← Slovensko

o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

Najvyšší súd 6 Cdo 362/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobcov 1/ J., bývajúcej v B., C., 2/ M., bývajúceho v U.U., 3/ M., bývajúceho v U.U., 4/ J., bývajúceho v J., H., C., 5/ Mgr. M., bývajúceho v M., 6/ M., bývajúceho v M., 7/ Bc. Z., bývajúcej v M., všetci v dovolacom konaní zastúpení JUDr. M., advokátkou, so sídlom v B., C., proti ţalovanej S., za ktorú konajúL., štátny podnik, so sídlom v B., IČO: X. a S., so sídlom v B., IČO: X., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9C/113/2011 na dovolanie ţalobcov 1/ aţ 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e
  3. Okresný súd Lučenec rozsudkom zo
  4. decembra 2012 č. k. 9C/113/2011 - 195 (v poradí druhým) určil, ţe do dedičstva po poručiteľovi J., narodenom X., ktorý zomrel
  5. marca 2005 patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia U.., obec U.., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo X. Správy katastra P. parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo X. o výmere 2484 m2 trvalé trávne porasty, parcela číslo X. o výmere 432 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 77 m 2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 493 m2 záhrady, parcela číslo X. o výmere 353 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 126 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 205 m2 ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa 2 6 Cdo 362/2014 nachádzajú v katastrálnom území U.., obec U.., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo X. Správy katastra P., parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape parcelné číslo X. o výmere 36 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 32 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo X. o výmere 1707 m2 trvalé trávne porasty v celosti. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobcovia preukázali v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. naliehavý právny záujem na ţalobe o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, lebo zápis v katastri nehnuteľností svedčí ţalovanej a bez rozhodnutia súdu nemôţe byť začaté dedičské konanie po J.. V intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu skúmal, či predávajúca J. bola oprávnená uzavrieť kúpnu zmluvu z
  6. februára 1968, ktorou odpredala uvedené nehnuteľnosti J. a jeho manţelke K. (ďalej aj právni predchodcovia ţalobcov). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe J. nadobudla vlastníctvo k sporným pozemkom vydrţaním podľa obyčajového práva platného na Slovensku do
  7. decembra 1950, keď jej rodičia, ona a jej brat Š. mali nehnuteľnosti v pokojnej drţbe prinajmenšom od roku
  8. Keďţe podľa obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu tridsaťdva rokov mal ako svoju v pokojnej drţbe, vydrţacia doba uplynula v danom prípade v roku
  9. J. bola teda oprávnená uzavrieť s právnymi predchodcami ţalobcov uvedenú kúpnu zmluvu. Hoci túto zmluvu povaţoval za právny úkon neplatný pre neurčitosť jej predmetu, dospel k úsudku, ţe J. a jeho manţelka K. boli v dobrej viere, ţe kupujú predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. Vychádzal pritom zo zistení, ţe obidve strany zmluvy boli práva neznalé, ţe právny úkon bolo urobený na Miestnom národnom výbore (ďalej aj „MNV“) v K., ţe J. prevzala v deň uzavretia zmluvy dohodnutú kúpnu cenu, ţe právni predchodcovia ţalobcov následne po uzavretí zmluvy začali nehnuteľnosti uţívať, ţe na základe riadne vydaného stavebného povolenia si pristavali rodinný dom, ţe pozemky mali riadne oplotené, v prírode vyznačené hraničnými kameňmi, ţe si na ne nikdy neuplatňoval nárok ţiaden iný vlastník a ani ţalovaná a ţe kaţdý, kto býval v tejto lokalite, ich uznával za vlastníkov týchto pozemkov. Právni predchodcovia ţalobcov od
  10. februára 1968 aţ do svojej smrti dobromyseľne nakladali so spornými nehnuteľnosťami ako so svojimi vlastnými. Ich drţba bola teda oprávnená a trvala nepretrţite počas celej zákonom ustanovenej doby. Keďţe právna úprava vydrţania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila s účinnosťou od
  11. januára 1992 tradičné dôsledky spojené s vydrţaním a do doby, počas ktorej mal oprávnený drţiteľ vec v drţbe, umoţňovala započítať aj drţbu vykonanú pred
  12. januárom 1992, započítal aj v tomto prípade do drţby 3 6 Cdo 362/2014 dobu pred
  13. januárom
  14. K. uţívala nehnuteľnosti od roku 1968 do svojej smrti dňa
  15. októbra 1990, teda jej drţba neskončila
  16. januára
  17. Vydrţaním mohol preto nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti v celosti len jej manţel J., ktorý v uţívaní nerušene pokračoval aţ do svojej smrti
  18. marca
  19. Ţalobe preto v celom rozsahu vyhovel. Vec právne posúdil podľa § 130, 134 ods. 1 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a podľa obyčajového práva platného na Slovensku do
