← Slovensko

o ulož.povinnosti uzav.zmluvu o prevode vlast.práva k nehnut.

Obsah (10)§ 29§ 588§ 142§ 221§ 241§ 16§ 238§ 153§ 237§ 11

Najvyšší súd 5 Cdo 268/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci J. L., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľudovítom Foldešom, advokátom v Bratislave,

§ 29ods.

5 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zákon č. 182/1993 Z.z.) v znení platnom v čase vkladu domu do základného imania ţalovaného 1/ vlastníci domov uvedení v § 18 ods. 1 tohto zákona mohli previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti

osobitného predpisu iba do vlastníctva štátu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Poznámka 23a k § 29 ods. 5. zákona odkazuje výlučne na kúpnu zmluvu

§ 588a nasl.

Občianskeho zákonníka. Obmedzenie vyplývajúce z § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. preto moţno aplikovať iba na prevod bytového domu kúpnou zmluvou

Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci však predmetný bytový dom nebol prevedený na ţalovaného 1/ kúpnou zmluvou, ale bol vloţený ako nepeňaţný vklad do základného imania ţalovaného 1/. Do vlastníctva spoločnosti však nemoţno previesť bytový dom, v ktorom je uţ aspoň jeden byt v samostatnom vlastníctve, pretoţe v takomto prípade uţ nemoţno hovoriť o bytovom dome ako samostatnej veci spôsobilej vkladu do základného imania ako celku, a len jednotlivých bytov a nebytových priestorov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Obz 16/1994). V prejednávanej veci však v čase vkladu predmetného bytového domu do základného imania ţalovaného 1/ nebol ţiadny z bytov v tomto dome prevedený do vlastníctva inej osoby. Keďţe vlastníkom predmetného bytu je ţalovaný 1/, ţalovanému 2/ v spore chýba pasívna vecná legitimácia. O náhrade trov konania rozhodol

§ 142ods.

1 O. s.p. 3 5 Cdo 268/2013 Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. marca 2013 sp.zn. 6 Co 2/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým bola ţaloba zamietnutá proti ţalovanému 2/. V časti, ktorej bola ţaloba zamietnutá proti ţalovanému 1/ a v časti trov konania napadnutý rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 16 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z., ktorý zakotvuje len všeobecne povinnosť vlastníka domu previesť byt, nájomcom ktorého je fyzická osoba, do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Uviedol, ţe toto ustanovenie treba vyloţiť tak, ţe keď sa vlastník domu rozhodne byt previesť zo svojho vlastníctva do vlastníctva iného subjektu, týmto subjektom môţe byť len nájomca bytu – fyzická osoba. Preto nárok na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu ţalobkyni nemohol vzniknúť v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z.; tzv. ponuková povinnosť

tohto ustanovenia je totiţ viazaná na rozhodnutie vlastníka domu vlastníctvo bytu previesť na iný subjekt. Tento nárok mohol ţalobkyni vzniknúť iba

§ 29ods.

2 zák.č. 182/1993 Z.z.

tohto ustanovenia štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie a bytové druţstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáţe alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáţe alebo ateliéru, do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca poţiada o prevod vlastníctva bytu, garáţe alebo ateliéru. Nájomca môţe po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uloţil splnenie tejto povinnosti. Bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nájomníčkou ktorého je ţalobkyňa, nadobudol do vlastníctva ţalovaný 2/ v roku 1992, teda pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. a v roku 1997 ho vloţil ako nepeňaţný vklad do základného imania ţalovaného 1/. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (

  1. septembra 1993) ţalovaný 2/ nebol povinný uzavrieť so ţalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu v zmysle § 29 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z., pretoţe nie je ani štátnym podnikom, ani štátnou rozpočtovou, resp. príspevkovou organizáciou a ani bytovým druţstvom. Ţalovaný 2/ ako fyzická osoba – podnikateľ nepatril medzi vlastníkov domov uvedených v § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., a preto sa na neho nevzťahovalo ani obmedzenie obsiahnuté v § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. Vzhľadom na to nič ţalovanému 2/ nebránilo, aby predmetný dom vloţil ako nepeňaţný vklad do základného imania ţalovaného 1/. Ak by sa ţalovaný 2/ v čase, keď bol vlastníkom predmetného domu rozhodol byt v nájme ţalobkyne po
  2. septembri 1993 previesť na inú osobu, mohol by ho v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. previesť iba do jej vlastníctva. Ţalovaný 2/ sa však rozhodol, ţe predmetný byt neprevedie zo svojho vlastníctva. Ponuková povinnosť v zmysle § 16 ods. 1 4 5 Cdo 268/2013 zák.č. 182/1993 Z.z. v súčasnosti zaťaţuje ţalovaného 1/ pre prípad, ţe by mienil predmetný byt predať. Ţalovaný 2/ pred vkladom domu do základného imania ţalovaného 1/ nebol povinný previesť predmetný byt do vlastníctva ţalobkyne v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. Toto ustanovenie sa týka bytu, nie však domu. Zo ţiadneho ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nemoţno vyvodiť povinnosť vlastníka domu pred prevodom domu na subjekt ponúknuť nájomcovi bytu v tomto dome sa nachádzajúcom prevod tohto bytu do jeho vlastníctva. Vklad domu do základného imania ţalovaného 1/ bol teda platným právnym úkonom. Ţalovaný 2/ nie je vlastníkom tohto domu a ani vlastníkom predmetného bytu. Preto mu nemoţno uloţiť povinnosť uzavrieť so ţalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu. Ţalovanému 2/ v spore chýbala pasívna vecná legitimácia. V časti, ktorou bola ţaloba zamietnutá proti ţalovanému 1/ musel odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť

§ 221ods.

1 písm. h/ O.s.p. a

ods. 2 tohto ustanovenia musel vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie.. Odvolací súd po právnej stránke vec vo vzťahu k ţalovanému 1/ posúdil odlišne oproti súdu prvého stupňa. Ak by odvolací súd za tejto situácie potvrdil napadnutý rozsudok aj v časti, ktorou bola ţaloba proti ţalovanému 1/ zamietnutá, odňal by ţalobkyni moţnosť napadnúť odvolaním právne závery odvolacieho súdu. Odvolací súd uviedol, ţe si je vedomý toho, ţe pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) bude súd prvého stupňa musieť v ďalšom konaní ţalobu proti ţalovanému 1/ zamietnuť. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá ţiadala rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, ţe rozsudky súdov niţších stupňov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný dôvod dovolania

§ 241ods.

2 písm. c/ O. s.p. Poukázala na to, ţe na ţalobcu 2/ sa vzťahovalo zákonné obmedzenie

§ 29ods.

5 zákona č. 182/1993 Z.Z., a to, ţe je pasívne právne legitimovaný na prevod bytov do vlastníctva nájomcu

§ 16ods.

1 zákona č. 182/1993 Z.z. bolo konštatované aj v inej právnej veci v súvislosti prevodom vlastníctva iného bytu v predmetnom bytovom dome . K dovolaniu sa vyjadril ţalovaný 1/, ktorý uviedol, ţe dovolateľka zrejme napáda iba potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, avšak vzhľadom na § 237 a § 238 O.s.p. dovolanie nepovaţuje za prípustné a preto ho navrhuje odmietnuť a priznať náhradu trov . Ţalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázal na to ţe dovolanie nie je prípustné, navrhol ho zamietnuť a priznať náhradu trov konania. 5 5 Cdo 268/2013 Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby proti ţalovanému 1/ a v ďalšom výroku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a súčasne nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je

§ 238ods.

1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 6 5 Cdo 268/2013 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Dovolateľka ţiadnu z vád

§ 237ods.

1 O.s.p. nenamietala a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto ani z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania

§ 237ods.

1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili 7 5 Cdo 268/2013 (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Dovolateľka dovolaním napadla

obsahu všetky výroky rozsudku odvolacieho súdu. Vo vzťahu k výroku tohto rozsudku o zrušení rozsudku, dovolanie

§ 238ani § 237 ods.

1 O.s.p. prípustné nie je, ako je uvedené uţ vyššie. V časti výroku o trovách konania smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu posudzovať

ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako neprípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému 1/ vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.a § 142 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako úspešnému ţalovanému 2/. Ţalovaný 1/, ako aj ţalovaný 2/ si náhradu trov dovolacieho konania uplatnili a ich výšku vyčíslili

§ 11ods.

1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb. Dovolací súd priznal ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene ich právnych zástupcov za jeden úkon právnej sluţby – písomné vyjadrenie k dovolaniu, kaţdému vo výške 81,45 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 8 5 Cdo 268/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. novembra 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.