Najvyšší súd 1 Cdo 145/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. E. V., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. A. Ţ., advokátom so sídlom v P., proti ţalovanej Z., so sídlom v P., v mene ktorej koná PaedDr. I. Š., riaditeľka, zastúpenej Mgr. M. P., advokátom so sídlom v P., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp. zn. 3 C 155/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
- marca 2009, sp. zn. 19 Co 40/2009, rozhodol t a k t o : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z
- novembra 2006, č.k. 3 C 155/2006- 33, zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe výpoveď daná jej zamestnávateľom, Z. so sídlom v P., zo dňa
- augusta 2006 je neplatná. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalovaná nie je nositeľkou hmotnoprávneho vzťahu a v spore nie je vecne pasívne legitimovaná. O trovách konania rozhodol tak, ţe v spore úspešnej ţalovanej priznal právo na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
- marca 2007, sp. zn. 19 Co 10/2007, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 148,50 Eur do troch dní do rúk zástupcu ţalovanej. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom poukázal na to, ţe odvolanie ţalobkyne nie je dôvodné ani pokiaľ ide o námietku, ţe prvostupňový súd svojím rozporným postupom zamietol ţalobu bez toho, aby bola ţalobkyňa 1 Cdo 145/2009 2 vyzvaná na opravu a doplnenie ţalobného návrhu podľa § 43 O.s.p., nakoľko označenie ţalovanej nepredstavovalo vadu ţaloby, pre ktorú by súd musel postupovať podľa § 43 O.s.p., ale bolo v nesúlade s hmotným právom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobkyne rozsudkom z
- septembra 2007, sp. zn. 4 Cdo 187/2007, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
- marca 2007, sp. zn. 19 Co 10/2007, a rozsudok Okresného súdu Povaţská Bystrica z
- novembra 2006, č.k. 3 C 155/2006-33, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Povaţská Bystrica na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe postup súdov nezodpovedal ustanoveniu § 1 O.s.p., podľa ktorého účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, čím v konečnom dôsledku ţalobkyni odňali moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V konaní pred Okresným súdom Povaţská Bystrica sa vo veci rozhodlo rozsudkom z
- septembra 2008, č.k. 3 C 155/2006-149, ktorým súd ţalobu opätovne zamietol a ţalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 252,59 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia k rukám právneho zástupcu ţalovanej. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, ţe ţaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je neopodstatnená, nakoľko v danom prípade boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky stanovené Zákonníkom práce pre platnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti. O náhrade trov konania súd rozhodol s pouţitím § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ich priznal v konaní úspešnej ţalovanej strane. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla zmenu rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobnému návrhu bude v celom rozsahu vyhovené, resp. ţiadala rozsudok zrušiť a vec súdu vrátiť na ďalšie konanie. O odvolaní Krajský súd v Trenčíne rozhodol rozsudkom z
- marca 2009, sp. zn. 19 Co 40/2009, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Povaţská Bystrica z
- januára 2009, č.k. 3 C 155/2006-163, potvrdil a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd skonštatoval, ţe okresný súd postupoval správne, keď z vykonaného dokazovania a zo správneho vyhodnotenia dôkazov 1 Cdo 145/2009 3 dospel k záveru, ţe existencia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce spočívajúceho v nadbytočnosti ţalobkyne bola daná, pričom bola splnená i ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce. Náhradu trov odvolacieho konania súd ţalovanej nepriznal, nakoľko tieto neboli vyčíslené v zákonom stanovenej lehote. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
- marca 2009, sp. zn. 19 Co 40/2009, napadla dovolaním podaným dňa
- júna 2009 ţalobkyňa, ktorá ho ţiadala zrušiť a vrátiť Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie z dôvodu, ţe v postupe odvolacieho súdu sa vyskytli zásadné nedostatky, ktoré zakladajú dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Podľa tvrdenia ţalobkyne k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (zakladajúcej dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), z ktorej vyvodzuje i prípustnosť dovolania, došlo tým, ţe súdy niţšieho stupňa v konaní nepostupovali v súlade s ustanovením § 1 O.s.p., v dôsledku čoho jej nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov, najmä jej ústavného práva podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dovolateľka ďalej namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predovšetkým porušenie zásady kontradiktórnosti konania, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- septembra 2002, sp. zn. IV. ÚS 1/2002, a Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- marca 2003, sp. zn. I. ÚS 52/
- Ţalobkyňa zároveň poukazuje na to, ţe odvolací súd nevykonal potrebnú nápravu a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil i napriek konštatovaniu, ţe súdom prvého stupňa boli ţalujúcou stranou navrhnuté dôkazy nesprávne vyhodnotené, pričom súdy by mali rozhodovať na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, a dokazovanie musí zodpovedať zásadám spravodlivého súdneho konania. Opak vedie k existencii dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, eventuálne k iným vadám s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ţalovaná zastúpená advokátom sa k podanému dovolaniu vyjadrila tak, ţe dovolanie vzhľadom na jeho neprípustnosť a tieţ vzhľadom k tomu, ţe ţalobkyňa neuviedla ţiaden 1 Cdo 145/2009 4 relevantný dôvod na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhuje zamietnuť a ţalobkyňu zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania ţalovanej pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 70,6 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené v § 237, § 238 a § 239 O.s.p., pričom v § 237 sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, v § 238 sú podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutia odvolacieho súdu vo forme rozsudku a v § 239 pre rozhodnutia vo forme uznesení. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, preto bolo potrebné podmienky prípustnosti v tomto prípade skúmať podľa § 237 a §
- Podľa § 238 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru 1 Cdo 145/2009 5 dovolacieho súdu (predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený z procesných dôvodov), dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na námietku ţalobkyne a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád, t.j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo prekáţku uţ prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným súdom. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ O.s.p., ktoré ţalobkyňa v dovolaní ani nenamietala, tieto v dovolacom konaní nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Pokiaľ ide o procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., namietanú i v dovolaní, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné ani podľa tohto ustanovenia, nakoľko procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní nezistil. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký neţiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemoţní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa dovolateľky dôjsť tým, ţe súdy niţšieho stupňa v konaní nepostupovali v súlade s ustanovením § 1 O.s.p., podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb; keď jej nezabezpečili spravodlivú ochranu jej ústavného práva na ochranu proti 1 Cdo 145/2009 6 svojvoľnému prepúšťaniu zo strany zamestnávateľa, ktorého sa na súde ţalobou domáhala. Nezabezpečenie spravodlivej ochrany dovolateľka zjavne vidí v tom, ţe súdy rozhodli v jej neprospech, keď jej ţalobu súd prvého stupňa zamietol a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Z obsahu namietaných skutočností jednoznačne vyplýva, ţe dovolateľka nie je spokojná s tým, ako súdy niţšieho stupňa v jej veci rozhodli a tieto rozhodnutia preto povaţuje za nespravodlivé. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, ţe subjektívne očakávania účastníka konania a jeho nespokojnosť so súdnym rozhodnutím, resp. jeho presvedčenie o tom, ţe súd nerozhodol spravodlivo, nezakladajú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uplatnenie subjektívneho práva na súde totiţ ešte neznamená, ţe ţalobca ako jeho uplatniteľ musí byť v spore zákonite úspešný. Podľa čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky) a zákonom. Pri rozhodovaní súd postupuje v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím a tieţ podľa svojej odbornej úvahy, na ktorú mu zákon dáva priestor predovšetkým pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie. Súdne rozhodnutie je autoritatívnym prejavom jeho vôle, ktorá sa formuje počas celého súdneho konania na základe jeho priebehu, a vyjadruje právny názor súdu na prejednávanú vec, pričom tento právny názor je nezávislý od právneho názoru účastníkov konania a nemusí sa s ním stotoţňovať. Námietku dovolateľky o neposkytnutí spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov zo strany tak okresného, ako i krajského súdu, preto dovolací súd povaţuje za neopodstatnenú. Pokiaľ ide o dovolateľkou namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má kaţdý moţnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky, dovolací súd poznamenáva, ţe táto námietka dovolateľky nie je vôbec opodstatnená. Odňatie moţnosti účastníka konania domáhať sa svojho práva na súde, ku ktorému podľa dovolateľky v tomto prípade došlo, môţeme v širšom poňatí chápať i ako tzv. denegatio iustitiae (t.j. odopretie spravodlivosti), od ktorého sa odvíja i základný princíp občianskeho súdneho konania označovaný i ako iustitia nemini neganda, teda zákaz odopretia spravodlivosti, podľa ktorého je súd povinný poskytnúť ochranu kaţdému, kto tvrdí, ţe jeho právo je ohrozené alebo porušené, a vec patrí do právomoci súdu a sú splnené všetky zákonom stanovené procesné podmienky. Odopretie spravodlivosti, ktoré je porušením tohto princípu, moţno charakterizovať ako stav, kedy príslušný súd výslovne či 1 Cdo 145/2009 7 fakticky odmieta vo veci konať. Ide napríklad o situáciu, keď vo veci súd nerozhodne vôbec alebo konanie zastaví bez toho, aby boli na takýto postup splnené zákonné podmienky. V predmetnej veci k ţiadnemu z uvedených prejavov porušenia princípu iustitia nemini neganda nedošlo. Zo súdneho spisu totiţ vyplýva, ţe súdy sa vecou po podaní ţaloby riadne zaoberali, po zrušení prvotných rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa Najvyšším súdom Slovenskej republiky dokonca opätovne, pričom účastníkom konania bola poskytnutá moţnosť podať opravné prostriedky, ktorú i vyuţili, a vo veci bolo riadne a s konečnou platnosťou rozhodnuté na Krajskom súde v Trenčíne dňa
- marca
- Ak má dovolateľka za to, ţe k porušeniu jej ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo tým, ţe nebolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami, dovolací súd uvádza, ţe obsahom tohto ústavného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 218/2002) a ţe neúspech v súdnom konaní nie je moţné povaţovať za porušenie základného práva (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- marca 2004, sp. zn. I. ÚS 50/2004). Za neopodstatnenú dovolací súd povaţuje i námietku dovolateľky o odňatí moţnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v porušení práva na spravodlivý súdny proces a s ním súvisiacu zásadu kontradiktórnosti konania, ktoré namieta s poukazom na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- marca 2003, sp. zn. I. ÚS 52/
- Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana musí mať zásadne moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre úspech jej poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou predloţenými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z
- marca 1997). Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- decembra 2001, sp. zn. I. ÚS 49/2001, je zásada kontradiktórnosti porušená tam, kde súd odníme účastníkovi konania moţnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, neţ akými disponuje druhý účastník konania, 1 Cdo 145/2009 8 prípadne tam, kde účastník konania nemá moţnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe k ţiadnemu porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ktoré by mohlo mať za následok odňatie moţnosti dovolateľky konať pred súdom, v konaní pred súdmi niţších stupňov nedošlo. Dovolateľka bola tak v konaní pred súdom prvého, ako i druhého stupňa, riadne oboznamovaná so všetkými zistenými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli v konaní predloţené, a mala moţnosť sa k nim vyjadriť. Rovnako na súdne pojednávania bola riadne predvolávaná, a to i prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojím postupom ţalobkyni neodňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ide o dôvod dovolania ţalobkyne spočívajúci v existencii inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., alebo dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., tieto je moţné preskúmať len v prípade, ţe dovolanie je prípustné, nakoľko tieto, ak by aj boli dané, sami osebe nezakladajú prípustnosť dovolania, preto sa nimi dovolací súd viac nezaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa § 237 O.s.p., ani podľa § 238 O.s.p. a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretoţe trovy ţalovanej vzniknuté s jej vyjadrením k dovolaniu nepovaţoval vzhľadom na jeho neprípustnosť, za potrebné na účelné bránenie práva. 1 Cdo 145/2009 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2010 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová