vyhlášky 155/2005 Z.z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu za obdobie od
1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 26. novembra 2013, sp.zn. 3 Co 305/2011 R., ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., ďalej ţe jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom skutkovom zistení v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., nepovaţoval za dôvodné. Rovnako mal za to, ţe odvolací dôvod
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., nie je daný. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, ak na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z., ale okrem toho mal za to, ţe bolo potrebné pouţiť aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa spoluzavinenia poškodeného v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka (viď výzva č.l. 199). Uviedol, ţe súd prvého stupňa nespochybnil otázku objektívnej zodpovednosti odberateľa za odber plynu neevidovaným meradlom. Súd prvého stupňa skonštatoval, ţe takýto odber je neoprávneným odberom
1 písm. a/, b/ zákona č. 656/2004 Z.z. (platného a účinného v čase vzniku škody). Odvolacie námietky ţalobcu smerovali voči skutočnostiam, ktoré sporné neboli, resp. ktoré súd prvého stupňa posúdil správne. Dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pretoţe takýto postup dodávateľa nemôţe byť na ťarchu odberateľa za situácie, ak nebolo preukázané jeho subjektívne zavinenie. Nepovaţoval však za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, ţe ak by aj bol predchádzajúcim odberateľom plynu p. P. ukončený odber plynu a na toto odberné miesto sa ďalší uţívateľ, resp. vlastník nehnuteľnosti, neprihlásil, bolo povinnosťou ţalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej siete obmedziť alebo prerušiť distribúciu plynu a plynomer demontovať; námietka ţalobcu bola správna, ţe takúto povinnosť ţalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi vyhláška č. 140/1979 Zb. o dodávke vykurovacích plynov obyvateľstva výslovne neukladá. Odvolací súd tieţ poukázal na ustanovenia § 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/, h/ citovanej vyhlášky a uzavrel, ţe z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe ţalobca neprejavil ani najmenší záujem o sledovanie, či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom mieste od roku 1996 do r. 2008, a to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila SPP únik plynu, hoci túto nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. Mal za to, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, v čase pred nadobudnutím nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva 4 5 Cdo 237/2014 ţalovanej, nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka,
ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, preto namietané odvolacie dôvody v konečnom dôsledku neboli dané. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa
1 O.s.p. potvrdil vo výroku o zamietnutí ţaloby, ako aj vo výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. s pouţitím § 224 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. V dovolaní namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ţe konanie pred súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ţe rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom namietal, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, keď odvolací súd na jednej strane nespochybňuje objektívnu zodpovednosť ţalovanej za odber nemeraného plynu a za odber bez uzavretej zmluvy a súčasne vyslovuje záver, ţe nebolo preukázané subjektívne zavinenie ţalovanej. Aj nevysporiadanie sa s tvrdením o tom, ako došlo k zisteniu neoprávneného odberu povaţoval za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal na to, ţe odvolací súd si nesprávny skutkový a právny záver vytvoril z teoretickej úvahy, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku: „...nasvedčuje aj to, ţe v projektovej dokumentácii na hlavné prívody plynu a plynové prípojky nebola zakreslená prípojka k domu D. 9, zrejme z dôvodu, ţe toto miesto nebolo evidované ako odberné.“ Uviedol, ţe dom na D.D. nebol evidovaný ako odberné miesto z dôvodu, ţe tam bol riadne odhlásený odber, nie preto, ţe tam údajne bola odpojená prípojka. Namietal skutkové a právne závery odvolacieho súdu pokiaľ išlo o zistenia vyplývajúce z údajov nachádzajúcich sa v kúpnej zmluve z 29. novembra 1996 a o neoprávnenom odbere plynu v súvislosti s napojením plynového kotla do distribučnej siete, pričom opätovne poukazoval na skutočnosti ním tvrdené v prvostupňovom a odvolacom konaní. Právne závery odvolacieho súdu o tom, ţe škoda bola spôsobená jeho zavinením povaţoval za nesprávne. Rovnako zamietnutie ţaloby s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/ a h/ vyhlášky č. 140/1979 Zb. označil za nezákonné, lebo predmetom sporu je obdobie, ktoré nespadá do účinnosti vyhlášky č. 140/1979 Zb. a neoprávnený odber bol zistený aţ v roku 2008. Namietal tieţ, ţe odvolací súd v závere odôvodnenia uviedol 5 5 Cdo 237/2014 skutkový stav, ktorý nebol zistený súdom prvého stupňa, kvalifikoval ho
nešpecifikovaného zákona o energetike a potom na tento stav nesprávne aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. 6 5 Cdo 237/2014 Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní vyslovene namietaná vada
f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 7 5 Cdo 237/2014 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ţalobca za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia povaţoval nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 8 5 Cdo 237/2014 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká 9 5 Cdo 237/2014 aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ dôsledne vysvetlil, prečo nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcu za opodstatnené. Vyvrátil záver súdu prvého stupňa o povinnosti ţalobcu demontovať plynomer s poukazom na vyhlášku č. 140/1979 Zb. o dodávke vykurovacích plynov. S poukazom na ustanovenie § 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/ a h/ c/ tejto vyhlášky konštatoval, ţe ţalobca nejavil záujem o sledovanie, či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom zariadení od roku 1996 do roku 2008, aj to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila únik plynu, hoci túto nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. V závere dodal, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, a to v čase pred nadobudnutím nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva ţalovanej - nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka,
ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 10 5 Cdo 237/2014 Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá jeho námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava 11 5 Cdo 237/2014 správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 12 5 Cdo 237/2014 Procesne úspešnej ţalovanej vzniklo v dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. mája 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.