← Slovensko

o ochranu pred diskrimináciou

Obsah (6)§ 237§ 470§ 238§ 447§ 241§ 6

3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Francis

názoru odvolacieho súdu povinnosť subjektu, ktorý zasiahol do práva fyzickej osoby na ochranu pred nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania, má osobný charakter a je s ním priamo spätá, odvolací súd nepovaţoval ţalovaného 1/ v tomto spore za pasívne vecne legitimovaného, a to i napriek skutočnosti, ţe obchodná spoločnosť A., s.r.o. pri poskytovaní tovaru a sluţieb vykonávala činnosť v prospech ţalovaného 1/ na základe zmluvy o nevýhradnom obchodnom zastúpení (ďalej len „Zmluva“). Rovnako nepovaţoval za pasívne vecne legitimovaný subjekt ani ţalovaného 2/, lebo ten sa tieţ nedopustil konania spočívajúceho v nedodrţaní zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k ţalobcovi.

názoru odvolacieho súdu totiţ nemoţno na základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov prevádzať povinnosť subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, ţe by bolo v rozpore s účelom zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a s podstatou práva na ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ by súd povinnosť vyplývajúcu z tohto porušenia uloţil tomu, kto sa protiprávneho zásahu nedopustil. K odvolacím námietkam ţalobcu odvolací súd poznamenal, ţe pokiaľ nebol daný základ nároku, nemoţno za dôvodné povaţovať ani odvolanie ohľadom nároku na primerané zadosťučinenie. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. 3. Rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu napadol dovolaním (I.) ţalobca, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p., pričom dovolanie odôvodnil najmä ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ţalobca predovšetkým vytýkal odvolaciemu súdu, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je nedostatočne odôvodnené a zmätočné, čím bolo porušené právo ţalobcu na spravodlivé súdne konanie.

jeho názoru odvolací súd nesprávne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu ţalovaných, najmä čo sa týka vzájomného vzťahu medzi ţalovanými, vyplývajúceho zo Zmluvy, uzavretej medzi ţalovaným 1/ a pôvodným ţalovaným 2/ (spoločnosťou A., s.r.o.). Ţalobca mal za to, ţe činnosť, ktorú vyvíjala zamestnankyňa pôvodného ţalovaného 2/ voči ţalobcovi, teda poskytovanie informácií o moţnosti uzavrieť zmluvu o pripojení a dodatku o zľave na mobilný telefón, ktoré mali bezprostredne smerovať k následnému uzavretiu zmluvy o pripojení a dodatku, jednoznačne spadala pod činnosti realizované v rámci Zmluvy. Zamestnankyňa pôvodného ţalovaného 2/ teda konala v zastúpení ţalovaného 1/, v jeho mene 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 5 a na jeho účet. Ţalobca v tejto súvislosti tieţ poukázal, ţe odvolací súd dostatočne neodôvodnil svoje stanovisko, ţe predmetný vzťah obchodného zastúpenia nemá vplyv na pasívnu vecnú legitimáciu ţalovaného 1/ v danom spore. Vo vzťahu k posúdeniu pasívnej legitimácie ţalovaného 2/ odvolacím súdom ţalobca namietal, ţe zo Zmluvy o prevode práv a záväzkov vyplýva, ţe došlo k univerzálnej sukcesii, pričom „univerzálny sukcesor vstupuje nielen do všetkých hmotnoprávnych práv, ale aj do procesnoprávnych vzťahov právneho predchodcu“, a teda ak pôvodný ţalovaný 2/ konal voči ţalobcovi na základe Zmluvy, do jeho záväzkov bez výhrad vstúpil Ing. D. Š. – S.. Ţalobca preto navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v plnom rozsahu vyhovie, prípadne ak bude mať dovolací súd za to, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia bol nedostatočne zistený skutkový stav, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

  1. Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu (I.) uviedol, ţe povaţuje dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za „rozhodnutie vychádzajúce zo správneho posúdenia legitimácie účastníkov konania, pričom z odôvodnenia je moţné sledovať, na základe čoho súd dospel k deklarovaným záverom, o ktoré právne normy svoje rozhodnutie opiera, ako aj to, aké myšlienkové pochody ho k tomu viedli“. V súvislosti s jeho pasívnou legitimáciou v tomto spore uviedol, ţe konanie voči svojmu okoliu je vţdy výsledkom výlučne subjektívneho vzťahu konajúcej osoby a rovnako zodpovednosť za následky takého konania je výlučne zodpovednosťou konajúcej osoby, čo vyplýva aj z § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Ţalovaný 1/ bol toho názoru, ţe ţalobca neopísal v ţalobnom návrhu rozhodujúce skutočnosti pravdivo, a zároveň počas celého konania nepredloţil súdu také dôkazy, z ktorých moţno dôvodne usudzovať, ţe došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Naopak – bez ohľadu na pasívnu legitimáciu ţalovaných – ţalovaní 1/ a 2/ jednoznačne preukázali, ţe neporušili zásadu rovnakého zaobchádzania a ţalobca nebol vystavený priamej diskriminácii na základe jeho etnickej príslušnosti. Na základe uvedeného navrhol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu „potvrdiť“.
  2. Krajský súd v Košiciach uznesením zo
  3. augusta 2014 sp. zn. 5 Co 197/2012 zmenil prvostupňový rozsudok vo výroku o trovách tak, ţe ţalobca je povinný nahradiť ţalovanému 1/ trovy prvostupňového konania v sume 5 783,50 € platbou advokátovi; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, ţe ţalobca v konaní nebol úspešný, a preto v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania úspešným ţalovaným. 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 6
  4. Uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu napadol ţalobca dovolaním (II.), ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, ţe uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, keďţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil, či a ako sa zaoberal účelnosťou vynaloţených trov uplatnených ţalovanými, ďalej ţe odvolací úd rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu a je aj po právnej stránke nesprávne. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
  5. Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu (II.) uviedol, ţe v danom prípade je dovolanie neprípustné z dôvodu uvedeného v § 239 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd neznemoţnil ţalobcovi realizáciu ţiadnych procesných práv, a preto nedošlo ani k odňatiu moţnosti konať pred súdom

§ 237písm.

f/ O.s.p. Preto navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie ako „zamietol“. 8. Ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniam (I., II.) navrhol, aby dovolací súd obe dovolania ţalobcu ako nedôvodné odmietol. Uviedol, ţe je potrebné v plnom rozsahu súhlasiť a osvojiť si právne závery odvolacieho súdu vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii oboch ţalovaných. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania povaţoval tieţ za úplné, správne a zákonné.

jeho názoru súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval správne v intenciách ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. pri uplatnení zásady zodpovednosti za výsledok, a navyše § 239 ods. 3 O.s.p. bráni tomu, aby bolo také dovolanie prípustné. 9. Dovolania ţalobcu boli podané 20. decembra 2013 a 25. septembra 2014.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

  1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vychádzajúc z vyššie uvedeného ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolania podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 7 neprospech boli napadnuté rozhodnutia vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolaní bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).
  2. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu. 11.
  3. Dovolania podané do
  4. júna 2016, v prípade ktorých

vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)] vyvolali procesný účinok umoţňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 11.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol

vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tieţ I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03). 11.

  1. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, ţe nová právna úprava vychádza síce z princípu okamţitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 11.1., ktorý zostal zachovaný aj po
  2. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od
  3. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 12.

právneho stavu účinného do

  1. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 8 k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. I.
  2. Dovolanie ţalobcu smeruje v celom rozsahu proti rozsudku, ktorý má viacero výrokov. Prípustnosť dovolania proti nim posudzoval najvyšší súd samostatne. Najvyšší súd v ďalšom osobitne skúmal prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu (viď body
  3. aţ 15.), ako aj prípustnosť a opodstatnenosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku (viď body
  4. aţ 22.).
  5. V časti dovolania, ktoré smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu dovolanie nesmeruje proti výroku, proti ktorému bolo dovolanie prípustné

§ 238O.s.p.

Dovolanie ţalobcu teda v zmysle § 238 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by

právneho stavu do

  1. júna 2016 umoţňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 14.
  2. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 14.
  3. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe ţalobca namieta, ţe mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom

§ 237písm.

f/ O.s.p. Za právneho stavu do

  1. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 14.
  2. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nebolo spôsobilé zaloţiť ţalobcom namietané nedostatočné odôvodnenie, resp. zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, keďţe takáto vada bola uţ dávnejšou judikatúrou povaţovaná nie za procesnú vadu konania 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 9 v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 14.
  3. Vzhľadom na to, ţe napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., neprichádza do úvahy aplikácia druhej vety stanoviska R 2/
  4. 14.
  5. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo moţné povaţovať nesprávne právne posúdenie veci; k záveru, ţe nesprávne právne posúdenie nie je vadou

§ 237písm.

f/ O.s.p. najvyšší súd dospel uţ dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach – viď najmä R 54/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014. 15. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie ţalobcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol

§ 447písm.

c/ CSP.

  1. Dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. 16.
  2. Dovolanie ţalobcu smerujúce proti zmeňujúcemu výroku vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po
  3. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) – dovolateľom napadnutý výrok bolo preto moţné (a tieţ potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
  4. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závaţných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. 17.
  5. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 17.
  6. Z vyjadrení dovolateľa v dovolaní vyplýva, ţe aj vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu namieta odňatie jeho moţnosti konať pred súdom

§ 237písm.

f/ O.s.p. 17.3. Najvyšší súd v minulosti často zdôrazňoval, ţe pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. (a teda aj vady uvedenej v písmene f/ tohto ustanovenia) nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 10 skutočne došlo (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016). 18.

názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu (v celom rozsahu) nedostatočne odôvodnené a zmätočné (nepreskúmateľné), čoho dôsledkom je porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). 18.1.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tieţ II. ÚS 76/07). 18.

  1. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola uţ dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z
  2. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

§ 237O.s.p., ale len tzv.

inú vadu konania

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.“. 18.

  1. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  2. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 11 o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu neposkytuje ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska. 18.

  1. V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa ţalobca domáhal, čo uvádzal ţalovaný na svoju obranu, čím ţalobca a ţalovaný argumentovali v odvolacom konaní. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náleţite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 18.
  2. Dovolateľ teda v preskúmavanej veci nedôvodne namieta, ţe mu (ním tvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
  3. Ţalobca v dovolaní vyslovil presvedčenie, ţe zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 19.
  4. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 12 19.
  5. Kaţdý sa môţe domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, ţe je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môţe sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to moţné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, ţe jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Ţalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, ţe porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona). 19.3.

§ 6ods.

1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 634/1992 Zb.“) predávajúci je povinný vo vzťahu k spotrebiteľovi dodrţiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní tovarov a sluţieb ustanovenú osobitným zákonom. Predávajúci najmä nesmie odmietnuť predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má vystavené alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie sluţby, ktoré je v jeho prevádzkových moţnostiach; nesmie takisto viazať predaj výrobkov alebo poskytnutie sluţieb na predaj iných výrobkov alebo poskytnutie iných sluţieb, pokiaľ nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady a v obchodnom styku obvyklé. To neplatí v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňa podmienky, ktoré musí spĺňať

osobitných predpisov.

§ 6ods.

4 zákona č. 634/1992 Zb. spotrebiteľ, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania, môţe sa domáhať právnej ochrany na súde

osobitného zákona.

  1. Právna úprava, obsiahnutá v antidiskriminačnom zákone, smeruje k zachovaniu a podpore rovnakého zaobchádzania v právnych vzťahoch súkromnoprávneho i verejnoprávneho charakteru. Zakladá teda subjektívne právo na ochranu pred všetkými formami diskriminácie tak, ako sú špecifikované v tomto právnom predpise. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má k dispozícii príslušné prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach tohto zákona. Ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona je vyjadrením všeobecnej právnej zásady, v zmysle ktorej je kaţdý subjekt, ktorého práva sú porušené alebo ohrozené, oprávnený domáhať sa ochrany na orgáne ochrany práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania môţe kaţdý, avšak iba proti tomu, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania. To znamená, ţe v konaní o ochrane práv z dôvodu nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania môţe byť 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 13 ţalovaným a teda pasívne vecne legitimovaným v spore iba ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania. 20.
  2. Otázku, kto je v tom – ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochrane pred diskrimináciou riešiť vţdy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, koho právo bolo porušené nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania, a kto sa dopustil tohto porušenia, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti takéhoto zásahu, prípadne jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania a tým vyvolanou ujmou, adekvátnosti poţadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie primeraného zadosťučinenia, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod. Je totiţ logické, ţe spornosť v týchto otázkach, môţe byť v konaní o ochrane pred diskrimináciou riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka – medzi subjektom ochrany a subjektom porušenia. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou nielen zistenie, ţe ţalobca je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale rovnako zistenie, ţe ţalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré ţalobca v konaní povaţoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu pred diskrimináciou. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vţdy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. 20.
  3. Na právo fyzickej osoby na ochranu pred nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania moţno de iure nepochybne nahliadať ako na všeobecné osobnostné právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti, keďţe zámerom, resp. následkom diskriminačného konania je vţdy zásah do ľudskej dôstojnosti, občianskej cti, prípadne súkromia dotknutej fyzickej osoby. Z toho pramení potom aj povaha zodpovednosti povinného subjektu (pôvodcu zásahu) za nedodrţanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorá – ako správne uviedol odvolací súd – má osobný charakter a je spojená s osobou, ktorá svojim bezprostredným konaním zasiahla do práv fyzickej osoby. Aj z dikcie § 9 antidiskriminačného zákona moţno vyvodiť, ţe súd v konaní

tohto zákona môţe uloţiť povinnosť poskytnúť satisfakciu výlučne iba tomu subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 14 21. Dovolateľ tvrdí, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu ţalovaných, keď dospel k záveru, ţe títo nie sú v konaní pasívne vecne legitimovaní.

jeho názoru činnosť, ktorú vyvíjala zamestnankyňa pôvodného ţalovaného 2/ voči ţalobcovi (poskytovanie informácií o moţnosti uzavrieť zmluvu o pripojení a dodatku o zľave na mobilný telefón, ktoré mali bezprostredne smerovať k následnému uzavretiu zmluvy o pripojení a dodatku), spadala pod činnosti realizované v rámci Zmluvy, a teda konala v zastúpení ţalovaného 1/, v jeho mene a na jeho účet. Z tohto dôvodu bola

ţalobcu daná pasívna vecná legitimácia ţalovaného 1/. Dovolateľ tieţ má za to, ţe na základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov uzavretej medzi pôvodným ţalovaným 2/ a súčasným ţalovaným 2/ (Ing. D. Š. – S.) došlo k prevodu zodpovednosti za diskriminačné konanie zamestnancov pôvodného ţalovaného 2/ na súčasného ţalovaného 2/, z čoho vyvodzoval aj jeho pasívnu vecnú legitimáciu. 21.

  1. Ţalobca počas celého konania v zmysle § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona tvrdí, ţe k zásahu do jeho práv malo prísť konaním obchodnej spoločnosti A., s.r.o. (pôvodný ţalovaný 2/) prostredníctvom svojich zamestnancov pri poskytovaní tovarov a sluţieb. Vzhľadom na vyššie uvedené sa moţno stotoţniť so záverom odvolacieho súdu, ţe ţalovaný 1/ sa nemohol dopustiť konania odporujúcemu zásade rovnakého zaobchádzania, pričom na takto zaujatý záver nemá vplyv ani skutočnosť, ţe spoločnosť A., s.r.o. poskytovala produkty v mene ţalovaného 1/ a na jeho účet na základe Zmluvy. Povinnosť vyplývajúca z porušenia antidiskriminačných predpisov má totiţ osobný charakter, čo v praxi znamená, ţe ak by aj niektoré ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení (prípadne pokyny zastúpeného smerované obchodnému zástupcovi) boli spôsobilé vyvolať diskriminačné následky, je povinnosťou obchodného zástupcu odmietnuť splnenie zmluvy v tejto časti či realizáciu takého pokynu, v opačnom prípade je povinný sám niesť zodpovednosť za nedodrţanie zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ dovolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v obdobnej veci, v odôvodnení ktorého prejednávajúci senát vyslovil opačný názor vo vzťahu k pasívnej legitimácii zastúpeného na základe zmluvy o obchodnom zastúpení, dovolací súd zdôrazňuje, ţe ide o ojedinelý právny názor, ktorý nie je pre najvyšší súd záväzný a s ktorým sa v preskúmavanej veci nestotoţňuje. Navyše, v uvedenej veci krajský súd primárne riešil (ne)existenciu diskriminačného zásahu, pričom otázke pasívnej legitimácie zastúpeného sa venoval len okrajovo a bliţšie nerozviedol právne úvahy, o ktoré oprel svoj záver. Po preskúmaní veci dovolací súd teda uzatvára, ţe v posudzovanej veci ţalovaný 1/ nie je pasívne vecne legitimovaný. 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 15 21.
  2. V prípade ţalovaného 2/ moţno uviesť, ţe ten sa – ani

tvrdenia ţalobcu – nedopustil konania spočívajúceho v nedodrţaní zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe na základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov vo veci obchodného zastúpenia ţalovaný 2/ prevzal povinnosť právneho predchodcu vyplývajúcu z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, je potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, ţe pri neoprávnenom zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi oprávnenou osobou a pôvodcom porušenia (v tomto prípade spoločnosťou A., s.r.o.). Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, ţe je obmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je moţné ho zmluvne prevádzať (per analogiam § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bolo by v rozpore s účelom antidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred diskrimináciou bolo moţné uloţiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Z týchto dôvodov sa dovolací súd nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe ţalovaný 2/ je v danom prípade pasívne vecne legitimovaným subjektom.

  1. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca v časti dovolania smerujúcom proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu nepodloţene uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Vzhľadom na to dovolanie ţalobcu v tejto časti zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP). II.
  2. Ţalobca napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania. Ţalobcom podané dovolanie smeruje v tejto časti proti zmeňujúcemu uzneseniu, ktoré má síce znaky uznesenia v zmysle v § 239 ods. 1 O.s.p., avšak prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p., preto sledované účinky dovolania by mohli nastať iba v prípade vád zmätočnosti v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
  3. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 24.
  4. Ţalobca tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 24.
  5. Vzhľadom na námietky ţalobcu najvyšší súd opätovne uvádza, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nebola spôsobilá zaloţiť ţalobcom namietaná 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 16 nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd v súvislosti s týmto konštatovaním poukazuje na judikát R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah spisu nedáva ţiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska – v dovolaním napadnutom uznesení sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 24.
  6. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo moţné povaţovať nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré nedostatky ţalobca povaţuje za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 24.
  7. K záveru, ţe nesprávne právne posúdenie nie je vadou

§ 237písm.

f/ O.s.p. najvyšší súd dospel uţ dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach – viď najmä R 54/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/

  1. 24.
  2. Nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie navrhovaných dôkazov a ani nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu taktieţ nebolo moţné povaţovať za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania; najvyšší súd v tomto smere poukazuje na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
  4. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré bolo

právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol

ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. III.

  1. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. 3 Cdo 405/2015 3 Cdo 406/2015 17 V Bratislave
  4. decembra 2016 JUDr. Daniela Sučanská, v.r. predsedníčka senátu (sudca spravodajca) JUDr. Emil Franciscy, v.r. JUDr. E. Siebenstichová, v.r. člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.