1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Žalobcovi nárok na náhradu trov nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie v medziach žaloby je v súlade so zákonom a obe rozhodnutia vychádzajú z objektívne zisteného a preukázaného skutkového stavu veci. K hodnoteniu dôkazov uviedol, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. V hodnotiacej činnosti je obmedzený iba pravidlami formálnej logiky, ktorým hodnotiace úsudky nesmú odporovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odôvodniť. Berúc do úvahy uvedené mal za to, že správny orgán vecne správne a v súlade s pravidlami formálnej logiky vyhodnotil výpovede svedkov. Všetci svedkovia boli poučení o následkoch nepravdivej výpovede, pričom je nevyhnutné poukázať aj na skutočnosť, že v žalobcov neprospech bolo nutné vyhodnotiť nielen výpovede svedkov, i keď rodinných príslušníkov poškodeného, ale tiež zrejmé rozpory vo výpovediach žalobcu a jeho manželky PaedDr. J. T.. Mal za to, že správny orgán rozhodol vecne správne, ak uzavrel, že žalobca bol usvedčený zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu výpoveďami svedkov V. H., E. V. a V.K.. Nie je dôvodné žalobcovo tvrdenie, že správny orgán nebral do úvahy jeho a manželkinu výpoveď, naopak, správny orgán sa s nimi vysporiadal a v napadnutom rozhodnutí aj dostačujúcim spôsobom zdôvodnil, prečo ich nemožno považovať za 3 10Sžo/95/2015 dôveryhodné. Čo sa týka dokazovania znaleckými posudkami, resp. ohliadkou, je potrebné zdôrazniť, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, pričom je na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Jeho povinnosťou je zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pokiaľ teda správny orgán zistí náležite a dostatočne skutočný stav veci a toto následne v rozhodnutí aj odôvodní, nie je povinný vykonávať dôkazy navrhnuté účastníkom konania. Pokiaľ ide o žalobcovu námietku vzhľadom k nahrávaniu výsluchov a ústnych pojednávaní pred správnym orgánom, krajský súd poukázal na ustanovenie § 21 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ktoré stanovuje neverejnosť pojednávaní v správnom konaní. Vzhľadom na tento zákonný princíp potom nemožno ani pripustiť účasť verejnosti na ústnych pojednávaniach, nahrávanie ústnych pojednávaní, resp. analogicky nahrávanie svedeckých výpovedí. Súd len nad rámec uvedeného zdôraznil, že za účelom presného a úplného zaznamenania vykonaného pojednávania, resp. svedeckej výpovede sa spisuje zápisnica, keď svedok alebo prítomný účastník konania jej pravdivosť potvrdzuje svojím podpisom. Z uvedených dôvodov konajúci súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Namietal, že je nevinný, pretože nič protizákonné nespravil. Krajský súd sa podľa žalobcu nezaoberal vierohodnosťou tvrdení rodinných príslušníkov H., nebral do úvahy nehodnosť ich tvrdení a rozpory vo výpovediach. Ďalej namietal, že krajský súd nebral do úvahy jednostrannosť, čo sa týka pojednávania pracovníčky žalovaného orgánu, ktorá presadila podľa žalobcu len tvrdenia rodinných príslušníkov rodiny H., a krajský súd sa nezaoberal ani skutočnosťami, ktoré namietal v súvislosti s konaním službukonajúcich policajtov Obvodného oddelenia Policajného zboru v Myjave. Trval na znení žaloby zo dňa 02.04.2013 a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie žalovaného a priznal žalobcovi náhradu trov konania. 4 10Sžo/95/2015 Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11.03.
1 písm.
1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa mal žalobca dopustiť úmyselným narušením občianskeho spolunažívania hrubým správaním na tom skutkovom základe, že dňa 17.6.2012 asi o 13.00 hod. v obci Rudník na miestnej komunikácii v časti u Mockov fyzicky napadol V. H. tým spôsobom, že ho uchopil zozadu za plecia a odsotil ho takou intenzitou, že zapríčinil jeho pád na zem. Žalobcovi bola uložená sankcia - pokuta v sume 40,- eur a povinnosť uhradiť štátu trovy konania spojené s prerokovaním priestupku v sume 16,- eur. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky, s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Uvedené konštatovanie sa prirodzene vzťahuje aj na rozsiahle a podrobné rozobratie samotného priebehu priestupkového konania, ktoré krajský súd obsiahol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa preto s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval 7 10Sžo/95/2015 pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, doplnil jeho odôvodnenie o ďalšie, na danú vec vzťahujúce sa, relevantné dôvody. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, zhodne so záverom správnych orgánov, ako aj so záverom krajského súdu, že zo strany žalobcu došlo k spáchaniu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi oboch stupňov. Správne orgány skúmali vierohodnosť jednotlivých svedeckých výpovedí, ako aj vierohodnosť jednotlivých svedeckých výpovedí vo vzájomných súvislostiach. Svedkovia, výpoveďou ktorých bol žalobca uznaný vinným, vypovedali v podstatných skutočnostiach zhodne, po riadnom poučení aj o následkoch krivej výpovede a preto ani odvolací súd nevidí dôvod na spochybnenie pravdivosti ich výpovedí. Naopak, vo výpovediach žalobcu a jeho manželky sú zrejmé rozpory, čo svedčí o tom, že žalobca svojou výpoveďou zavádzal a preto tieto výpovede boli správne považované za nedôveryhodné. Odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie za správny. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní 8 10Sžo/95/2015 spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. septembra 2016 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.