  20. decembra
  21. Nepriznanie náhrady trov konania inak úspešným ţalobcom odôvodnil poukazom na ustanovenie § 150 O. s. p.
  22. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
  23. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013 rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe návrh ţalobcov 1/ aţ 7/ zamietol a rozhodol o náhrade trov celého konania. Vychádzal zo zistenia, ţe J. ako predávajúca a J. spolu s manţelkou ako kupujúci uzatvorili neperfektnú kúpnu zmluvu, keď v nej predmet kúpy (pozemky) nebol presne špecifikovaný. Okresný súd správne povaţoval tento právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ za neplatný a správny bol aj jeho záver, ţe táto skutočnosť nebráni moţnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydrţaním. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe v konaní neboli preukázané ţiadne také okolnosti, ktoré by svedčili o prípadnej dobromyseľnosti predávajúcej J. vo vzťahu k vydrţaniu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré uţívala a ţe u kupujúcich neexistovala dobromyseľnosť v čase vstupu do drţby a nebola preukázaná ani v ďalšom priebehu ich drţby. Hoci samotná drţba nebola ţiadnym spôsobom spochybňovaná, svedkovia O. a J., ktorí boli priamo prítomní pri uzatvorení zmluvy potvrdili, ţe predmetom kúpy boli len rodinný domček a hospodárske budovy a nie aj pozemky. Predovšetkým z výpovede O. vyplynulo, ţe právni predchodcovia ţalobcov mali v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, ţe pozemky nemá J. vysporiadané a ţe tieto sú vo vlastníctve inej osoby – rodiny N.. Právni predchodcovia ţalobcov mali teda v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, ţe nemôţu platne nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom od J.. Pokiaľ ţalobcovia uvádzali, ţe práve kúpna zmluva z
  24. februára 1968 je objektívnou okolnosťou, ktorá zaloţila u kupujúcich subjektívny pocit, ţe sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, práve výpoveďami označených svedkov ich dobromyseľnosť bola vyvrátená. Okrem toho poukazoval na skutočnosť, ţe kupujúci nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe len uzavretím kúpnopredajnej zmluvy nadobudli nehnuteľnosti do vlastníctva, lebo nepochybne z obsahu zmluvy mali vedomosť o tom, ţe pre pozemno-kniţné usporiadanie veci je potrebné aj ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu tieto okolnosti nielen spochybňovali, ale vylučovali dobromyseľnosť kupujúcich, a teda v danej veci nebol splnený základný predpoklad 4 6 Cdo 362/2014 vydrţania vyplývajúci z ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to oprávnenosť drţby právneho predchodcu ţalobcov. Právny predchodca ţalobcov nemohol preto nadobudnúť vlastníctvo k ţalovaným pozemkom vydrţaním ako to tvrdili ţalobcovia. Rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Námietke ţalovanej týkajúcej sa jej označenia odvolací súd prisvedčil. Uviedol, ţe na liste vlastníctva sú nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, zapísané v prospech S. Účastníkom na ţalovanej strane je preto S., za ktorú konajú L., štátny podnik B. v rozsahu nehnuteľností, ktoré majú vo svojej správe a S. v rozsahu nehnuteľností, ktoré tento fond spravuje. O náhrade trov celého konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
  25. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie dňa
  26. augusta 2014 na okresnom súde ţalobcovia 1/ aţ 7/. Uviedli, ţe titulom dobromyseľnej drţby ich právnych predchodcov bola písomná neperfektná kúpna zmluva uzatvorená na Miestnom národnom výbore v K. dňa
  27. februára 1968, ktorej predmetom boli obytný dom, hospodárske budovy s náradím a poľnohospodárska pôda o výmere 6,83 ha. Vytýkali odvolaciemu súdu, ţe oprávnenosť drţby neposudzoval podľa obsahu zmluvy a uţívacieho stavu, ktorý nastal po jej uzavretí, ale podľa výpovede synov predávajúcej, ktorí po 46 rokoch od uzavretia zmluvy uviedli, ţe ich matka predala právnym predchodcom ţalobcov len stavby, bez pozemkov. Išlo o tvrdenia, ktoré boli v rozpore s textom a obsahom samotnej kúpnej zmluvy. Navyše vyslovili pochybnosť, či uvedení svedkovia boli vôbec prítomní pri uzatváraní zmluvy, o čom svedčí samotný text zmluvy v bode 3/ a fakt, ţe na zmluve sa ich podpisy nenachádzajú. Trvali na tom, ţe ich právni predchodcovia nemali v čase uzavretia zmluvy pochybnosti o tom, ţe predávajúca je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré kupovali, inak by kúpnu zmluvu neboli podpisovali a neboli by vyplatili predávajúcej nie malú kúpnu cenu za dané nehnuteľnosti. Pokiaľ odvolací súd odôvodnil nedostatok dobrej viery kupujúcich aj tým, ţe si museli byť vedomí potreby ďalšieho konania za účelom majetkoprávneho usporiadania namietali, ţe ich právni predchodcovia ani pôvodne neţili v obci, ale na samote, ţe zakúpené nehnuteľnosti sa nachádzali tieţ na lazoch v lokalite D., kde sa obyvatelia ţivili hospodárením a chovom dobytka. Poukazovali na to, ţe kupujúci nemali znalosti, ţe v roku 1968 sa uţ zápisy do pozemkovej knihy nevykonávali. Aj keby si preto mysleli, ako to uvádza odvolací súd, ţe je potrebný zápis do pozemkovej knihy, ktorý uţ v tom čase nebolo moţné vykonať, táto okolnosť nemohla spochybniť ich dobromyseľnosť. Kúpnu zmluvu podpisovali na vtedajšom štátnom orgáne, a preto 5 6 Cdo 362/2014 dôverovali, ţe text zmluvy je v poriadku. Odvolací súd oprávnenosť drţby neposudzoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z platnej judikatúry, keď vychádzal zo svedeckých výpovedí, ktoré boli v rozpore s obsahom písomnej zmluvy a tieţ z textu zmluvy o potrebnosti pozemnokniţného usporiadania veci. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, ţe právni predchodcovia ţalobcov neboli pri vstupe do drţby a pri jej vykonávaní dobromyseľní, a ţe z tohto dôvodu nemohol J. nadobudnúť sporné pozemky do vlastníctva vydrţaním. Navrhli preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
  28. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe odvolací súd posúdil dobromyseľnosť právneho predchodcu ţalobcov správne podľa svedeckých výpovedí synov predávajúcej J. a na tieto dôleţité výpovede na rozdiel od súdu prvého stupňa prihliadol. Navrhla preto, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdil.
  29. Dňa
  30. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
  31. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred
  32. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po
  33. júni
  34. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
  35. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (§ 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenými osobami v zákonnej lehote 6 6 Cdo 362/2014 (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné.
  36. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie, na rozdiel od súdu prvej inštancii na právnom názore, podľa ktorého právny predchodca ţalobcov J. nenadobudol vydrţaním vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, lebo tu existovali okolnosti vylučujúce jeho dobrú vieru pri vstupe do drţby, a teda nebol splnený zákonný predpoklad vydrţania, a to oprávnenosť drţby.
  37. Dovolací súd sa s prijatým právnym názorom odvolacieho súdu nestotoţňuje, lebo záver odvolacieho súdu o existencii okolností vylučujúcich dobromyseľnosť právneho predchodcu ţalobcov pri vstupe do drţby, správnosť ktorého dovolatelia v dovolaní namietali, nie je podľa dovolacieho súdu správny.
  38. Na úvod treba uviesť, ţe Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu právnych predchodcov ţalobcov do drţby pozemkov, neupravoval nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním. Vydrţanie bolo zavedené aţ novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od
  39. apríla
  40. Vydrţaním bolo moţné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe nepretrţitej desaťročnej dobromyseľnej drţby. Pozemok, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného uţívania pozemku, však bolo moţné občanom vydrţať len do vlastníctva štátu. Spôsobilým predmetom vydrţania ale nebol pozemok v socialistickom vlastníctve a pozemok, ku ktorému mala socialistická organizácia právo uţívania podľa osobitných predpisov. Aţ novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od
  41. januára 1992 boli odstránené obmedzenia týkajúce sa nemoţnosti vydrţania pozemku v prospech jeho drţiteľa a nemoţnosti vydrţania pozemku vo vlastníctve štátu, pričom do vydrţacej doby je moţné započítať aj dobu oprávnenej drţby vykonávanej pred účinnosťou tejto novely. Podľa súdnej praxe započítanie treba uplatniť nielen v prípade uvedenom v § 872 ods. 6 OZ, ale aj vtedy, ak ide o vydrţanie veci (pozemku), nespôsobilej byť predmetom vydrţania pred týmto dňom (pozri Zo súdnej praxe č. 51/1996, R 83/2002, II. ÚS ČR 196/2000). Aj tu platí, ţe postačuje spôsobilosť predmetu vydrţania v dobe, kedy sa dovŕšia ostatné zákonné podmienky vydrţania. Ak sa tak stalo po
  42. januári 1992, dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydrţaním aj k pozemkom, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom vydrţania (poľnohospodárska pôda). 7 6 Cdo 362/2014
  43. Súdy niţšej inštancie preto správne na námietku ţalovanej o nespôsobilom predmete na vydrţanie neprihliadli a správne pristúpili k posudzovaniu otázky oprávnenosti drţby právneho predchodcu ţalobcov ako jedného zo základných zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním.
  44. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne uvádza, ţe vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (nie odvodený od predchádzajúceho vlastníka), a ţe nastáva priamo zo zákona za súčasného splnenia zákonom predpokladaných podmienok týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia veci vydrţaním je oprávnenosť drţby, pričom za oprávneného drţiteľa sa povaţuje ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec alebo právo patrí. Pri oprávnenej drţbe musí isť teda o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Podkladom tejto vôle je dobrá viera, ktorá vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa. Treba zdôrazniť, ţe dobrá viera ako psychický stav nemôţe byť sama osebe predmetom dokazovania. Moţno na ňu usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok. Okolnosťami, ktoré môţu svedčiť pre záver o (ne)existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva. Pri posudzovaní dobrej viery moţno vziať do úvahy len tie skutočnosti, ktoré majú podklad v obsahu spisu, a z ktorých moţno odvodiť presvedčenie nadobúdateľa, ţe mu vec patrí. Súd sa tu musí vyporiadať so všetkými významnými skutočnosťami svedčiacimi tak pre existenciu dobrej viery, ako aj so skutočnosťami, ktoré dobrú vieru prípadne vyvracajú.
  45. Odvolací súd za okolnosti vylučujúce dobrú vieru právnych predchodcov ţalobcov povaţoval tvrdenie svedkov O. a J., ţe ich matka J. predala právnym predchodcom ţalobcov len stavby bez pozemkov, ţe právni predchodcovia ţalobcov mali v čase uzatvárania právneho úkonu vedomosť o tom, ţe pozemky nemá J. vysporiadané, a ţe tieto sú vo vlastníctve inej osoby a ţe právni predchodcovia ţalobcov si museli byť vzhľadom na obsah zmluvy vedomí, ţe pre nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie, ale pre jej pozemkovokniţné usporiadanie je potrebné aj ďalšie konanie v pozemkovej knihe.
