2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
O. s. p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu a dospel k záveru, ţe tomuto odvolaniu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Nie je preto úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náleţite odôvodní, niet dôvodu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 5 3Sţf/65/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam ţalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. – zákon o správe daní, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní.). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Spôsob dokazovania v daňovom konaní upravuje ust. § 29 zákona o správe daní, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1, 4, 8 zákona o správe daní). Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť. 6 3Sţf/65/2015 Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má moţnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môţe“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010
rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 daňového poriadku
2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca poţaduje pre ľahkú zneuţiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. V predmetných prípadoch ţalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH) nevzniklo. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, ţe predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. 7 3Sţf/65/2015 Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bola aj administratívny spis ţalovaného, vrátane prvostupňového daňového orgánu vyplýva, ţe ţalobca počas daňovej kontroly začatej dňa 21.10.2010 za účelom preukázania zdaniteľného plnenia, z ktorého si uplatnil právo na odpočítanie DPH za mesiac august 2009, predloţil správcovi dane ako doklady: 1/ výdavkové pokladničné doklady za nákup pohonných látok v celkovej sume 79,40 €, z ktorých si odpočítal daň vo výške 100% celkových preukázateľných nákupov, 2/ faktúry číslo 7 8 2009 s dátumom dodania 17.08.2009 v sume 2.500 €, z čoho daň 19% predstavuje 475 € za technickú výpomoc pri realizácii letnej výzdoby v OC Zemplín a faktúru číslo 14 8 2009 s dátumom dodania 31.08.2009, v sume 30.000 €, z čoho daň 19% predstavuje sumu 5.700 € za čiastočnú opravu strešnej fólie na budove OC Zemplín, obe faktúry vystavené spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o. Za kontrolované obdobie august 2009 neboli zo strany daňového subjektu predloţené ţiadne iné písomné doklady preukazujúce zdaniteľné plnenie spoločnosti REVANGE SERVIS s.r.o. Predmetom námietok ţalobcu v ţalobe ako i v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozsudku, bolo porušenie procesných práv ţalobcu zo strany správcu dane, ktorý mu neumoţnil osobnú prítomnosť pri vypočúvaní svedka, konateľa spoločnosti SIBAZ s.r.o., ktorý mal na základe výsledkov dokazovania, reálne vykonať práce vyúčtované spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o., faktúrou číslo 14 8 2009 v sume 30.000 €. Podľa ţalobcu, miestne zisťovanie doţiadaného Daňového úradu Trebišov, ktorý vykonával šetrenie ohľadom subjektu vykonávajúceho opravu strešnej fólie na budove OC Zemplín, malo formu výsluchu svedka, pričom jemu, ako dotknutej osobe, bola odopretá moţnosť klásť vypočúvanému svedkovi otázky a byť prítomný pri jeho vypočúvaní. Predmetom súdneho prieskumu preto bolo len skúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu daňových orgánov vo vzťahu k preukázaniu zdaniteľného plnenia z predmetnej faktúry číslo 14 8 2009. Súd nesúhlasí s názorom ţalobcu, ţe šetrenie vykonané doţiadaným Daňovým úradom Trebišov, predstavuje ťaţiskový dôkaz vo veci. V zhode s názorom prvostupňového súdu, bolo predmetné miestne zisťovanie len jedným z viacerých dôkazov, ktorý doplnil uţ pred tým získané informácie o skutočnej realizácii opravy strešnej fólie na budove OC Zemplín. Ťaţiskovým dôkazom v danom smere bola svedecká výpoveď správcu budovy OC Zemplín, Š. P., pri výsluchu ktorého mal ţalobca moţnosť byť prítomný, bol na príslušné pojednávanie pozvaný, tohto sa nezúčastnil a ani následne ţiadnym spôsobom nedokázal spochybniť tvrdenie uvedeného svedka. Š. P. vo svojej výpovedi tvrdil, ţe z dôvodu poškodenia strechy a následného zatekania do budovy, objednal opravu v spoločnosti SIBAZ s. r. o, ktorá opravu strešnej fólie aj skutočne vykonala. Predmetná spoločnosť bola subdodávateľom generálneho dodávateľa stavby, KB Building s. r. o., ktorá poskytla na práce záruku 5 rokov. Tvrdil, ţe práce na streche určite vykonávala táto spoločnosť, jednalo sa o záručné opravy aj opravy naviac. Realizáciu prác svedok kontroloval priebeţne, aj po ich ukončení. Dodávateľská spoločnosť okrem prác zabezpečovala aj materiál a nástroje potrebné k ich realizácii. Podľa názoru súdu, výsledky miestneho šetrenia Daňového úradu Trebišov nepredstavovali ťaţiskový dôkaz tak, ako to tvrdil ţalobca, pretoţe pri oboznamovaní sa so zápisnicou o miestnom zisťovaní súd zistil, ţe konateľka spoločnosti SIBAZ s.r.o. v rámci návštevy pracovníkov daňového úradu v sídle spoločnosti, poskytla týmto účtovné doklady preukazujúce realizáciu prác - hydroizolácia strechy OC Zemplín v mesiacoch jún/2008, december/2008, august/2009, november/2009, spolu so súpismi vykonaných prác. Predloţila objednávku strešných izolačných prác z marca 2009, vystavenú Š. P. ako 8 3Sţf/65/2015 i príslušné faktúry. Podstatou miestneho zisťovania bolo najmä získanie účtovných dokladov a nie ústna výpoveď svedka. Na základe uvedených dôkazov vznikla preto dôvodná pochybnosť o obvyklom konaní podnikateľského subjektu, ktorý prenechá vykonanie záručných opráv inej spoločnosti ako tej, ktorá zodpovedá za vady, na ktoré sa vzťahuje záruka. Aj v prípade takého konania, ak napr. v danom čase zodpovedná spoločnosť nedisponuje kapacitami na realizáciu záručných opráv alebo odmieta zodpovednosť za vady dodávky a pod., nezodpovedá podnikateľským zvyklostiam, aby si odberateľ (ţalobca) neuplatnil voči zodpovednému dodávateľovi náhradu nákladov za opravy vykonané iným subjektom. Ţalobca takýto postup nepreukázal. Zo strany ţalobcu bol ako doklad o realizácii prác predloţená len faktúra č. 14 8 2009, vystavená spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o., ktorá neobsahovala ţiaden popis týkajúci sa rozlohy opravovanej plochy, rozpis ceny prác, ceny materiálu. Neboli predloţené ţiadne podklady k fakturácii, ako napríklad súpis vykonaných prác, spotreba materiálu a pod. Realizované, nepresné a neurčité vyjadrenia konateľov ţalobcu a spoločnosti REVANGE SERVIS s.r.o., nedokázali zvrátiť aj dokladmi preukázané tvrdenie správcu budovy OC Zemplín, Š. P.. Ţalobca bol správcom dane vyzvaný, aby sa oboznámil so všetkými dôkazmi a podkladmi pre rozhodnutie ešte pred vyhotovením protokolu o výsledkoch kontroly. Zo strany ţalobcu v ďalšom konaní nebol predloţený ţiaden dôkaz, ktorý by dostatočným spôsobom spochybnil skutkové zistenia správcu dane o predmetnom zdaniteľnom plnení. Podľa názoru súdu, správca dane sa s vykonanými dôkazmi logicky vysporiadal, tieto patrične vyhodnotil, keď uviedol, ţe spoločnosť SIBAZ s.r.o. okrem faktúr predloţila aj doklady o rozsahu prác, pouţitého materiálu a spochybnil vykonanie záručných opráv inou firmou ako tou, ktorá bola povinná záručné opravy vykonávať. V prípade, ak by spoločnosť REVANGE SERVIS s.r.o. skutočne vykonávala taký veľký rozsah prác ako si účtovala, nebolo by potrebné o tie isté práce ţiadať ďalšiu spoločnosť – SIBAZ s.r.o. Za stavu, ţe ţalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného plnenia tak, ako je uvedené na faktúre číslo 14 8 2009 vystavenej spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o., na sumu 30.000 € a doklady, ktoré predloţil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo moţné pouţiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane vykonal v predmetnej veci v priebehu daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie obsiahnuté v protokole č. 695/320/74059/2011/Amri zo dňa 25.08.2011, zamerané aj na preukázanie reálnosti fakturovaných dodávok prác. Zo strany ţalobcu neboli v daňovom konaní prezentované také dôkazy, ktoré by boli schopné vyvrátiť právne správne a logické závery správcu dane a prvostupňového súdu, spochybňujúce skutočnú realizáciu fakturovaných výkonov spoločnosťou REVANGE SERVIS s. r. o. Senát najvyššieho súdu prisvedčil ţalovanému v tom, ţe ţalobca vo vzťahu k faktúre č. 14 8 2009 vystavenej spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o., na sumu 30.000 € jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaného zdaniteľného plnenia. 9 3Sţf/65/2015 Pokiaľ ţalobca vo svojich podaniach namietal, ţe správca dane pri výkone kontroly nepreukázal nespochybniteľne porušenie ustanovenia § 42 ods. 2 zákona o DPH, k tomuto odvolací súd uvádza ţe predmetom kontroly DPH, bolo zistenie nároku ţalobcu na odpočet DPH, v ktorom bolo povinnosťou žalobcu nespochybniteľne tento nárok preukázať, čo sa mu nepodarilo. Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, ţe daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Z administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná, pretoţe ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil logickým zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Odvolací súd zistil, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Pokiaľ ţalobca namietal nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými námietkami ţalobcu, odvolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález IV. ÚS 236/06), v zmysle ktorej všeobecný súd (prvostupňový, ale aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 10 3Sţf/65/2015 Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal, ţalovaný na náhradu nemá právny nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 19. októbra 2016 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.