1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/992517-r zo dňa
pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie, či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom prípade
názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe skončením posledného zdaňovacieho obdobia platiteľ prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty a zákon spája zánik postavenia daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty so skončením, posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane v súvislosti so zrušením 5Sţf/4/2010 3 registrácie. Preto samotným skončením posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane došlo zo zákona k zániku statusu daňového subjektu byť platiteľom dane z pridanej hodnoty a preto zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty nevyţadoval vydanie samostatného rozhodnutia. Preto sa krajský súd stotoţnil s právnym záverom ţalovaného ako aj správcu dane, ţe dodávateľ J. N. prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) dňa 30.06.1999. Ţalobkyňa nepreukázala, ţe jej dodávateľ J. N. sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty po uvedenom termíne zo zákona, preto dokazovanie smerujúce k zisteniu, či k zdaniteľnému plneniu došlo alebo nie je právne irelevantné. Naviac navrhované dôkazy ako výsluch J. N., prípadne ďalších svedkov ani nebolo moţné vykonať, pretoţe iných svedkov ţalobkyňa nekonkretizovala a pobyt J. N. zistený nebol. Taktieţ návrh ţalobkyne na iniciovanie konania o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe do účinnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie nebola Slovenská republika záväzkom harmonizovať svoju právnu úpravu dane z pridanej hodnoty s komunitárnym právom, najmä so Šiestou smernicou Rady zo dňa 17.05.1977 viazaná. Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len „odvolateľ“) ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval na skutočnosť, ţe dodávateľ J. N. jej predloţil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane z pridanej hodnoty vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené, ţe dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995. Odvolateľ tvrdil, ţe zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner, s ktorým má obchod uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty.
odvolateľa správca dane postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty na 5Sţf/4/2010 4 skutočnosti, ţe dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky a
vyjadrenia právneho zástupcu sa na adrese trvalého bydliska nenachádza uţ 7 rokov a ţe správca dane vyčerpal uţ všetky moţnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým subjektom.
odvolateľa medzi stranami nie je sporné, ţe dodávateľ J. N. sa dňom 04.12.1995 stal platiteľom DPH. Taktieţ nie je sporné, ţe medzi daňovými subjektami došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v podobe dodania sluţby, ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel od správcu dane, ako aj ţalovaného, odvolateľ nesúhlasí s právnym názorom, ţe J. N. nebol v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej v ustanovení § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH a dobrovoľnej registrácie vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ je u podnikateľa J. N. dôvodné tvrdiť, ţe dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH aplikáciou dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyţadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti (limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká relevantná otázka, či postupom
3 zákona o DPH bolo vôbec moţné platne registráciu zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, ţe v administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ namietal, ţe bez ohľadu na úvahu, ţe postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne s právom zaniknúť vôbec, odvolateľ tvrdil, ţe pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho obdobia zaniklo, potom mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona o DPH. V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí č. 76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“),
ktorého je správca dane povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona. Ďalej odvolateľ poukazoval na ustanovenia § 15 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia
predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá nie je platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom 5Sţf/4/2010 5 konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi dane, ţe došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu.
názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole, a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť platcom DPH a tým mu nevznikla daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predloţil všetky potrebné účtovné doklady preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového priznania a neodvedením DPH. Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená umoţniť odvolateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu dane, ktorý povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo sluţby
pôvodu, aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku odvolateľa postačuje v tomto prípade zistenie o tom, ţe dodávateľ nebol registrovaný ako platiteľ dane. Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby
čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţne otázky: 1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä s poukazom na čl. 31 ust. § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu 5Sţf/4/2010 6 (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal? 2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený? 3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality? Ţalovaný sa k odvolaniu odvolateľa nevyjadril, resp. jeho prípadné vyjadrenie sa v spisovom materiály Krajského súdu v Košiciach sp. zn.7S/88/2008 nenachádza. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu je moţné vyhovieť. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/9925217-r zo dňa
1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.
2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate. S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M.. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). 5Sţf/4/2010 8 Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 5Sţf/4/2010 9
1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť
, b) ktoré sú oslobodené od dane
, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť
2 písm. a/.
2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na: a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane
, b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň
môţe platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.
2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane
pomôcok č. 801/321/17504/2007 zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom Bratislava VI, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Z tohto protokolu však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo znemoţnené uskutočnenie výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného Daňovým úrad Bratislava VI dňa 05.05.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec vydal platobný výmer č. 738/230/11640/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane. 5Sţf/4/2010 10 Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na základe protokolu o určení dane
pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca preukázateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jej návrhy na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať. Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania sluţby a vystavenia predmetnej faktúry č. 2004/04/01 na sumu 2.046.526,20 Sk z tohto DPH 326.756,30 Sk, uţ nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje na to, ţe v spisovom materiály sa o tomto tvrdení ţalovaného nenachádza ţiaden relevantný doklad. Samotné rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre DPH, ktorým mal byť II. štvrťrok 1999, na ktoré sa ţalovaný ako aj správca dane odvoláva, sa v spisovom materiály nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, ţe názor krajského súdu o tom, ţe zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyţaduje vydanie rozhodnutia, je nesprávny. Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí, zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené,
názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko, aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP). 5Sţf/4/2010 11 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach
3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní úlohou ţalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania, doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi ţalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť, ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu. Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platca preukázal. Ďalej, či je moţné povaţovať daňový doklad, o ktorého správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúce náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou
Šiestej smernice v znení účinnom do 01. mája 2004, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok, t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania dňa 12.12.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál 5Sţf/4/2010 12 6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21 eura, ako aj náhradu za súdne poplatky 2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a. s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 22. júna 2010 JUDr. J. Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.