Obsah (11)

§ 82§ 88a§ 55§ 83§ 88§ 22§ 492§ 89§ 90§ 32§ 47

Najvyšší súd 10Szak/15/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zaistení sťaţovateľa (v prvostupňovom konaní ţalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-153-030/2016-AV z 02.08.2016 – ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľa so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe dňa 25.05.2016 v čase o 10.00 hod. bol sťaţovateľ Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava prevzatý v rámci Dublinského transferu z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej republiky. Následne s ním bolo začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia

§ 82ods.

l písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, ţe na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt.

1. Dňa 25.05.2016 bolo vydané preskúmavané rozhodnutie vo veci zaistenia, ktorým bol sťaţovateľ zaistený a umiestnený v ÚPZC v Sečovciach. Počas doby zaistenia sťaţovateľ dňa 27.05.2016 podal ţiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Následne bolo vydané rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení sťaţovateľa z dôvodu, ţe je potrebné rozhodnúť vo veci ţiadosti o udelenie azylu a dňa 12.07.2016 bol sťaţovateľ prepustený zo zaistenia z dôvodu, ţe Krajský súd v Košiciach nariadil jeho bezodkladné prepustenie. 3 10Szak/15/2016
2. Sťaţovateľ bol rozhodnutím č. PPZ-HVP-BA6-226-006/2016-AV zo dňa 12.07.2016 opätovne zaistený (

§ 88aods.

l písm. c) zákona o pobyte cudzincov) a umiestnený v ÚPZC v Sečovciach ako ţiadateľ o udelenie azylu. Rozhodnutím č. MU-PO- 119-11/2016-Ţ zo dňa 19.07.2016 bola ţiadosť ţalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. 5. Vzhľadom na skutočnosť, ţe konanie vo veci ţiadosti o udelenie azylu bolo právoplatne ukončené, ţalovaný pokračoval v konaní o administratívnom vyhostení sťaţovateľa a dňa 02.08.2016 vydané rozhodnutie vyhostení z dôvodu, ţe sťaţovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm.

1. a)a písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov neurčil sťaţovateľovi lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade sťaţovateľa moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako aj z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a sťaţovateľa moţno zaistiť

§ 88zákona o pobyte cudzincov.

II. Konanie na krajskom súde 6. Sťaţovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, - ţalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, - zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb., ďalej len "Dohovor"), - ţalovaný sa nezaoberal dopadom tohto rozhodnutia a rozhodnutia o vyhostení na záujmy maloletých detí sťaţovateľa, - ţalobcovi vzniklo oprávnenie

§ 22ods.

1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších zmien a doplnkov zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky aţ do rozhodnutia súdu. 4 10Szak/15/2016 7. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov. Najmä zdôraznil, ţe námietka sťaţovateľa, ţe ţalovaný sa v rozhodnutí nedostatočne zaoberal zásahom do práva ţalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nie je dôvodná. Ţalovaný v rozhodnutí o zaistení zdôraznil, ţe ţalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a jeho ţiadosť o udelenie azylu bola opakovanie zamietnutá. Práve na základe týchto skutočností bol ţalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, pričom v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je zaistenie legálnym prostriedkom zabezpečenia výkonu vyhostenia a to za situácie, keď prepustením ţalobcu zo zaistenia by mohol byť účel vyhostenia zmarený. 8. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku sťaţovateľa, ţe napadnutým rozhodnutím o zaistení ako aj rozhodnutím o vyhostení ţalobcu na územie Moldavska boli dotknuté aj práva maloletých detí.

informácií, ktoré mal správny orgán k dispozícii ţalobca a matka maloletých detí nie sú manţelia, ţalobca ju sám pred správnym orgánom označil ako svoju druţku. Druţka ţalobcu ako aj ich maloleté deti majú pritom iné štátne občianstvo neţ ţalobca, sú štátnymi občanmi Ukrajinskej republiky, preto aj ich administratívne vyhostenie smeruje do ich domovskej krajiny. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, aby maloleté deti boli oddelené od svojej matky, tieto boli zaistené a umiestnené v ÚPZC Sečovce spolu so svojou matkou. 9. Vo vzťahu k námietke sťaţovateľa, ţe ţalobcovi vzniklo oprávnenie

§ 22ods.

1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších zmien a doplnkov zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky aţ do rozhodnutia súdu uviedol, ţe nie je dôvodná. Ţalobca v správnej ţalobe iba deklaroval svoj úmysel podať ţalobu o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí jeho ţiadosti o udelenie azylu vrátane priznania jej odkladného účinku, jej podanie na príslušnom súde však súdu do jeho rozhodnutia v tejto veci nepreukázal. 5 10Szak/15/2016 III. Konanie na kasačnom súde A)

1. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
2. Sťaţovateľ v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, ţe krajský súd: - nesprávne vyhodnotil námietku sťažovateľa, že jeho zaistenie je v rozpore čl. 8 ods. 1 Dohovoru, keď len skonštatoval skutkové okolnosti v danej veci bez toho aby vyslovil právny názor.

sťaţovateľa zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru, pretoţe nerešpektuje jeho právo na zachovanie rodinného ţivota, ţalovaný v rozhodnutí o zaistení neuviedol ţiadnu právnu úvahu v tomto smere a preto je rozhodnutie ţalovaného nepreskúmateľné. - nesprávne právne posúdil námietku sťaţovateľa, ţe ţalovaný sa nezaoberal dopadom tohto rozhodnutia a rozhodnutia o vyhostení na záujmy maloletých detí sťaţovateľa v napadnutom rozhodnutí, keď uviedol, ţe sťaţovateľ a matka jeho detí nie sú manţelmi, iba druh a druţka, pričom obaja majú rozdielne štátne občianstvo a deti neboli oddelené od matky, ale umiestnené spolu s ňou.

1. Sťaţovateľ doplnil dôkazy v konaní o kasačnej sťaţnosti o uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Saz/3/2016-16 zo dňa 05.09.2016, ktorým bol priznaný odkladný účinok správnej ţalobe zo dňa 19.08.2016, ktorou sa sťaţovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. MU-PO-119-11/2016-Ţ zo dňa 19.07.2016 o zamietnutí jeho ţiadosti o azyl ako zjavne neodpostatnenej. S poukazom na predloţený dôkaz, vyjadril presvedčenie, ţe jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne, pretoţe zariadenie pre cudzincov nie je oprávnené vykonávať úkony smerujúce k jeho vyhosteniu, keďţe priznaním odkladného účinku správnej ţalobe nadobudol oprávnenie zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky. 6 10Szak/15/2016
2. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu mení tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje a vec vracia ţalovanému na ďalšie konanie. B)
3. Ţalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťaţnosti uviedol, ţe keďţe samotné vyjadrenie k správnej ţalobe vo veci zaistenia sťaţovateľa reflektuje na všetky dôvody opravného prostriedku, nebude sa k jednotlivým bodom kasačnej sťaţnosti vyjadrovať. IV. Právny názor Najvyššieho súdu
4. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) postupom

§ 492ods.

1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného sa ruší a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania

ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 04.11.2016 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

§ 88ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

§ 88ods.

4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. 7 10Szak/15/2016

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zloţiť peňaţnú záruku.

§ 90ods.

1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

§ 32ods.

1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 47ods.

3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

čl. 8 ods.1 Dohovoru kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie.

čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôţe zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 16. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol ţalobu, ktorou sa sťaţovateľ domáhal ochrany jeho práv proti rozhodnutiu ţalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťaţovateľa

ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťaţnosti Najvyšší súd ako súd kasačný preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, 8 10Szak/15/2016 ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

1. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného dospel k záveru, ţe kasačná sťaţnosť je dôvodná.
2. Námietku sťaţovateľa, ţe krajský súd, rovnako tak aj ţalovaný neposúdili zásah do jeho práva na rodinný a súkromný ţivot (čl. 8 ods.1 Dohovoru),povaţoval kasačný súd za dôvodnú.
3. V danej veci bolo

kasačného súdu potrebné identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného ţivota sťaţovateľa v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiţ vyplýva, ţe sa hodnotí "niečo k niečomu", v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný ţivot cudzinca.

1. Pokiaľ ide o existenciu rodinného ţivota sťaţovateľa, ţalovaný sa k touto otázkou v rozhodnutí o zaistení nezaoberal. Ţalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom neskúmal vyhostiteľnosť sťaţovateľa do Moldavska v súvislosti s vyhostením jeho druţky a štyroch maloletých detí na Ukrajinu a prípadný rozpor s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov.
2. V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, ţe „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné 9 10Szak/15/2016 tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody ...

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“

1. Kasačný súd v tejto súvislosti poznamenáva, ţe aj keď ide o preskúmanie rozhodnutia o zaistení sťaţovateľa, nemoţno nechať bez povšimnutia to, ţe bola zaistená aj druţka sťaţovateľa spolu s ich maloletými deťmi, pričom bolo rozhodnuté o ich administratívnom vyhostení na Ukrajinu, a v prípade sťaţovateľa do Moldavska, čoho následkom bude rozdelenie rodiny a odlúčenie detí od jedného z rodičov. Je preto potrebné, aby sa ţalovaný v novom rozhodnutí zaoberal vyhostiteľnosťou sťaţovateľa aj v súvislosti s tým, ţe v prípade maloletých detí, na ktoré sa vzťahuje reţim zraniteľnej osoby, je potrebné sledovať najlepší záujem dieťaťa ( Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.06.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016).
2. Krajský súd k námietke týkajúcej sa dopadu rozhodnutia o zaistení a rozhodnutia o vyhostení na záujmy maloletých detí, uviedol, ţe sťaţovateľ a matka jeho detí nie sú manţelmi, iba druh a druţka, pričom obaja majú rozdielne štátne občianstvo a deti neboli oddelené od matky, ale umiestnené spolu s ňou. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) : Pojem „rodinný život“ v zmysle čl. 8 dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale môže zahŕňať aj iné de facto „rodinné“ väzby. (Anayo proti Nemecku, č. 20578/07, § 55,
4. 2010). Existencia „rodinného života“ pre účely čl. 8 dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie blízkych osobných väzieb. [K. a T. proti Fínsku (Veľká komora), č. 25702/94, ECHR 2001 VII]. 10 10Szak/15/2016 Ak bola preukázaná existencia rodinného puta, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto puto zachované (Nazarenko proti Rusku, č. 39438/13, 16.07.2015) Otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou, závislou na praktickej realite úzkych osobných pút. (K a T. proti Fínsku, č. 25702/94, rozsudok z
5. júla 2001, § 150) Hoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci, môže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom "rešpektovaní" rodinného života. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší rozvoj takých väzieb. (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002)
6. Z judikatúry ESĽP, pouţívanou Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, vyplýva, ţe garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného ţivota predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného ţivota (NS SR 1Sţa/15/2010, bod 36, Moustaqium v. Belgicko). Inak povedané, v rodinných väzbách musí byť preukázaný dostatočný prvok závislosti vyhosteného cudzinca s blízkymi členmi jeho rodiny.
7. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe nie je nevyhnutná existencia manţelského zväzku, ale existencia skutočného a reálneho rodinného ţivota. Ţalovaný neprihliadol na rodinný ţivot sťaţovateľa, ani nevyhodnotil kolíziu dvoch práv, a to práva sťaţovateľa na rodinný ţivot garantovaný v čl.8 ods. 1 Dohovoru a práva štátneho orgánu zasiahnuť do tohto práva

čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Je teda potrebné určiť, či zásah bol „v súlade so zákonom“, či viedol k jednému alebo viacerým legitímnym cieľom stanovených v uvedenom odseku, a či bol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V rozhodnutí o zaistení absentuje akákoľvek úvaha ţalovaného v súvislosti s vyhostiteľnosťou sťaţovateľa a jeho právom na rodinný ţivot v zmysle čl. 8 Dohovoru.

1. Čl. 8 ods. 1 Dohovoru neznamená garanciu práva na vstup a pobyt cudzinca v danej krajine ani v prípade ak má v krajine blízkych členov svojej rodiny (bod 39, Boultif v. Švajčiarsko). Vyhostenie cudzinca však môţe mať za následok porušenie čl. 8 Dohovoru, čo sa posudzuje prísne individuálne v kaţdom jednotlivom prípade (Nález ÚS SR III. ÚS 11 10Szak/15/2016 331/09-37 zo dňa
2. decembra 2009, str. 25). Ak sa má zasahovať do práva na rodinný ţivot, je potrebné postupovať v intenciách čl. 8 odsek 2 Dohovoru. 27.

názoru kasačného súdu správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením moţných prekáţok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. V takejto situácii je správny orgán povinný moţné prekáţky zaistenia cudzinca, ako aj jeho vrátenia do krajiny pôvodu predbeţne posúdiť a učiniť o tom právne relevantný záver. Z tohto dôvodu logicky nie je ani moţné skúmať základnú podmienku zaistenia sťaţovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.

1. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď ţalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho robia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Ostatnými sťaţnostnými bodmi sa kasačný súd nezaoberal, nakoľko zistil závaţný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia ţalovaného.
2. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
3. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 12 10Szak/15/2016
5. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.) P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave
6. novembra 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v .r. predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková