← Slovensko

§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, § 129 ods. 1, 3 zákona č. 311/2001 Zákonníka práce

Obsah (8)§ 250j§ 19§ 244§ 250i§ 118§ 129§ 13§ 36

Najvyšší súd 2 Sžo 149/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JU

§ 250jods.

1 O.s.p. zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zo dňa

  1. januára 2008, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa
  2. novembra 2007, ktorým uloţil ţalobcovi pokutu vo výške 50 000,- Sk za porušenie ustanovenia § 118 ods. 1 v spojení s ustanovením § 129 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a za porušenie § 13 v spojení s ustanovením § 36 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Prešove takto rozhodol, keď dospel k záveru zhodne so ţalovaným, ţe pokiaľ sa týka nevyplatenia mzdy pri skončení zamestnania, tak došlo zo strany ţalobcu k porušeniu ustanovení § 118 ods. 1 a § 129 ods. 3 Zákonníka práce, pretoţe aj keď je nepochybné, ţe splatnosť mzdy počas zamestnania bola určená dohodou, tak obsahom pracovných zmlúv príslušných zamestnancov nebola dohoda o splatnosti mzdy pri skončení zamestnania, kde je iná právna konštrukcia splatnosti mzdy ako počas trvania pracovného pomeru.

krajského súdu preto neobstojí námietka ţalobcu, ţe aj pri posudzovaní splatnosti mzdy pri skončení zamestnania treba vychádzať z dohôd o splatnosti mzdy v pracovných zmluvách, pretoţe

názoru krajského súdu Zákonník práce v § 129 rozlišuje medzi splatnosťou mzdy počas zamestnania (ods. 1) a splatnosťou mzdy pri skončení zamestnania (ods. 3). Čo sa týka neposkytnutia stravného 55 zamestnancom v plnej výške za dni zahraničnej pracovnej cesty v mesiaci október 2006 a neposkytnutia ţiadneho stravného za dni zahraničnej pracovnej cesty v mesiacoch november a december 2006, tak

krajského súdu sú tieto skutočnosti nepochybne preukázané a ţalobca sa v tomto smere bránil iba poukazom na druhotnú platobnú neschopnosť, pričom uţ toto samotné porušenie § 13 ods. 1 v spojení s § 36 ods. 4 zákona o cestovných náhradách je a bolo

krajského súdu dôvodom pre uloţenie pokuty ţalobcovi

§ 19ods.

1 zákona č. 125/2006 Z.z. Taktieţ z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe námietka ţalobcu ohľadne výšky pokuty nie je dôvodná, pretoţe správne orgány pri ukladaní pokuty prihliadli na skutočnosť, ţe ţalobca pracovnoprávne nároky 3 2 Sžo 149/2010 zamestnancov postupne uspokojuje a práve tu inšpektorát práce rešpektoval kritériá ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalobca a ţiadal, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobe ţalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zároveň prizná ţalobcovi právo na náhradu trov konania. Poukázal na to, ţe správne orgány vyvodili vo veci nesprávny právny záver, ktorý sa stal dôvodom pre rozhodnutie o uloţení pokuty vo výške 50 000,- Sk. Poukázal na príslušné pracovnoprávne akty uzavreté so zamestnancami spoločnosti ţalobcu, a ţe v týchto aktoch sú určito a zrozumiteľne dojednané ustanovenia, z ktorých vyplýva, ţe mzda jednotlivých zamestnancov je splatná 7 dní po úhrade faktúry dodávateľom za konkrétne fakturačné obdobie, pričom splatnosť faktúr je 60 dní odo dňa predloţenia faktúry. Nakoľko dlţník faktúry neuhradil, tak nenastal moment splatnosti mzdy a nenastal ani moment porušenia právnej povinnosti zo strany ţalobcu ako zamestnávateľa. Zároveň poukázal na to, ţe všetky pracovné pomery so zamestnancami boli ukončené vzájomnou dohodou, ktorej súčasťou bola skutočnosť, ţe pracovnoprávne nároky budú uhradené v dohodnutej lehote po úhrade ceny za zhotovené dielo zahraničným objednávateľom – firmou so sídlom vo Francúzsku. Ţalovaný sa písomne k odvolaniu ţalobcu vyjadril a okrem iného uviedol, ţe právo zamestnanca na poskytnutie mzdy za vykonanú prácu patrí medzi základné ústavné práva zamestnancov premietnuté v čl. 36 Ústavy SR,

ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu. Taktieţ námietky ţalobcu povaţuje ţalovaný za právne neopodstatnené i z dôvodu, ţe „v predloţených dohodách o skončení pracovného pomeru, uzatvorených v súlade s ustanovením § 60 Zákonníka práce“ absentujú akékoľvek dojednania, ktoré by určovali splatnosť mzdy na iný deň, ako na deň skončenia pracovného pomeru v súlade s vtedy platným a účinným zákonným znením. 4 2 Sžo 149/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk.

§ 244ods.

1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 O.s.p.).

§ 250iods.

1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

§ 250iods.

3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd SR ako súd odvolací preskúmal zákonnosť ţalobou napadnutých rozhodnutí v intenciách dôvodov podaného odvolania a dospel k záveru, ţe krajský súd posúdil predmetnú vec v súlade so zákonom. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise mal odvolací súd za preukázané, ţe na základe výsledkov kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom u ţalobcu bola ţalobcovi uloţená pokuta v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, keď príslušnou kontrolou (protokol o kontrole bol so ţalobcom prerokovaný dňa 5 2 Sžo 149/2010 27.06.2007) zameranou na dodrţiavanie pracovnoprávnych predpisov, zistil prvostupňový správny orgán, ţe ţalobca nevyplatil 35 zamestnancom, s ktorými skončil pracovný pomer, mzdu za mesiac október aţ december 2006 a 55 zamestnancom neposkytol stravné v plnej výške za dni zahraničnej pracovnej cesty v mesiaci október 2006 a vôbec im neposkytol stravné za dni zahraničnej pracovnej cesty za mesiace november a december 2006.

§ 118ods.

1 zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Pokiaľ sa ţalobca bránil tým, ţe príslušného správneho deliktu sa v danom prípade nedopustil, nakoľko ešte nenastala splatnosť mzdy, je potrebné uviesť, ţe čo sa týka splatnosti mzdy, tak tento inštitút je zakotvený v § 129 Zákonníka práce a správne potom v danom prípade krajský súd poukázal na to, ţe je potrebné rozlišovať splatnosť mzdy v priebehu pracovného pomeru a pri skončení pracovného pomeru.

§ 129ods.

1 zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

§ 129ods.

3 Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbliţšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na ustanovenie § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce je nepochybné, ţe ţalobca nevyplatil príslušným zamestnancom (títo sú konkretizovaní vo výrokovej časti správneho rozhodnutia) splatnú mzdu za mesiace október, november, december roku 2006 (ide o 35 zamestnancov), s ktorými bol nepochybne pracovný pomer skončený, tak mzda týchto zamestnancov bola v zmysle § 129 ods. 3 splatná v deň skončenia pracovného pomeru, pretoţe ţalobca sa so zamestnancami 6 2 Sžo 149/2010 inak nedohodol, najneskôr však v najbliţšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ sa ţalobca bránil tým, ţe všetky pracovné pomery boli so zamestnancami ukončené vzájomnou dohodou, ktorej súčasťou malo byť i to, ţe pracovnoprávne nároky budú uhradené v dohodnutej lehote po úhrade ceny za zhotovené dielo zahraničným objednávateľom so sídlom vo Francúzsku, tak i odvolací súd túto námietku ţalobcu povaţoval za právne irelevantnú. Totiţ v príslušných „Dohodách o skončení pracovného pomeru, uzatvorených v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce“ skutočne absentujú akékoľvek dojednania, ktoré by určovali splatnosť mzdy na iný deň ako na deň skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu správne argumentuje napr. dôkaznými prostriedkami ako dohodami o skončení pracovného pomeru zo dňa 03.05.2007 s R. Š., S. V., M. N. a pod.

§ 13ods.

1 zákona č. 283/2002 Z.z. pri zahraničnej pracovnej ceste patrí zamestnancovi za kaţdý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín aţ 12 hodín, c) nad 12 hodín.

§ 36ods.

4 veta prvá zákona č. 283/2002 Z.z. zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo dňa predloţenia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca a uspokojiť jeho nároky. I

názoru odvolacieho súdu je z administratívneho spisu zrejmé, ţe ţalobca i v tomto smere nerešpektoval dôsledne uvedené príslušné zákonné ustanovenie o povinnosti uhradiť stravné zamestnancom z príslušnej zahraničnej 7 2 Sžo 149/2010 pracovnej cesty. V tejto súvislosti správne argumentuje ţalovaný, ţe uţ nerešpektovanie tejto zákonnej povinnosti zo strany ţalobcu bolo samo osebe dôvodom pre uloţenie sankcie

§ 19ods.

1 zákona o inšpekcii práce. Taktieţ odvolací súd sa stotoţňuje s krajským súdom, ţe prvostupňový správny orgán pri uloţení sankcie rešpektoval i kritériá zakotvené v ustanovení § 19 ods. 4 zákona o inšpekcii práce. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR je toho názoru, ţe krajský súd posúdil predmetnú vec v súlade so zákonom a preto bolo potrebné jeho napadnutý rozsudok ako súladný so zákonom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému správnemu orgánu trovy v odvolacom konaní nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 15. decembra 2010 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.