súdnej praxe povaţujú také skutočnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať škodu a ktoré súvisia s prevádzkou dopravných prostriedkov (R 20/1975) a konštatoval, ţe ţalovaná správne uviedla, ţe prevádzkou motorového vozidla je aj príprava k jazde a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţovanie vozidla. Za prevádzku teda
názoru súdu treba povaţovať aj otvorenie dverí na motorovom vozidle a poškodenie iného účastníka cestnej premávky. Vyhodnotil, ţe prevádzka motorového vozidla nie je podmienená tým, ţe vozidlo musí mať v chode motor. Prevádzateľ nepochybne vţdy zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti organizmu osôb pouţitých v prevádzke. Za okolnosti majúce svoj pôvod v prevádzke treba povaţovať okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou (R 80/1970), k čomu je moţné zaradiť aj otvorenie dverí na vozidle, ako okolnosť, ktorá súvisí s organizáciou, resp. uskutočňovaním prevádzky. Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) na odvolanie ţalovanej uznesením z 30. augusta 2012 sp.zn. 6Co 303/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd bol toho názoru, ţe za takých okolností, aké boli vykonaným dokazovaním preukázané, nemoţno konštatovať, ţe škoda na zdraví ţalobkyne bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku - motorového vozidla. Toto vozidlo totiţ jednak nebolo v prevádzke (motor bol vypnutý) a jednak náraz ţalobkyne do otvorených dverí stojaceho vozidla s vypnutým motorom nemoţno povaţovať za škodnú udalosť vyvolanú zvláštnou povahou prevádzky motorového vozidla. Inými slovami, ţalobkyňa v prípade, ak nevenovala dostatočnú pozornosť jazde na bicykli, mohla rovnako naraziť do akéhokoľvek predmetu zasahujúceho do jej jazdnej dráhy; nie je teda charakteristickou vlastnosťou motorového vozidla objektívne spôsobilou vyvolať škodu to, ţe po ukončení jazdy s vozidlom vodič otvorí dvere s úmyslom z vozidla vystúpiť. Odvolací súd dospel k záveru, ţe vodič vozidla J. G. nezodpovedá za škodu v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za škodu môţe zodpovedať vodič v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v prípade, ak zavinene porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť 3 5 Cdo 267/2013 v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a v príčinnej súvislosti s tým došlo k vzniku škody. Zodpovednosť za škodu
Občianskeho zákonníka však nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uzavrel, ţe ţalovanej nevznikla povinnosť nahradiť za J. G. škodu na zdraví ţalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Okresný súd Bratislava II, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom z 11. decembra 2012, č.k. 17 C 144/2011-145 ţalobu zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na odôvodnenie zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa poukázal najmä na to, ţe základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je škodová udalosť vyvolaná osobitnou povahou konkrétneho typu prevádzky dopravných prostriedkov. Osobitná povaha prevádzky je daná charakteristickými vlastnosťami určitého druhu dopravy alebo dopravného prostriedku a ich prejavmi navonok. Vţdy musí ísť o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke určitého dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať vznik škody. Ak nie je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, treba posúdiť zodpovednosť za škodu
Súd poukázal na judikatúru uvedenú v zrušovacom uznesení odvolacieho súdu,
ktorej motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy keď sa pohybuje, ale i vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Prevádzkou motorového vozidla je i príprava na jazdu a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţiavanie vozidla. Uţ samo uvedenie motora do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to, či sa vozidlo uvedie do pohybu alebo nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve prístupnom verejnosti alebo ešte v garáţi a či motor uviedol do chodu sám prevádzkovateľ alebo jeho zamestnanec (R 9/1972). Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ďalej konštatoval, ţe príčina vzniku škody - otvorenie dverí motorového vozidla v čase, keď vozidlo bolo uţ zaparkované a jeho motor nebol v chode, nepredstavuje špecifikum povahy prevádzky vozidla. Ak sa ţalobkyňa domáhala plnenia voči ţalovanej ako poisťovni, nie je táto v konaní vecne pasívne legitimovaná, pretoţe ku škode na zdraví ţalobkyne nedošlo v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Škodová udalosť teda nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u ţalovanej. O trovách konania rozhodol
1 a § 151 ods. 2 O.s.p. 4 5 Cdo 267/2013 Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
nej by zrejme išlo o škodu v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka i v prípade, ţe by pri jazde na bicykli narazila do nôh vodiča predmetného vozidla v momente jeho vystupovania z neho (veď aj vystupovanie vodiča z vozidla je svojim spôsobom bezprostredným úkonom vodiča po skončení jazdy). Takýto záver je
odvolacieho súdu absurdný. Odvolací súd síce súhlasil s ustálenou judikatúrou,
ktorej sú prevádzkou dopravného prostriedku aj bezprostredné úkony po skončení jazdy, avšak tieto obmedzil len na prípade prepravy v hromadnej doprave (R 30/1979, R 35/1980).
odvolacieho súdu je charakteristickou vlastnosťou ţelezničnej a cestnej – autobusovej dopravy je, ţe cestujúci do dopravného prostriedku nastupujú a vystupujú z neho po skončení jazdy, resp. je to okolnosť, ktorá je vlastná prevádzke týchto dopravných prostriedkov. Ţalobkyňa však v čase úrazu nevykonávala ţiadne úkony po skončení jazdy predmetného vozidla, pretoţe v ňom necestovala, keďţe jazdila na bicykli, a preto vodič predmetného vozidla za škodu nezodpovedá
Odvolací súd nevylúčil však zodpovednosť vodiča za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Na základe 5 5 Cdo 267/2013 uvedeného sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru, ţe uvedená škodná udalosť nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u ţalovanej, a preto ţalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p v spojení s § 224 O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní pred odvolacím súdom a rovnako aj pred súdom prvého stupňa došlo k vade
f/ O.s.p., t.j. rozhodnutím súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu povaţovala za zmätočné a nepreskúmateľné, čo malo spôsobiť zásah do jej procesných práv.
jej názoru predmetné odôvodnenie nespĺňa zákonné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ústavné (čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani medzinárodné (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) poţiadavky na riadne o presvedčivé odôvodnenie rozsudku. Namietala, ţe odvolací súd sa zákonným spôsobom nevysporiadal s rozhodujúcou právnou otázkou, či otvorenie dverí vodičom bezprostredne po zastavení vozidla a vypnutí motora je moţné povaţovať za okolnosť, ktorá súvisí s prevádzkou dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať škodu (§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše uviedla, ţe jej argumentácia v odvolaní nesmerovala k záveru, ku ktorému dospel odvolací súd.
názoru ţalobkyne odvolací súd nesprávne právne posúdil, resp. interpretoval, ustanovenie § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia a s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhla tieţ predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbeţnú otázku, či je moţné pojem „škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky“ obsiahnutý v § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať tak, ţe nezakladá poškodenému voči prevádzkovateľovi vozidla nárok na náhradu škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky v prípade, ak bola škoda spôsobená otváraním dverí vozidla vodičom bezprostredne po ukončení jazdy a vypnutí chodu motora.“ Poukázala tieţ na tzv. skrytú diformitu, ktorá
názoru ţalobkyne s odkazom na právnu teóriu v predmetnej veci odôvodňuje prípustnosť dovolania. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila. 6 5 Cdo 267/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh, aby dovolací súd poloţil predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s výkladom ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Ţalobkyňa návrh na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. nepodala.
1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy.
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, 7 5 Cdo 267/2013 keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V rámci skúmania dôvodnosti návrhu ţalobkyne na poloţenie predbeţnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúci sa výkladu ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a prvej vety čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t.j. musí spor determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p. V prejednávanej veci zo znenia predbeţnej otázky tak, ako ju naformulovala ţalobkyňa v návrhu na jej predloţenie Súdnemu dvoru Európskej únie, je zrejmé, ţe jej predmetom nie je riešenie problematickej aplikácie a interpretácie úniového práva, ale výklad ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu. Zo strany oboch súdov niţších stupňov pritom 8 5 Cdo 267/2013 išlo v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (§ 427, § 420 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. a/ z. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Posúdenie predmetnej otázky ţalobkyne a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené takémuto návrhu ţalobkyne. II. Dovolací súd ďalej skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobkyne je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a výrok o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť proti nim smerujúcich častí dovolania posudzoval dovolací súd samostatne. Dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Odvolací súd sa zároveň neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu uţ vysloveného v tejto veci. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd 9 5 Cdo 267/2013 Slovenskej republiky k záveru, ţe predmetné dovolanie nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Pokiaľ dovolateľka tvrdila prípustnosť dovolania na základe tzv. skrytej diformity rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov, t.j. odlišného neţ predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa v dôsledku jeho viazanosti právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, ţe zákonom č.341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo ustanovenie § 238 O.s.p. o prípustnosti dovolania (konkrétne ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p.) zmenené a to tak, ţe písm. b/ ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. bolo z tohto ustanovenia vypustené. Prípustnosť dovolania proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je daná. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľka povaţovala nedostatok určitého, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s argumentáciou ţalobkyne a rozhodnutiami všeobecných súdov uvedenými v odvolaní. Namietala, ţe nepreskúmateľným rozhodnutím 10 5 Cdo 267/2013 odvolacieho súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavy“) kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovoru“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Pokiaľ súdy v uvedenom smere nedostatočne odôvodnia svoje rozhodnutie, nedostatok takéhoto odôvodnenia zakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 11 5 Cdo 267/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak 12 5 Cdo 267/2013 rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa (poukazujúc na vykonané dokazovanie a právny názor Krajského súdu v Bratislave prezentovaný v uznesení z 30. augusta 2012 sp.zn. 6 Co 303/2012) primerane vysvetlil, čo povaţoval v prejednávanej veci za sporné, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalobkyňa podala návrh proti ţalovanej, ktorá nie je vecne pasívne legitimovaná a prečo
jeho názoru nebola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Okolnosť, ţe tento záver neúspešnú ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv, či poţiadaviek ţalobkyne. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval na argumenty ţalobkyne uvedené v odvolaní a náleţite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotoţnil. Primerane objasnil, aké bezprostredné úkony po skončení jazdy sa povaţujú
ustálenej 13 5 Cdo 267/2013 judikatúry všeobecných súdov za prevádzku dopravného prostriedku a na základe akých úvah dospel k záveru, ţe vodič predmetného vozidla za škodu nezodpovedá
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe uvedených dôvodov, dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnené je preto jej tvrdenie, ţe namietaným postupom súdov došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil 14 5 Cdo 267/2013 (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobkyne smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.