Obsah (10)

§ 88§ 2§ 55§ 83§ 452§ 89§ 90§ 32§ 47§ 440

Najvyšší súd 10Szak/10/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťaţovateľky (v prvostupňovom konaní ţalobkyňa) na účel výkonu administratívneho vyhostenia s uloţením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-234-008/2016-AV z 19.07.2016, ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľku so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu do 30.11.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľka bola v minulosti zadrţaná hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bola rozhodnutím o zaistení

§ 88ods.

1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. umiestnená v ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, ţe je ţiadateľkou o azyl na území iného členského štátu, a preto v danom prípade Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a sťaţovateľku v zmysle Dublinského nariadenia vráti na územie Maďarskej republiky.
2. Sťaţovateľka bola následne dňa 19.07.2016 prepustená z ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu. právoplatne zastavilo a v prípade sťaţovateľky zanikol účel jej zaistenia. V rovnaký deň v čase o 08.20 hod. bola sťaţovateľka na ulici pred ÚPZC Sečovce kontrolovaná v zmysle 3 10Szak/10/2016 § 75 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. s tým výsledkom, ţe sťaţovateľka počas kontroly nevedela predloţiť doklad totoţnosti.
3. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2) vzniklo podozrenie, ţe sťaţovateľka má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt

§ 2ods.

1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm.

1. a)a písm.
2. b)zákona č. 404/2011 Z.z. neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako aj z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a účastníka konania moţno zaistiť

§ 88zákona č.

404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 5. Sťaţovateľka podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťaţovateľky je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť sťaţovateľka vyhostená, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup sťaţovateľky od jej úteku aţ po jej zadrţanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - ak je sťaţovateľka nevyhostiteľná, jej zaistenie je neefektívne a neúčelné, - konanie

Dublinského nariadenia bolo zastavené, MĽR ju odmietla prijať, zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o základných ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), - sťaţovateľke mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná moţnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vycestovaní, - nesúhlas s rizikom úteku, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, - ani dĺţka jej zaistenia nie je odôvodnená. 4 10Szak/10/2016 6. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť. Najmä zdôraznil, ţe sťaţovateľka bez kontroly prechádzala hraničné priechody Európskej únie (ďalej len „EÚ“) bez jej legalizácie v ďalších členských štátoch EÚ, a toto konanie sťaţovateľky ako aj jeho právne následky bliţšie krajský súd analyzoval. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v ţiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, ţe je preukázaná existencia rizika úteku sťaţovateľky. 7. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe sťaţovateľka neţiadala o azyl na území Slovenskej republiky. Navyše medzinárodná právna ochrana sťaţovateľky prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná jej legalita pobytu na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, ţe bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zákona č. 404/2011 Z.z. III. Konanie na kasačnom súde A) 8. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm.
3. h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 9. Sťaţovateľka v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
4. c)S.s.p. najmä uviedla, ţe krajský súd: - nereagoval v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. na námietku sťaţovateľky, ţe v preskúmavanom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o vyhostení absentuje o určenie krajiny, kam má byť sťaţovateľka vyhostená, resp. 5 10Szak/10/2016 o určenie krajiny, do ktorých mieni ţalovaný alebo má za to, ţe je moţné vrátiť sťaţovateľku, o skutočnosti ohľadom spôsobu, akým sťaţovateľka vstúpila a tranzitovala cez iné krajiny po jej úteku zo Sýrie, či bola zadrţaná štátnymi orgánmi týchto krajín, a teda či je moţné preukázať spojitosť trasy sťaţovateľky s konkrétnou krajinou, o rozbor informácií o situácii v krajinách, kam má byť sťaţovateľka údajne vyhostená a či je jej vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru, o analýza reálnej vyhostiteľnosti sťaţovateľky a s tým spojeného účelu jej zaistenia, - odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analogia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľka na niektorých rozhodovacích príkladoch prezentovala, - svoj záver o existujúcom riziku úteku sťaţovateľky odôvodnil nedostatočne a navyše sa mal snaţiť doplniť chýbajúce odôvodnenie ţalovaného, - vyslovil záver o prípustnosti medzinárodnej ochrany sťaţovateľke, ktorý je nezrozumiteľný. 10. Sťaţovateľka navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje vec mu vracia na ďalšie konanie a súčasne aby rozhodol o jej prepustení zo zaistenia. B) 11. Ţalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťaţnosti uviedol, ţe sťaţovateľka v nej neuviedla ţiadne nové dôkazy, ktoré by podstatnou mierou preukazovali iné skutočnosti ako boli zistené a ţe sa pridrţiava svojho vyjadrenia k ţalobe zo dňa 28.07.2016. Záverom ţalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu SR 6 10Szak/10/2016 12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom

§ 452ods.

1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťaţnosti a z toho vyplývajúce moţné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, ţe kasačnú sťaţnosť podala sťaţovateľka v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) bez povinného zastúpenia (§ 449 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) a s prihliadnutím na neformálnosť kasačnej sťaţnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, ţe zruší preskúmavané rozhodnutie ţalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. októbra 2016 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 13. Predmetom kasačnej sťaţnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol správnu ţalobu, ktorou sa sťaţovateľka domáhala ochrany svojich práv proti rozhodnutiu ţalovaného o zaistení

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., a preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sťaţnostné dôvody kasačnej sťaţnosti sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

2 zákona č. 404/2011 Z.z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 7 10Szak/10/2016

§ 88ods.

4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

§ 89ods.

1 zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zloţiť peňaţnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

§ 32ods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 47ods.

3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Sťaţovateľka v dôvodoch kasačnej sťaţnosti na prvom mieste uviedla, ţe krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie moţnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t.j. ţe ide o tak procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Správny súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
2. f)S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv]. 8 10Szak/10/2016 15. Ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). 16. V súvislosti s touto dôvodnou námietkou kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, ţe ţalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 17. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tieţ z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm.
3. d)zákona č. 404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. 18. V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, ţe „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné 9 10Szak/10/2016 tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody...

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

ústavného súdu najvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa.“ 19. Sťaţovateľka v súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom jej ţalobnej námietky o neurčení krajiny, do ktorej má byť vyhostená. Na tomto mieste kasačný súd povaţuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, ţe v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť cudzinec vyhostený. Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Z tohto dôvodu logicky nie je ani moţné skúmať základnú podmienku zaistenia sťaţovateľa, ktorou je jej vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺţkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Vylúčenie vyhostenia sťaţovateľky do krajiny pôvodu nie je postačujúcou garanciou z pohľadu dodrţania práv sťaţovateľa

článku 3 Dohovoru a článku 33 Ţenevského Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku

1. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.
2. Krajský súd sa nezaoberal ani s prieskumom dostatočnosti argumentácie ţalovaného k moţnosti vyhostenia sťaţovateľky do tretej krajiny, medzi ktoré je v prejednávanej veci nutné zahrnúť Turecko. Ţalovaný sa v odôvodnení k tejto moţnosti vôbec nevyjadril a z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup krajského súdu ako rozporný 10 10Szak/10/2016 so zákonnou poţiadavkou uvedenou v § 139 ods. 2 S.s.p. (t.j. posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov ţalovaného).
3. V tomto smere kasačný súd povaţuje za dôvodnú námietku sťaţovateľky o tom, ţe krajský súd sa nezaoberal vyššie spomínanými vadami rozhodnutia ţalovaného aj napriek tomu, ţe to sťaţovateľka namietala uţ v podanej správnej ţalobe. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, ţe v zmysle svojej judikatúry povaţuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
4. K námietke týkajúcej sa neposúdenia rizika úteku sťaţovateľky kasačný súd uvádza, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, ţe „Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto, ak žalovaný realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či

medzinárodnej dohody alebo osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jej rodiny, ktorí počas zaistenia majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov garantované nemali“. Preto tento sťaţnostný bod kasačný súd nepovaţoval za dôvodný. 23. Kasačný súd sa stotoţňuje so sťaţnostným dôvodom

§ 440ods.

1 písm.

1. h)S.s.p., t.j. ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Okrem vyššie citovaných rozsudkov senátu 1S kasačný súd poukazuje na sťaţovateľkou citované rozsudky, a to najmä 1SZa/6/2016 a 10SZa/2/2015, ktoré sa týkajú účelnosti zaistenia a v plnom rozsahu sú aplikovateľné na prejednávanú vec sťaţovateľky. 24. Sťaţovateľka tieţ namieta, ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra chápe kasačný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený 11 10Szak/10/2016 skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné nedostatky právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok. Preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný. 26. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, ţe sťaţovateľke sa v zaistení narodil syn, nakoľko uţ v čase zaistenia bola sťaţovateľka vo vysokom štádiu tehotenstva, o čom vypovedala v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania, a teda ţalovaný o tom mal vedomosť. Kasačný súd musí skonštatovať, ţe na sťaţovateľku sa vzťahoval reţim zraniteľnej osoby, zakotvený v § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z., z čoho vyplýva, ţe krajský súd mal preskúmať aj argumentáciu ţalovaného, prečo mal za preukázané, ţe boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia tehotnej ţeny v zmysle § 88 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z., ako aj to, či zaistenie sťaţovateľky do 30.11.2016 spĺňa poţiadavku zákonodarcu, aby zaistenie bolo na čo najkratší čas. V súčasnosti je v zaistení so sťaţovateľkou aj jej novonarodené maloleté dieťa, na ktoré sa vzťahuje reţim zraniteľnej osoby a preto je potrebné sledovať najlepší záujem dieťaťa, zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére. 27. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď ţalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho robia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 28. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia ţalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľky a jej maloletého dieťaťa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 12 10Szak/10/2016 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorý zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné. 29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 10. októbra 2016 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková