15. januára 2015 (viď napríklad sp.zn. 3 Cdo 24/2011, sp.zn. 3 Cdo 258/2012, sp.zn. 3 Cdo 23/2011, sp.zn. 1 Cdo 17/2011, sp.zn. 5 Cdo 40/2012), v ktorých opakovane konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Iný 13 5 Cdo 107/2014 pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. ESĽP vydal
  16. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k záveru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne však ESĽP uviedol, ţe právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe líšiť v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu (viď ods. 39 citovaného rozsudku). Svoje závery v tomto prípade formuloval aţ na základe skúmania prípadnej existencie nejakých osobitných okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia protistrane nebolo potrebné (viď ods. 40 a ods. 46 citovaného rozsudku). Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalovanej (č.l. 3000 aţ 3005 zväzok V spisu) sa vyjadrila ţalobkyňa (č.l. 3022 aţ 3054 zväzok V spisu), odvolací súd toto vyjadrenie nedoručil ţalovanej a vo veci rozhodol. V zmysle záverov obsiahnutých vo vyššie citovanom rozhodnutí ESĽP sa dovolací súd zaoberal aj existenciou a posúdením osobitných okolností prejednávanej veci, ktoré predchádzali vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a ktoré bolo potrebné zohľadniť pri posudzovaní námietky dovolateľky o nedoručení vyjadrenia protistrany k odvolaniu. Podľa úradného záznamu okresného súdu zo
  17. októbra 2012 (č.l. 3197 zväzok V spisu) bol do súdneho spisu nazerať právny zástupca ţalovanej, ktorú skutočnosť potvrdil svojím podpisom. 14 5 Cdo 107/2014 Podľa § 18 ods. 1 veta prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne vyuţívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné očakávať, ţe advokát urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a za týmto účelom bude robiť všetky procesné úkony, ktoré mu občiansky súdny poriadok počas konania umoţňuje. V zmysle § 44 ods. 1 O.s.p. účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Oprávnenie účastníkov a ich právnych zástupcov nazerať do spisu im umoţňuje kontrolovať obsah spisu, zisťovať postup súdu v konaní, obsah pokynov a opatrení predsedu senátu vo veci, a dáva im tieţ moţnosť oboznámiť sa s obsahom procesných úkonov ostatných účastníkov, ktoré boli do spisu zaloţené. Podľa obsahu spisu právny zástupca ţalovanej nahliadal do spisu potom, ako bolo súdu doručené vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to, ţe právny zástupca pri nahliadaní do spisu získal poznatok o tom, ţe v spise sa nachádza vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu, mal moţnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a vyuţiť právo sa k nemu vyjadriť. Keďţe povinnosť doručovania vyjadrení k odvolaniam občiansky súdny poriadok nestanovuje, ako aj s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu v tejto otázke k
  18. januáru 2015 (viď vyššie označené uznesenia najvyššieho súdu), nemohla dovolateľka legitímne očakávať, ţe súd jej vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu doručí. I keď teda odvolací súd ţalovanej vyjadrenie ţalobkyne nedoručil a vo veci rozhodol, obsah spisu nasvedčuje tomu, ţe právny zástupca ţalovanej mal vytvorenú moţnosť sa s jeho obsahom oboznámiť. V tomto smere pritom nie je podstatné, či tak právny zástupca ţalovanej aj skutočne urobil, pretoţe z hľadiska naplnenia dôsledkov rozhodnutia ESĽP vo veci Trančíková je rozhodné len to, či účastník mal vytvorenú moţnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia protistrany. Túto špecifickú okolnosť bolo potrebné v prejednávanej veci zohľadniť a preto nedoručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu ţalovanej nepovaţoval dovolací súd v tejto veci za porušenie práva na spravodlivé konanie majúce za následok odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom. 15 5 Cdo 107/2014 Ţalovaná tieţ namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretoţe odvolací súd sa nezaoberal jej odvolacou argumentáciou. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
  19. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008, 6Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
  20. 16 5 Cdo 107/2014 Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie ţalobného nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Napokon dovolateľka tvrdila, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., pretoţe o jej odvolaní nerozhodol zákonný sudca. Toto svoje tvrdenie opierala o názor, ţe uznesením najvyššieho súdu z
  21. apríla 1999 sp.zn. Nc 19/1999 bolo Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikázané len rozhodovanie vo veci námietky zaujatosti vznesenej voči sudkyni okresného súdu a nie rozhodovanie vo veci samej. Pod dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. spadajú dva prípady; ak vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Za nesprávne obsadený súd v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. treba povaţovať súd aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca respektíve zákonní sudcovia (nález II. ÚS 136/08 zverejnený v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008)). Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví 17 5 Cdo 107/2014 zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku, ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môţe dôjsť k jeho zmene upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. K zmene zákonného sudcu môţe dôjsť aj v dôsledku prikázania veci inému neţ určenému príslušnému súdu toho istého stupňa podľa ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p. (nutná delegácia). Táto zmena je dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov inak miestne a vecne príslušného súdu v zmysle § 14 O.s.p. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe uznesením najvyššieho súdu z
  22. apríla 1999 sp.zn. Nc 19/99 (č.l. 419 zväzok I spisu) bola vec vedená na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 12Nc 3/99 prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O.s.p. na konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. V otázke prikázania veci podľa § 12 ods. 2 O.s.p. v prejednávanej veci naposledy rozhodol najvyšší súd uznesením z 25.augusta 2011 sp.zn. 1 Nc 48/2011, ktorým spis Okresného súdu Košice- okolie sp.zn. 14C 565/98 postúpil na rozhodnutie o námietke zaujatosti Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Svoje rozhodnutie zaloţil na tom právnom názore, ţe najvyšší súd v tejto právnej veci rozhodnutím z 28.apríla 1999 sp.zn. Nc 19/99 prikázal vec na prejednanie a rozhodovanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, čím s končenom platnosťou zaloţil príslušnosť tohto súdu. Uviedol, ţe funkčná príslušnosť sa nevyčerpala len bezprostredne nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici o námietke zaujatosti, ale je daná na všetky ďalšie budúce rozhodovania. Opakované predkladanie veci na rozhodovanie o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach by bolo v rozpore so zásadou o trvaní súdnej príslušnosti a poprelo by aj právo na zákonného sudcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo
  23. januára 2006 sp.zn. 3Ndc 5/2006 18 5 Cdo 107/2014 vydanému v tomto konaní uviedol, ţe sa ním rozhodlo len o nevyhovení návrhu na prikázanie veci Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5NcC 92/2005, nedošlo však k prikázaniu veci inému súdu podľa § 12 O.s.p., ktoré by mohlo zmeniť stav uţ raz daný skorším rozhodnutím zaloţenej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici. S týmito právnymi závermi sa plne stotoţňuje aj dovolací súd rozhodujúci v tomto dovolacom konaní a dopĺňa ho o nasledovné: V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.septembra 2010 sp.zn. 1Nc 45/2010 uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 3/2011, pravidlo trvania súdnej príslušnosti sa vzťahuje aj na tzv. delegáciu nutnú podľa § 12 ods. 1 O.s.p. Zásada perpetuatio fori (trvanie súdnej príslušnosti) vychádza z ustanovenia § 11 ods. 1 O.s.p. a znamená, ţe za miestne a vecne príslušný súd sa povaţuje ten súd, ktorý bol určený na začiatku konania aţ do jeho skončenia, bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Táto zásada sa uplatní aj v prípade, ak nadriadený súd v konaní rozhodne o prikázaní veci inému súdu a jej dôsledkom bude, ţe takto určený súd sa stane súdom príslušným pre celé konanie a všetky rozhodnutia v ňom vydané, t.j. zákonným súdom. Občianske súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok, v rámci ktorého súd rozhoduje o viacerých čiastkových otázkach (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom a končilo sa rozhodnutím o tejto otázke. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom koná a rozhoduje jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd. Na konanie v prvom stupni zásadne príslušné okresné súdy (§ 9 ods. 1 O.s.p.). O odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské súdy (§ 10 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nemá ţiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, ţe v rámci jedného súdneho konania sa bude posudzovať otázka súdnej príslušnosti pre kaţdé takéto rozhodnutie osobitne, práve naopak platí zásada perpetuatio fori (§ 11 ods. 1 O.s.p.). Preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom, rozhoduje o nej ako súd príslušný pre celé konanie. Z tohto dôvodu, ak rozhodol najvyšší súd o prikázaní veci inému súdu hoci aj na podklade podanej námietky zaujatosti, jeho rozhodnutie o prikázaní veci dopadá svojimi dôsledkami na celé súdne konanie a zmena konajúceho súdu nastáva en block teda nielen vo vzťahu k rozhodovaniu o námietke zaujatosti ale vo vzťahu ku kaţdému rozhodnutiu 19 5 Cdo 107/2014 v danom súdnom konaní. Správnosť tohto záveru vyplýva aj z toho, ţe nutná delegácia je výsledkom posúdenia takých okolností (nezávislosť a nestrannosť sudcov pôvodne príslušného súdu), ktoré sú relevantné pre celé súdne konanie a akékoľvek rozhodnutie vydané v ňom. Opakované rozhodnutia o prikázaní veci v rámci jedného súdneho konania nemajú ţiadne opodstatnenie a smerovali by len k predĺţeniu súdneho konania a predovšetkým k oslabeniu právnej istoty účastníkov a ich ústavného práva na neodňateľnosť zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Tým samozrejme nie je vylúčené, aby v prípade existencie dôvodov pre nutnú delegáciu v zmysle § 12 O.s.p., ktoré však nastali po prikázaní veci, došlo k opätovnej zmene súdu rozhodnutím nadriadeného súdu. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ odvolanie ţalovanej prejednal a vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, išlo o rozhodnutie zákonného sudcu. Dovolateľka spochybňovala aj obsadenie okresného súdu, keď uviedla, ţe v rámci prvostupňového konania o vylúčení sudkyne JUDr. Ľubici Adamčíkovej, ako aj o nevylúčení sudkyne JUDr. Dagmar Mlejovej, rozhodol funkčne nepríslušný Krajský súd v Košiciach, keďţe jeho príslušnosť bola rozhodnutím najvyššieho súdu z
  24. apríla 1999 sp.zn. Nc 19/1999 prenesená na Krajský súd v Banskej Bystrici. Táto námietka ţalovanej je zaloţená na jej názore, ţe v rámci jedného súdneho konania sú dva funkčne príslušné súdy, jeden rozhodujúci o námietke zaujatosti a druhý vo veci samej. Tento názor však nie je správny, existencia akejsi delenej príslušnosti súdu a dvojkoľajnosti rozhodovania nemá podklad v ţiadnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, prieči sa zásade trvania súdnej príslušnosti ako aj jednotnosti súdneho konania, v ktorom rozhoduje vţdy jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd určený podľa zásad daných Občianskym súdnym poriadkom. ,,Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúţiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom“ (III. ÚS 30/2010). Ako uţ bolo vyššie uvedené v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu z 28.apríla 1999 sp.zn. Nc 19/99, stal sa miestne a funkčne príslušným súdom v konaní Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý bol príslušným súdom aj na rozhodovanie o námietkach zaujatosti vznesených v tomto konaní. 20 5 Cdo 107/2014 Podľa obsahu spisu o námietke zaujatosti podanej ţalovanou proti sudkyni okresného súdu JUDr. Dagmar Mlejovej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
  25. novembra 2011 sp.zn. 17NcC 57/2011 (č.l. 2878 zväzok V spisu) tak, ţe nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Je teda zrejmé, ţe o tejto námietke rozhodol zákonný súd. Pokiaľ ide o vylúčenie sudkyne okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej z prejednávania a rozhodovania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach zo
  26. novembra 2009 sp.zn. 4NcC 25/2009 (č.l. 1564 zväzok III spisu), treba uviesť, ţe skutočne v tejto veci nerozhodol funkčne príslušný súd, avšak na druhej strane treba konštatovať, ţe dovolateľke bola zachovaná moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania a namietať túto výhradu v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, čo aj urobila. Námietky spadajúce pod ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p. sledujú naplnenie základnej zásady súdneho konania, aby vo veci rozhodol nestranný a nezaujatý sudca. Dovolací súd sa preto osobitne zaoberal tým, či boli dané dôvody pre vylúčenie sudkyne okresného súdu JUDr. Ľubice Adamčíkovej z prejednávania a rozhodovania veci respektíve, či v dôsledku postupu a rozhodnutia nepríslušného Krajského súdu v Košiciach, ktorý o námietke zaujatosti rozhodol, došlo k porušeniu práva ţalovanej na zákonného sudcu a zákazu neodňateľnosti zákonného sudcu, majúc na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/97). Námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. Ľubici Adamčíkovej vzniesla ţalobkyňa z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi ţalovanej, ktorý ju zastupoval v disciplinárnom konaní, pričom túto okolnosť neoznámila predsedovi okresného súdu v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p., zastavila konanie na podklade právneho názoru právneho zástupcu ţalovanej a neodôvodnila akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom spisu mimo predpísaného spôsobu nahliadania do spisu. 21 5 Cdo 107/2014 Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého rozhodovania. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci skutočne disponuje. V kaţdom jednotlivom prípade treba posudzovať, či povaha a stupeň vzťahu sudcu k veci či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
  27. k veci,
  28. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
  29. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.). V prípade sudkyne Okresného súdu Košice - okolie JUDr. Ľubice Adamčíkovej, ktorá vo svojom vyjadrení poukázala na (len) profesionálny vzťah k právnemu zástupcovi ţalovanej JUDr. Alexandrovi Fuchsovi (sudca – advokát), vzal najvyšší súd na zreteľ, ţe 22 5 Cdo 107/2014 vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov zaloţené na profesionalite a odbornosti. Ak rámec týchto ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Okolnosť, ţe JUDr. Ľubica Adamčíková udelila plnú moc na zastupovanie právnemu zástupcovi ţalovanej JUDr. Alexandrovi Fuchsovi v konaní, ktoré sa jej osobne týkalo, ešte sama o sebe nie je dôvodom pre vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., bez ďalšieho môţe znamenať len toľko, ţe má dôveru v odborné schopnosti konkrétneho právneho zástupcu. V prejednávanej veci však bolo potrebné vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, ktorými ţalobkyňa zdôvodnila námietku zaujatosti, a to konkrétne pochybnosti o spôsobe realizácie práva ţalovanej nazerať do súdneho spisu prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z obsahu spisu vyplýva, ţe dňa
  30. augusta 2009 doručila ţalobkyňa do spisu listinné doklady a uviedla, ţe s touto skutočnosťou oboznámila aj právneho zástupcu ţalovanej (č.l. 1507 zväzok III spisu). Vo vyjadrení právneho zástupcu ţalovanej zo dňa
  31. septembra 2009 sa uvádza, ţe sa oboznámil s obsahom novo predloţených listinných dôkazov (čl. 1509 zväzok III spisu). V spise nie je ţiadny záznam o nazretí ţalovanej alebo jej právneho zástupcu do spisu a preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom dôkazov zaloţených v spise, pričom konajúca sudkyňa JUDr. Ľubica Adamčíková túto skutočnosť nevedela vysvetliť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť pristupujúca k faktu, ţe sudkyňa mala určitú väzbu vo vzťahu k právnemu zástupcovi ţalovanej, mohla u ţalobkyne objektívne vzbudiť obavu vo vzťahu k jej nestrannosti a nezaujatosti, a bolo potrebné ju povaţovať za objektívny dôvod pre jej vylúčenie z prejednania a rozhodovania veci. Keďţe tu boli dôvody pre vylúčenie JUDr. Ľubice Adamcovej zo zákonných dôvodov v zmysle § 14 O.s.p., jej vylúčením (i keď rozhodnutím nezákonného súdu) nedošlo k porušeniu práva účastníkov nebyť odňatý zákonnému sudcovi, práve naopak bolo naplnené ich právo na rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným sudcom. Keďţe vec bola následne pridelená podľa zákonných pravidiel inému sudcovi, ktorý ju prejednal a rozhodol, nebolo konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. So zreteľom na uvedené nie je ničím podloţená argumentácia ţalovanej obsiahnutá v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej 23 5 Cdo 107/2014 republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách dovolacieho konania, treba vziať do úvahy, ţe odvolací súd zrušil výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, otázka trov konania teda nebola dosiaľ riešená a posúdená právoplatným rozhodnutím súdu. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše, ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov niţších stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi. So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, ţe ak dovolací rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  32. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  33. apríla 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.