dopĺňacím rozsudkom potvrdil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej 2/ trovy odvolacieho konania 2 959 Sk k rukám právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ţalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil s právnym záverom prvostupňového súdu a za presvedčivé a zákonu zodpovedajúce povaţoval aj dôvody jeho rozsudku, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Poukázal na to, ţe vzájomné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva je spoločným právom bývalých manţelov, ktoré nezasahuje do práv a povinností tretích osôb. Tvrdenie ţalobcu, podľa ktorého dohoda uzavretá medzi ţalovanými je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, ţe ňou došlo k zmareniu moţnosti uspokojenia jeho pohľadávky proti ţalovanému 1/, nezakladá neplatnosť dohody, ale umoţňuje veriteľovi odporovať takémuto právnemu úkonu (§ 42a Občianskeho zákonníka) t.j. zákonným spôsobom uplatňovať svoju pohľadávku. Dohoda ani nevykazuje ţiadne nedostatky, pre ktoré by bola absolútne neplatným právnym úkonom. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, ţe úmysel ukrátiť veriteľa je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi, k čomu došlo v danej veci. Ţalovaný 1/ v snahe zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa síce de iure skončil manţelstvo so ţalovanou 2/ rozvodom, de facto však toto manţelstvo neskončilo, 2 Cdo 123/2009 3 pretoţe ţalovaní ţijú aj naďalej spolu a spoločne uţívajú aj majetok, ktorý mohol byť pouţitý na uspokojenie jeho pohľadávok. Ţalovaní tak zneuţili rozvod manţelstva a s ním spojený zánik bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Vyrovnanie bolo fiktívne a k vyplatenie peňazí (ţalovanou 2/ ţalovanému 1/) nikdy nedošlo. Navyše suma 600 000 Sk nezodpovedá hodnote majetku, ktorý ţalovaná 2/ nadobudla a nemohla slúţiť spoločenskému účelu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, t.j. podieľať sa rovnakou mierou na spoločnom majetku a zabezpečiť tak ekonomický ďalší ţivot mimo manţelstva. Ţalovaný 1/ sa k dovolaniu nevyjadril a ţalovaná 2/ navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci nerozhodoval a preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov je zrejmé, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. 2 Cdo 123/2009 4 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či to uţ účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolateľ nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) pouţil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). 2 Cdo 123/2009 5 Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal, ale ţalovanému 1/ ţiadne trovy nevznikli a ţalovaná 2/ si ich neuplatnila (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2010 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.