Obsah (10)

§ 88§ 2§ 55§ 83§ 452§ 89§ 90§ 32§ 47§ 440

Najvyšší súd 10Szak/4/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťaţovateľa (v prvostupňovom konaní ţalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia s uloţením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-233-008/2016-AV z 19.07.2016 – ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľa so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu do 22.11.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľ bol v minulosti zadrţaný hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bol rozhodnutím o zaistení

§ 88ods.

1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. umiestnený v ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, ţe je ţiadateľom o azyl na území iného členského štátu, a preto v danom prípade Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a sťaţovateľa v zmysle Dublinského nariadenia vráti na územie Maďarskej republiky.
2. Sťaţovateľ bol následne dňa 19.07.2016 prepustený z ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu právoplatne zastavilo a v prípade sťaţovateľa zanikol účel jeho zaistenia. V rovnaký deň 3 10Szak/4/2016 v čase o 08.20 hod. bol sťaţovateľ na ulici pred ÚPZC Sečovce kontrolovaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. s tým výsledkom, ţe sťaţovateľ počas kontroly nevedel predloţiť doklad totoţnosti.
3. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2) vzniklo podozrenie, ţe sťaţovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt

§ 2ods.

1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm.

1. a)a písm.
2. b)zákona č. 404/2011 Z.z. neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako aj z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a účastníka konania moţno zaistiť

§ 88zákona č.

404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 5. Sťaţovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťaţovateľa je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť sťaţovateľ vyhostený, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup sťaţovateľa od jeho úteku aţ po jeho zadrţanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - ak je sťaţovateľ nevyhostiteľný, jeho zaistenie je neefektívne a neúčelné, - konanie

Dublinského nariadenia bolo zastavené, MĽR ho odmietla prijať, zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o základných ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), - sťaţovateľovi mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná moţnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vycestovaní, - nesúhlas s rizikom úteku, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, 4 10Szak/4/2016 - ani dĺţka jeho zaistenia nie je odôvodnená. 6. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť. Najmä zdôraznil, ţe sťaţovateľ bez kontroly prechádzal hraničné priechody Európskej únie (ďalej len „EÚ“) bez jeho legalizácie v ďalších členských štátoch EÚ, a toto konanie sťaţovateľa ako aj jeho právne následky bliţšie krajský súd analyzoval. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v ţiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, ţe je preukázaná existencia rizika úteku sťaţovateľa. 7. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe sťaţovateľ neţiadal o azyl na území Slovenskej republiky. Navyše medzinárodná právna ochrana sťaţovateľa prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná jeho legalita pobytu na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, ţe bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zákona č. 404/2011 Z.z. III. Konanie na kasačnom súde A) 8. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm.
3. h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 9. Sťaţovateľ v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
4. c)S.s.p. najmä uviedol, ţe krajský súd: - nereagoval v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. na námietku sťaţovateľa, ţe v preskúmavanom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o vyhostení absentuje 5 10Szak/4/2016 o určenie krajiny, kam má byť sťaţovateľ vyhostený, resp. o určenie krajiny, do ktorých mieni ţalovaný alebo má za to, ţe je moţné vrátiť sťaţovateľa, o skutočnosti ohľadom spôsobu, akým sťaţovateľ vstúpil a tranzitoval cez iné krajiny po jeho úteku zo Sýrie, či bol zadrţaný štátnymi orgánmi týchto krajín, a teda či je moţné preukázať spojitosť trasy sťaţovateľa s konkrétnou krajinou, o rozbor informácií o situácii v krajinách, kam má byť sťaţovateľ údajne vyhostený a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru, o analýza reálnej vyhostiteľnosti sťaţovateľa a s tým spojeného účelu zaistenia sťaţovateľa, - odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analogia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľ na niektorých rozhodovacích príkladoch prezentoval, - svoj záver o existujúcom riziku úteku sťaţovateľa odôvodnil nedostatočne a navyše sa mal snaţiť doplniť chýbajúce odôvodnenie ţalovaného, - vyslovil záver o prípustnosti medzinárodnej ochrany sťaţovateľovi, ktorý je nezrozumiteľný. 10. Sťaţovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a súčasne aby rozhodol o jeho prepustení zo zaistenia. B) 11. Ţalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťaţnosti uviedol, ţe sťaţovateľ v nej neuviedol ţiadne nové dôkazy, ktoré by podstatnou mierou preukazovali iné skutočnosti ako boli zistené a ţe sa pridrţiava svojho vyjadrenia k ţalobe zo dňa 28.07.2016. Záverom ţalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu SR 6 10Szak/4/2016 12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom

§ 452ods.

1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťaţnosti a z toho vyplývajúce moţné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, ţe kasačnú sťaţnosť podal sťaţovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) bez povinného zastúpenia (§ 449 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) a s prihliadnutím na neformálnosť kasačnej sťaţnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, ţe zruší preskúmavané rozhodnutie ţalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. októbra 2016 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 13. Predmetom kasačnej sťaţnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol správnu ţalobu, ktorou sa sťaţovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu ţalovaného o zaistení

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., a preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sťaţnostné dôvody kasačnej sťaţnosti sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

2 zákona č. 404/2011 Z.z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak 7 10Szak/4/2016 nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

§ 88ods.

4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

§ 89ods.

1 zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zloţiť peňaţnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

§ 32ods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 47ods.

3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Sťaţovateľ v dôvodoch kasačnej sťaţnosti na prvom mieste uviedol, ţe krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemoţnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie moţnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t.j. ţe ide o tak procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Správny súdny poriadok. 15. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
2. f)S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi 8 10Szak/4/2016 predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv]. 16. Ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). 17. V súvislosti s touto dôvodnou námietkou kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, ţe ţalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 18. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tieţ z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm.
3. d)zákona č. 404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. 19. V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, ţe „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne 9 10Szak/4/2016 nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody ...

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

ústavného súdu najvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa.“ 20. Sťaţovateľ v súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom jeho ţalobnej námietky o neurčení krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Na tomto mieste kasačný súd povaţuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, ţe v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť cudzinec vyhostený. Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Z tohto dôvodu logicky nie je ani moţné skúmať základnú podmienku zaistenia sťaţovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺţkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Vylúčenie vyhostenia sťaţovateľa do krajiny pôvodu nie je postačujúcou garanciou z pohľadu dodrţania práv sťaţovateľa

článku 3 Dohovoru a článku 33 Ţenevského Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku

1. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. 10 10Szak/4/2016
2. Krajský súd sa nezaoberal ani s prieskumom dostatočnosti argumentácie ţalovaného k moţnosti vyhostenia sťaţovateľa do tretej krajiny, medzi ktoré je v prejednávanej veci nutné zahrnúť Turecko. Ţalovaný sa v odôvodnení k tejto moţnosti vôbec nevyjadril a z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup krajského súdu ako rozporný so zákonnou poţiadavkou uvedenou v § 139 ods. 2 S.s.p. (t.j. posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov ţalovaného).
3. V tomto smere kasačný súd povaţuje za dôvodnú námietku sťaţovateľa o tom, ţe krajský súd sa nezaoberal vyššie spomínanými vadami rozhodnutia odporcu aj napriek tomu, ţe to sťaţovateľ namietal uţ v podanej správnej ţalobe. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, ţe v zmysle svojej judikatúry povaţuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
4. K námietke týkajúcej sa neposúdenia rizika úteku sťaţovateľa kasačný súd uvádza, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, ţe „Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto ak žalovaný realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či

medzinárodnej dohody alebo osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jeho rodiny, ktorí počas zaistenia majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov garantované nemali“. Preto tento sťaţnostný bod kasačný súd nepovaţoval za dôvodný. 24. Kasačný súd sa stotoţňuje so sťaţnostným dôvodom

§ 440ods.

1 písm.

1. h)S.s.p., t.j. ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Okrem vyššie citovaných rozsudkov senátu 1S kasačný súd poukazuje na sťaţovateľom citované rozsudky, a to najmä 1SZa/6/2016 a 10SZa/2/2015, ktoré sa týkajú účelnosti zaistenia a v plnom rozsahu sú aplikovateľné na prejednávanú vec sťaţovateľa. 25. Sťaţovateľ tieţ namieta, ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra chápe kasačný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu 11 10Szak/4/2016 veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber zákonného ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 26. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné nedostatky právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok. Preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný. 27. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď ţalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho robia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 28. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia ţalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvujúceho povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné. 29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. 12 10Szak/4/2016 V Bratislave 10. októbra 2016 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková