Obsah (4)

§ 237§ 218§ 224§ 151

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 297/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom v Piešťanoch, Teplick

nariadením vlády Slovenskej 2 5 Cdo 297/2013 republiky č.87/1995 Z.z. úrok z omeškania vo výške 0,024 % denne z dlţnej sumy. Proti výrokom II. a III. podal ţalobca odvolanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom z

1. marca 2013 sp.zn. 3 Co 100/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Náhradu trov odvolacieho konania ţalovanému nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Zhodne so súdom prvého stupňa vzťah účastníkov konania zaloţený zmluvou o úvere kvalifikoval ako spotrebiteľský vzťah a výšku dohodnutých zmluvných úrokov z úveru povaţoval za neprimerane vysokú a zmluvu v tejto časti za absolútne neplatnú. Vzhľadom k tomu, ţe ţalobca je subjektom poskytujúcim úvery a v tomto slova zmysle je porovnateľný s bankovými inštitúciami, bolo potrebné pri posudzovaní výšky úrokov vychádzať z priemernej úrokovej miery úverov poskytovaných bankami. Uviedol, ţe je nepochybné, ţe pokiaľ úroky presahujú priemernú úrokovú mieru poskytovanú bankami v rozhodnom období tak, ako je to v predmetnej veci, nemôţu takéto úroky poţívať súdnu ochranu, a to ani s ohľadom na charakter klientov ţalobcu a vyššiu mieru rizika s tým spojenú. V ostatnom odkázal odvolací súd na výstiţné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré povaţoval aj v časti trov konania za správne. Proti uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ,,), prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať videl dovolateľ v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe sa vôbec nezaoberal otázkou aplikácie nariadenia vlády Slovenskej republiky č.238/2008 Z.z. na zmluvu o úvere v prejednávanej veci ale vzal do úvahy výšku úrokov z úverov poskytovaných bankami. Bol toho názoru, ţe dohodnutá výška odplaty v zmluve o úvere bola v súlade s ustanovením § 1 ods. 1 cit. nariadenia, a preto nebola ani v rozpore s dobrými mravmi ani v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti ţalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. 3 5 Cdo 297/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu (výroku rozhodnutia), ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
2. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. V ustanovení § 238 ods. 5 O.s.p., ktoré má vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom 1 aţ 3 povahu špeciálnej úpravy a obsahuje výnimku z nich, je vyjadrený zámer zákona, aby určité rozhodnutia neboli v dovolacom konaní prejednávané. Podľa prvej vety § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. V prípadoch, na ktoré 4 5 Cdo 297/2013 dopadá § 238 ods. 5 O.s.p. je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Vzhľadom k tomu, ţe ţalobca výslovne napadol len rozhodnutie súdu v časti príslušenstva, výška minimálnej mzdy v čase začatia dovolacieho konania (
3. mája 2013) bola 337,70 € (podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 326/2012 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Odvolací súd teda rozhodoval v dovolaním napadnutom výroku o peňaţnom plnení – príslušenstve neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. v znení účinnom do
4. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Ţalobca v dovolaní tvrdí, ţe v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej 5 5 Cdo 297/2013 skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe k dovolateľom tvrdenému odňatiu moţnosti pred súdom konať (v zmysle znemoţnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tieţ naznačuje, ţe napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený. So zreteľom na tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva dovolateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru). Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
7. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
8. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
9. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 6 5 Cdo 297/2013 Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné či arbitrárne. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o absolútnej neplatnosti dohody o úrokoch zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobcu uvedenými v odvolaní a konkrétnym spôsobom sa vyjadril aj k tomu, prečo vyhodnotil dohodnutú úrokovú sadzbu ako absolútne neplatnú (viď str.3 posledné dva odseky a str.4 odôvodnenia napadnutého 7 5 Cdo 297/2013 rozsudku odvolacieho súdu). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené podľa predstáv ţalobcu. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Navyše z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe hoci ich dovolateľ subsumoval pod dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p. (nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia), v skutočnosti nimi namietal právne posúdenie veci odvolacím súdom. Polemika ţalobcu o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí a ich nepreskúmateľnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ dovolateľ označil ako dôvod podaného dovolania ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., dovolací súd k tomu uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011). 8 5 Cdo 297/2013 Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní vzniklo úspešnému ţalovanému právo na náhradu trov konania voči ţalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová