Obsah (11)

§ 88§ 2§ 55§ 83§ 492§ 89§ 90§ 32§ 47§ 462§ 467

Najvyšší súd 10Szak/5/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, Ph

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťaţovateľa (v prvostupňovom konaní ţalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia s uloţením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov (rozhodnutie č. PPZ-HCP- BA6-241-008/2016-AV zo dňa 19.07.2016 – ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľa so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu najviac do 07.11.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). Spolu so sťaţovateľom sa v ÚPZC Sečovce umiestnili aj jeho maloleté deti. 3 10Szak/5/2016 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľ bol v minulosti zadrţaný hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bol rozhodnutím o zaistení

§ 88ods.

1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. umiestnený v ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, ţe je ţiadateľom o azyl na území iného členského štátu, a preto v danom prípade Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a sťaţovateľa v zmysle Dublinského nariadenia vráti na územie Maďarskej republiky.
2. Sťaţovateľ bol následne dňa 19.07.2016 prepustený z ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu právoplatne zastavilo a v prípade sťaţovateľa zanikol účel jeho zaistenia. V rovnaký deň v čase o 08.20 hod. bol sťaţovateľ na ulici pred ÚPZC Sečovce kontrolovaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. s tým výsledkom, ţe sťaţovateľ počas kontroly nevedel predloţiť doklad totoţnosti.
3. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2) vzniklo podozrenie, ţe sťaţovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt

§ 2ods.

1 písm. f) zák. č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm.

1. a)a písm.
2. b)zák. č. 404/2011 Z.z. neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a účastníka konania moţno zaistiť

§ 88zák.

č. 404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 4 10Szak/5/2016 5. Sťaţovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťaţovateľa a jeho detí je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť sťaţovateľ vyhostený, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup sťaţovateľa od jeho úteku aţ po jeho zadrţanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - ţalovaný sa nezaoberal dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí sťaţovateľa a nevysporiadal sa s predpismi týkajúcich sa ochrany maloletých detí, - ţalovaný neodôvodnil vzťah sťaţovateľa k svojim maloletým deťom, - konanie

Dublinského nariadenia bolo zastavené, MĽR ho odmietla prijať, zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o základných ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), - sťaţovateľovi mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná moţnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vyhostení, - nesúhlas s rizikom úteku, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené ako aj - dĺţka jeho zaistenia nie je odôvodnená. 6. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby ( § 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov. 7. Najmä zdôraznil, ţe sťaţovateľ bez kontroly prechádzal hraničné priechody Európskej únie (ďalej len „EÚ“) bez jeho legalizácie v ďalších členských štátoch EÚ, a toto konanie sťaţovateľa ako aj jeho právne následky bliţšie krajský súd analyzoval. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v ţiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, ţe je preukázaná existencia rizika úteku sťaţovateľa. 8. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe sťaţovateľ neţiadal o azyl na území Slovenskej republiky. Navyše medzinárodná právna ochrana sťaţovateľa prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná jeho legalita pobytu na území cudzieho štátu a je 5 10Szak/5/2016 dôvodné očakávať, ţe bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zák. č. 404/2011 Z.z. III. Konanie na kasačnom súde A) 9. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm.
3. h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 10. Sťaţovateľ v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
4. c)S.s.p. najmä uviedol, ţe krajský súd: - nereagoval v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. na námietku sťaţovateľa, ţe v preskúmavanom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o vyhostení absentuje o určenie krajiny, kam má byť sťaţovateľ s jeho deťmi vyhostený, resp. o určenie krajiny, do ktorých mieni ţalovaný alebo má za to, ţe je moţné vrátiť sťaţovateľa a jeho deti, o skutočnosti ohľadom spôsobu, akým sťaţovateľ vstúpil a tranzitoval cez iné krajiny po jeho úteku zo Sýrie, či bol zadrţaný štátnymi orgánmi týchto krajín, a teda či je moţné preukázať spojitosť trasy sťaţovateľa s konkrétnou krajinou, o rozbor informácií o situácii v krajinách, kam má byť sťaţovateľ údajne vyhostený a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru, o analýza reálnej vyhostiteľnosti sťaţovateľa a s tým spojeného účelu zaistenia sťaţovateľa, o právna úvaha ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí a na ich záujmy 6 10Szak/5/2016 - sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analogia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľ na niektorých rozhodovacích príkladoch prezentoval, - svoj záver o existujúcom riziku úteku sťaţovateľa odôvodnil nedostatočne a navyše sa mal snaţiť doplniť chýbajúce odôvodnenie ţalovaného, - vyslovil záver o prípustnosti medzinárodnej ochrany sťaţovateľovi, ktorý je nezrozumiteľný, - sťaţovateľ vytýkal krajskému súdu, ţe sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcich sa dĺţky doby zaistenia a tým pádom došlo v konaní pred krajským súdom k porušeniu základného práva sťaţovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj k porušeniu § 139 ods. 2 a ods. 3 S. s. p.

1. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu mení tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje vec vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Sťaţovateľ si zároveň uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. B)
2. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe sťaţovateľ neuviedol ţiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, a preto sa pridrţal svojho vyjadrenia k ţalobe zo dňa 28.07.
3. IV. Právny názor Najvyššieho súdu SR
4. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom

§ 492ods.

1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia pojednávania

ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10.10.

1. (§ 137 ods. 2 S.s.p.). 7 10Szak/5/2016
2. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom kasačnej sťaţnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu ţalovaného o zaistení

§ 88ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky ţalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 88ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

§ 88ods.

4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zloţiť peňaţnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

§ 2ods.

7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná ţena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená 8 10Szak/5/2016 mučeniu, znásilneniu alebo iným závaţným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch moţno za staršiu osobu povaţovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

§ 88ods.

8 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby moţno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

§ 32ods.

1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 47ods.

3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

1. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného dospel k záveru, ţe kasačné námietky ţalobcu sú dôvodné.
2. Kasačný súd sa stotoţnil s námietkou vytýkajúcou nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovaného, týkajúcej sa nedostatočného skúmania vyhostiteľnosti osoby ţalobcu. Ţalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tieţ z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, 9 10Szak/5/2016 aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
3. V súvislosti s vyhostiteľnosťou osoby kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, ţe konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. .........

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

ústavného súdu najvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa. Ústavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že najvyšší súd explicitne odmietol spojitosť medzi zaistením a jeho účelom, teda otázku vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší súd rozhodoval formálne rovnako ako krajský súd.

1. Na tomto mieste kasačný súd povaţuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, ţe v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť ţalobca vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť ţalobca vyhostený, absentuje, logicky nie je ani moţné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť 10 10Szak/5/2016 a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺţkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené z vyššie uvedeného dôvodu, je takéto rozhodnutie ţalovaného z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné.
2. Kasačný súd sa stotoţnil aj s námietkou ţalobcu vytýkajúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia ţalovaného týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkové stavu, keď z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, ţe by ţalovaný v súvislosti s krajinou pôvodu ţalobcu, resp. inou treťou krajinou skúmal prekáţky vyhostenia. Z uvedeného moţno usúdiť, ţe ţalovaný neskúmal moţnosť vyhostenia ţalobcu do krajiny pôvodu ani inej tretej krajiny. Ak sa teda ţalovaný reálnosťou vyhostenia ţalobcu do krajiny pôvodu nezaoberal a pokiaľ krajský súd neprihliadol na námietku ţalobcu ohľadne neúčelnosti jeho zaistenia (ak nie je účelné a efektívne rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa nemôţe byť efektívne a účelné ani rozhodnutie o jeho zaistenia) tak pochybil.
3. Kasačný súd uvádza, ţe ţalovaný je povinný uviesť v rozhodnutí o vyhostení ako aj následne v rozhodnutí o zaistení konkrétnu krajinu, kam sa má ţalobca vrátiť, vyhodnotiť účelnosť a efektívnosť zaistenia ţalobcu vo vzťahu k tej konkrétne uvedenej krajine a následne vyhodnotiť a riadne odôvodniť moţné prekáţky vyhostenia ţalobcu do tejto konkrétnej krajiny. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sţa/31/2014 zo dňa 02.09.2014,

ktorého „...Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený...“ 21. Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP ale aj z komparatívnej judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia

kasačného súdu vyplýva, ţe logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, ţe jeho účel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zváţiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne moţný. 11 10Szak/5/2016 22. Kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú aj námietku ţalobcu týkajúcej sa postupu ţalovaného, ktorý nepostupoval obozretne pri zaistení ţalobcu a jeho maloletých detí. Z administratívneho spisu je zrejmé, ţe ţalovaný sa ţiadnym spôsobom nezaoberal dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí, nebral do úvahy najlepší záujem maloletých detí, a teda sa nevysporiadal s čl. 3 Dohovoru o právach detí, nakoľko záujem maloletých detí musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Kasačný súd v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016,

ktorého „Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (§ 94 ods. 3 ZoPC ), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“

1. Navyše k uvedeným argumentom na zmenu napadnutého rozsudku kasačný súd uvádza, ţe krajský súd sa k dopadu rozhodnutia na záujem maloletých detí sťaţovateľa a obmedzenie ich osobnej slobody vyjadril na strane 6 nasledovne: „...medzinárodnoprávna ochrana žalobcu prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná legalita pobytu utečenca na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, že bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zákona o pobyte cudzincov. Uvedené platí aj pre rodinných príslušníkov takto zaistených utečencov“, čo však nemoţno povaţovať za dostatočné.
2. Kasačný súd musí konštatovať, ţe na všetky maloleté deti sťaţovateľa sa vzťahuje reţim zraniteľných osôb, zakotvený v § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Z toho vyplýva pre krajský súd povinnosť preskúmať aj argumentáciu ţalovaného, prečo mal preukázané, ţe boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí v zmysle § 88 12 10Szak/5/2016 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov ako aj, či zaistenie do 07.11.2016 spĺňa poţiadavku zákonodarcu aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas.
3. Vzhľadom na ţalobcom namietané nedostatky, moţno uzavrieť, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo odôvodňuje jeho zrušenie aj bez prihliadnutia na ostatné kasačné námietky uvedené v kasačnej sťaţnosti.
4. Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe námietky ţalobcu týkajúce sa efektívnosti a účelnosti rozhodnutia o zaistení, vzhľadom na absenciu skúmania podmienok vyhostiteľnosti ţalobcu do krajiny jeho pôvodu, nedostatočné zistenie skutkového stavu o aktuálne správy o krajine pôvodu ţalobcu, resp. o tretích krajinách a nezohľadnenie čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa boli dôvodné a tieto boli schopné vyvolať pochybnosti o zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného o zaistení navrhovateľa.
5. Pokiaľ teda krajský súd na tieto námietky neprihliadol, resp. ich povaţoval za nedôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s takýmto právnym záverom krajského súdu nestotoţnil a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné

§ 462ods.

2 S.s.p. zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 28. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľa

čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo

1. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.
2. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd

§ 467ods.

1 a 2 S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

1. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). 13 10Szak/5/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
2. októbra 2016 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková