Obsah (10)

§ 88§ 2§ 55§ 83§ 492§ 89§ 90§ 32§ 47§ 77

Najvyšší súd 10Szak/12/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťaţovateľa (v prvostupňovom konaní ţalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia s uloţením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-255-008/2016-AV z 26.07.2016 – ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľa so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.12.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľ bol v minulosti zadrţaný hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bol rozhodnutím o zaistení

§ 88ods.

1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. umiestnený v ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, ţe je ţiadateľom o azyl na území iného členského štátu, a preto v danom prípade Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a sťaţovateľa v zmysle Dublinského nariadenia vráti na územie Maďarskej republiky.
2. Sťaţovateľ bol následne dňa 26.07.2016 prepustený z ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu právoplatne zastavilo a v prípade sťaţovateľa zanikol účel jeho zaistenia. V rovnaký deň 3 10Szak/12/2016 v čase o 09.20 hod. bol sťaţovateľ na ulici pred ÚPZC Sečovce kontrolovaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. s tým výsledkom, ţe sťaţovateľ počas kontroly nevedel predloţiť doklad totoţnosti.
3. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2) vzniklo podozrenie, ţe sťaţovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt

§ 2ods.

1 písm. f) zák. č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm.

1. a)a písm.
2. b)zák. č. 404/2011 Z.z. neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a účastníka konania moţno zaistiť

§ 88zák.

č. 404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 5. Sťaţovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťaţovateľa je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť sťaţovateľ vyhostený, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup sťaţovateľa od jeho úteku aţ po jeho zadrţanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - vyhostenie ţalobcu do Sýrie by znamenalo porušenie medzinárodného princípu non- refoulement, - zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o základných ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), - sťaţovateľovi mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná moţnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vycestovaní, - nesúhlas s rizikom úteku a nemoţnosťou overenia totoţnosti sťaţovateľa, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, 4 10Szak/12/2016 - dĺţka jeho zaistenia nie je odôvodnená. 6. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov. 7. Najmä zdôraznil, ţe sťaţovateľ bez kontroly prechádzal hraničné priechody Európskej únie (ďalej len „EÚ“) bez jeho legalizácie v ďalších členských štátoch EÚ, a toto konanie sťaţovateľa ako aj jeho právne následky bliţšie krajský súd analyzoval. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v ţiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, ţe je preukázaná existencia rizika úteku sťaţovateľa. 8. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe sťaţovateľ neţiadal o azyl na území Slovenskej republiky. Navyše medzinárodná právna ochrana sťaţovateľa prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná jeho legalita pobytu na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, ţe bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zák. č. 404/2011 Z.z. III. Konanie na kasačnom súde A) 9. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm.
3. h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 10. Sťaţovateľ v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
4. c)S.s.p. najmä uviedol, ţe krajský súd: 5 10Szak/12/2016 - nereagoval v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. na námietku sťaţovateľa, ţe v preskúmavanom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o vyhostení absentuje o určenie krajiny, kam má byť sťaţovateľ vyhostený, resp. o určenie krajiny, do ktorých mieni ţalovaný alebo má za to, ţe je moţné vrátiť sťaţovateľa, o skutočnosti ohľadom spôsobu, akým sťaţovateľ vstúpil a tranzitoval cez iné krajiny po jeho úteku zo Sýrie, či bol zadrţaný štátnymi orgánmi týchto krajín, a teda či je moţné preukázať spojitosť trasy sťaţovateľa s konkrétnou krajinou, o rozbor informácií o situácii v krajinách, kam má byť sťaţovateľ údajne vyhostený a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru, o analýza reálnej vyhostiteľnosti sťaţovateľa a s tým spojeného účelu zaistenia sťaţovateľa, - sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analogia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľ na niektorých rozhodovacích príkladoch prezentoval, - svoj záver o existujúcom riziku úteku sťaţovateľa odôvodnil nedostatočne a navyše sa mal snaţiť doplniť chýbajúce odôvodnenie ţalovaného, - vyslovil záver o prípustnosti medzinárodnej ochrany sťaţovateľovi, ktorý je nezrozumiteľný, - nedôvodne dospel k záveru o nemoţnosti overenia totoţnosti sťaţovateľa, - riadne a na individuálnom princípe neodôvodnil rozhodnutie v časti stanovenej dĺţky doby zaistenia 11. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu mení tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje a vec vracia ţalovanému na ďalšie konanie. B) 12. Ţalovaný sa v podaní z 14.09.2016 vyjadril, ţe - kasačná sťaţnosť sťaţovateľa neobsahuje ţiadne nové dôkazy, ktoré by podstatnou mierou preukazovali iné skutočnosti ako boli zistené ţalovaným alebo také, na ktoré uţ ţalobca nepoukázal v správnej ţalobe, - v ostatných častiach ţalovaný odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia v konaní pred krajským súdom. 6 10Szak/12/2016 IV. Právny názor Najvyššieho súdu SR 13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) postupom

§ 492ods.

1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného sa ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania

ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.10.2016 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

§ 88ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

§ 88ods.

4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zloţiť peňaţnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 7 10Szak/12/2016

§ 32ods.

1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 47ods.

3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal ochrany jeho práv proti rozhodnutiu ţalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťaţovateľa

ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťaţnosti Najvyšší súd ako súd kasačný preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

1. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť.
2. Kasačný súd sa stotoţnil s námietkou sťaţovateľa, ţe jeho zaistenie nie je účelné a efektívne, nakoľko ţalovaný pochybil, ak pristúpil k zaisteniu ţalobcu

§ 88ods.

1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. za účelom vykonania administratívneho vyhostenia na podklade rozhodnutia o vyhostení, v ktorom absentuje uvedenie krajiny, do ktorej má byť sťaţovateľ vyhostený ako aj skúmanie prekáţok vyhostenia. 17. V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, ţe „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného 8 10Szak/12/2016 účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody...

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

ústavného súdu najvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa. Ústavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že najvyšší súd explicitne odmietol spojitosť medzi zaistením a jeho účelom, teda otázku vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší súd rozhodoval formálne rovnako ako krajský súd.“ 18. Vo svetle uvedeného je ţalovaný v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm.

1. b)zákona č. 404/2011 Z. z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tieţ z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm.
2. d)zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. 19. Na tomto mieste kasačný súd povaţuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, ţe v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť 9 10Szak/12/2016 cudzinec vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. 20. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení ţalobcu ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť ţalobca vyhostený, absentuje, logicky nie je ani moţné skúmať základnú podmienku zaistenia ţalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺţkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. 21. Vzhľadom na ţalobcom namietané nedostatky je moţné uzavrieť, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo odôvodňuje jeho zrušenie aj bez prihliadnutia na ostatné kasačné námietky uvedené v opravnom prostriedku. Nakoľko samotné rozhodnutie ţalovaného trpí vadami, ktoré sú v rozpore so zákonom, mal kasačný súd za to, ţe neboli podmienky na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa, preto napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 22. V rámci uvedeného nebolo moţné prehliadnuť, ţe sťaţovateľ v konaní poukazoval najmä na nezodpovedanú otázku o jeho vyhostiteľnosti, s čím súvisí aj skutočnosť, ţe v rozhodnutí o vyhostení ani v preskúmavanom rozhodnutí o zaistení ţalobcu nie je určená krajina, do ktorej má byť tento vyhostený. S tým súvisí povinnosť ţalovaného skúmať, v akých podmienkach sa bude ţalovaný v prípade vyhostenia do tretej krajiny nachádzať. Bez toho aby bolo ustálené, do ktorej krajiny bude sťaţovateľ vyhostený, nebude dostatočne dobre moţné preskúmať jeho vyhostiteľnosť. 23. Zo spisového materiálu, ktorého obsahom je aj administratívny spis ţalovaného vyplýva, ţe vo vzťahu k vyhostiteľnosti ţalobcu ţalovaný len v rozhodnutí o vyhostení skonštatoval, ţe v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. preskúmal prekáţky administratívneho vyhostenia s tým, ţe ţalobcu nie je moţné vyhostiť do krajiny pôvodu, 10 10Szak/12/2016 preto

§ 77ods.

1 zákona č. 404/2011 Z. z. v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť ţalobca vyhostení. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude ţalobca nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia ţalobcu z týchto krajín do krajiny pôvodu. 24. Kasačný súd príkladmo poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súvisiacu s prejednávanom vecou: - Rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sţa/35/2014 zo dňa 02.10.2014: „ ... správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca

tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-150 z

1. novembra 2011). Správny orgán bol v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa nebol dôsledný pri posudzovaní reálnosti vyhostenia navrhovateľa a pri odôvodňovaní dĺžky jeho zaistenia, čím zasiahol do jeho práv garantovaných medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.“ - Rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015: „Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.“
2. Na tomto mieste povaţuje kasačný súd za dôleţité poukázať na to, ţe

čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) 11 10Szak/12/2016 zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak uţ z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo uţ neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môţu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

1. a)existuje riziko úteku, alebo
2. b)dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. 26. Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia moţno aplikovať v dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy je štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekáţky právnej povahy (prípad sťaţovateľa). 27. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje, ţe krajský súd pochybil, ak sa nezaoberal vyššie spomínanými vadami rozhodnutia ţalovaného aj napriek tomu, ţe to ţalobca uţ v opravnom prostriedku namietal. Kasačný súd preto ustáli, ţe krajský súd postupoval v rozpore so zákonom, keď ţalobu ţalobcu zamietol. Kasačný súd preto

ustanovenia § 462 ods. 2 S.s.p. zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného orgánu verejnej správy a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

1. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
2. Decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
4. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.) 12 10Szak/12/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave
5. októbra 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková