1 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretoţe nebola podpísaná konajúcou osobou, išlo o neplatný právny úkon. S poukazom na svedeckú výpoveď personalistky A. G. mal za jednoznačne preukázané, ţe k podpisu výpovede riaditeľom Ing. B., ako osobou konajúcou za ţalovanú, došlo aţ potom, ako osoby prítomné pri pohovore so ţalobcom dňa 27. januára 2011 podpísali záznam o tom, ţe ţalobca odmietol prevziať výpoveď. Aj keď sa Ing. B. a PhDr. D. nestotoţnili s výpoveďou svedkyne G. ohľadne absencie podpisu výpovede Ing. B., aj k ich prednesom svedkyňa G. uviedla, ţe trvá na obsahu svojej výpovede. Súd tieţ poukázal na tú okolnosť, ţe menovaná pracovala vo funkcii 2 5 Cdo 178/2014 vedúcej pracoviska personálnych sluţieb ţalovanej veľmi dlhú dobu a potvrdila, ţe nielen v tomto prípade, ale vo všetkých takýchto prípadoch nepodpisuje štatutárny zástupca výpoveď pred začatím pohovoru, ale aţ počas pohovoru
výsledku jednania. Tým vylúčila, ţe by Ing. B. podpísal výpoveď pred začatím pohovoru a ţiaden zo svedkov nepotvrdil, ţe by bola výpoveď podpísaná pred začatím pohovoru. Vzhľadom k týmto zisteniam nevykonával uţ súd ďalšie dôkazy, ktoré účastníci navrhli, pretoţe pre meritórne rozhodnutie postačovalo vykonanie dôkazov ohľadom platnosti výpovede ţalovanej. O trovách konania rozhodol
3 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalovaná odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 10. septembra 2013 sp.zn. 5CoPr/3/2013 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, ţe okresný súd zistil správne skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonaním dokazovaním preukázané a správne vec posúdil aj po právnej stránke. Na zdôraznenie správnosti doplnil, ţe účastníci uţ nenavrhli ďalšie dokazovanie a to ani výsluchmi svedkov, ani vykonaním konfrontácie medzi účastníkom konania a svedkami.
ustálenej súdnej praxe v ustanovení § 126 O.s.p. zákon poskytuje len rámcový návod postupu súdu pri výsluchu svedka, avšak tým nevyčerpáva riešenie všetkých procesných otázok spojených s výsluchom. Zo spisu pritom vyplýva, ţe výsledok hodnotenia dôkazov súdu zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ 135 O.s.p. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe svedkyňa A. G. potvrdila, ţe pri jednaní dňa 27.januára 2011, v čase kedy ţalobca bol vyzvaný na prevzatie výpovede, nebola výpoveď podpísaná ţiadnou osobou konajúcou za ţalovanú.
jej tvrdenia Ing. B. podpísal výpoveď aţ na záver jednania, keď všetky ostatné prítomné osoby podpísali záznam o tom, ţe ţalobca odmieta prevziať výpoveď. Právny úkon označený ako výpoveď tak bol v čase doručovania neplatný, lebo za náleţitosť výpovede sa povaţuje aj podpis konajúcej osoby alebo viacerých osôb, ak podpisujú písomný právny úkon viaceré osoby so zreteľom na správnu citáciu ustanovenia § 40 ods.3 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom) a zdôvodnila ho aj ustanovením § 241 ods.2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá 3 5 Cdo 178/2014 mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení). Odňatie moţnosti konať videla v tom, ţe rozhodnutia tak odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa neboli riadne odôvodnené a ich právne závery sú nepreskúmateľné, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za nepravdivé označila tvrdenie ţalobcu, ţe mu nebola výpoveď riadne doručená a za neodôvodnený záver súdu prvého stupňa, ţe bolo jednoznačne preukázané nedoručenie výpovede ţalobcovi. Bola toho názoru, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne vyhodnotil respektíve nevzal do úvahy svedecké výpovede Ing. B. a PhDr. D. a svedeckú výpoveď pani G. nesprávne vyloţil. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa tieţ nie je zrejmé, či bola výpoveď neplatná z dôvodu súdom tvrdenej absencie podpisu konajúcej osoby alebo pre neuznanie spôsobu doručenia výpovede ţalobcovi. Súdu prvého stupňa vytýkala aj to, ţe z jeho odôvodnenia nevyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy pokladal za vierohodné a prečo sa niektorými dôkazmi odmietol zaoberať vôbec. Preto ţiadala, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca k podanému dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov povaţuje za správne a navrhuje, aby súd dovolanie ţalovanej zamietol. Bol toho názoru, ţe rozhodnutia boli odôvodnené dostatočne, vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, vrátane jeho záveru o nevykonaní ďalšieho dokazovania, bolo jasné a zrozumiteľné. Ţalovaná sa v dovolaní snaţí upraviť výpoveď svedkyne G., ktorá však bola zrejmá a vyplynulo z nej, ţe presne rozlíšila čas podpisu záznamu o odmietnutí prevzatia výpovede a čas podpisu výpovede. Následne sa vyjadril aj k obsahu a dôveryhodnosti ostatných svedeckých výpovedí. Konštatoval, ţe ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k údajne podpísanej výpovedi a jej tvrdenie o existencii viacerých kópií výpovede povaţoval za účelové. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas oprávnenou osobou, zastúpenou v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. 4 5 Cdo 178/2014 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného 5 5 Cdo 178/2014 ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaná v dovolaní výslovne namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch niţších stupňov a nepreskúmateľnosti ich právnych názorov. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. K vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môţe dôjsť aj porušením práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. So zreteľom na tvrdenia ţalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva dovolateľa na súdnu ochranu (čl.46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru). 6 5 Cdo 178/2014
čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 7 5 Cdo 178/2014 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z rozhodnutia je tieţ úplne zrejmý a jednoznačný súdom prijatý právny záver, ţe výpoveď z 27. januára 2011 daná ţalobcovi je neplatná pre absenciu základnej náleţitosti písomného právneho úkonu - podpisu konajúcej osoby s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 3 OZ a § 61 ods.1 Zákonníka práce (viď strana 6 odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu). Vysvetlenie právnych úvah súdu je pritom zrozumiteľné a preskúmateľné. Súd prvého stupňa svoj právny záver riadne odôvodnil spôsobom nevzbudzujúcim nejaké pochybnosti o prípadnej existencii iného ďalšieho dôvodu neplatnosti výpovede (nedoručenie), v tomto smere sa úvahy ţalovanej javia ako účelové. Prijatý záver bol vyústením výsledkov vykonaného dokazovania svedeckými výpoveďami, ktoré súd vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom jeho úvahy sú z odôvodnenia jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Súd prvého stupňa tieţ výslovne vysvetlil, prečo nebolo ďalšie dokazovanie potrebné (viď č.l. 7 predposledný odsek odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu), čo napokon logicky vyplýva z toho, ţe pokiaľ nebola splnená základná náleţitosť výpovede t.j. písomná forma, výpoveď je absolútne neplatným právnym úkonom bez ďalšieho. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Z výsledkov 8 5 Cdo 178/2014 vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa dospel k zhodnému názoru, ţe výpoveď daná ţalobcovi nebola v čase doručovania podpísaná a preto je neplatná. Polemika ţalobcu o nesprávnom vyhodnotení svedeckých výpovedí súdom sama o sebe, nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Keďţe existencia vady konania
f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z tohto ustanovenia. Ţalovaná ďalej v dovolaní namietala, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne vyhodnotil respektíve nevzal do úvahy svedecké výpovede Ing. B. a PhDr. D. a svedeckú výpoveď pani G. nesprávne vyloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s touto námietkou ţalovanej povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe 9 5 Cdo 178/2014 nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993). Z vyššie uvedených dôvodov za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Preto námietky dovolateľky v tomto smere neboli z hľadiska prípustnosti ani dôvodnosti podaného dovolania právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať. Ţalovaná ako dovolací dôvod uviedla aj ustanovenie § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou majúc za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 237 O.s.p.), o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Dovolanie je odôvodnené aj nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.