  46. Vo vzťahu k prvej okolnosti treba prisvedčiť dovolateľom v tom, ţe tvrdenie označených svedkov, podľa ktorého predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, je v príkrom rozpore s obsahom zmluvy. Z písomnej zmluvy totiţ jasne a jednoznačne 8 6 Cdo 362/2014 vyplýva, ţe jej predmetom je obytný dom č. 777 pozostávajúci z jednej kuchyne a jednej izby a k tomu patriace hospodárske budovy a poľnohospodárska pôda o výmere 6,83 ha. To znamená, ţe predmetom kúpy bola celá usadlosť v rozsahu ako bola predávajúcou uţívaná. Z textu listiny je poznateľné, a to nielen pre účastníkov zmluvy, ale aj pre tretie osoby, ţe účastníci zmluvy urobili jej predmetom aj pozemky. Prejav vôle predávajúcej odpredať všetky vyššie uvedené nehnuteľnosti vyplýva aj z bodu 2/ kúpnej zmluvy. Napokon, aj následné správanie sa zmluvných strán po uzavretí zmluvy potvrdzuje, ţe obsahom zmluvy neboli len stavby, ale aj pozemky. V podstate svedkovia ani netvrdili, ţe predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, ale ţe pozemky nemohli byť objektívne predmetom kúpy, keď matka ich nemala „na mene“, čo si uvedomili aţ neskôr (dávno po uzavretí zmluvy). Toto tvrdenie nemoţno povaţovať za okolnosť, z ktorej by bolo vôbec moţné odvodiť nedostatok dobrej vôle právneho predchodcu ţalobcov, ţe mu nehnuteľnosti patria.
  47. Pokiaľ ide o okolnosť, ţe právni predchodcovia ţalobcov mali v čase uzatvárania právneho úkonu vedomosť o tom, ţe pozemky nemá J. vysporiadané a ţe tieto sú vo vlastníctve inej osoby, treba predovšetkým uviesť, ţe O. a J. vypovedali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy so značným časovým odstupom (po 43, resp. po 46 rokoch od uzavretia zmluvy). Obaja k týmto okolnostiam zhodne uviedli len to, ţe boli prítomní na MNV v K. pri uzatváraní zmluvy ako svedkovia predávajúcej, ţe na zmluve by mali byť ich podpisy, ţe sa nevedia vyjadriť k tomu, prečo bola zmluva označená ako dočasná a ţe v tom čase sa tomu nevenovali, nezaujímalo ich to. Svedok J. uviedol, ţe zmluvu spisoval úradník M. a ţe tento mal povedať, keď chceli, aby sa to zapísalo aj do pozemkovej knihy, ţe sa to do nej prepísať nedá, pričom na bliţšie okolnosti, ako to úradník vysvetlil, si nepamätal. Okrem iného uviedol, ţe sa cítili byť vlastníkmi pozemkov, lebo za ne platili dane. Pred krajským súdom vypovedal, ţe k okolnostiam uzatvárania zmluvy nevie nič. Napokon len zopakoval, ţe bol prítomný ako svedok v K., keď sa zmluva uzatvárala a ţe si nepamätá, či úradník M. vysvetľoval, prečo sa to nedá prepísať. Svedok O. uviedol, ţe pri spisovaní zmluvy zrejme bol prítomný predseda MNV a nejaká zapisovateľka a nevedel sa vyjadriť, kto zmluvu naformuloval. Na priamu otázku krajského súdu, či boli kupujúci oboznámení alebo upozornení, ţe sa predávajú len stavby a nie aj pozemky uviedol, ţe sa k tomu vyjadriť nevie. Svedkovia vo svojich výpovediach priamo k okolnostiam uzavretia zmluvy uviedli veľmi málo. Na bliţšie podrobnosti si nepamätali alebo sa k nim nevedeli vyjadriť. Ich výpovede sú aj navzájom rozporné najmä v tom, ktorí z úradníkov MNV mal byť pri uzavretí zmluvy prítomný 9 6 Cdo 362/2014 a hlavne, čo mal úradník povedať. Ani jeden zo svedkov však neuviedol, ţe by úradník MNV pred uzavretím zmluvy oboznámil alebo upozornil kupujúcich, ţe predávajúca nie je vlastníčkou pôdy, ţe ju nemá majetkoprávne vysporiadanú a ţe vlastníkom je tretia osoba. Je viac ako nepravdepodobné a aj zjavne nelogické, ţe by úradník prítomný pri spisovaní zmluvy, najskôr upozornil kupujúcich na túto skutočnosť a zároveň by ten istý úradník označil v kúpnej zmluve ako predávajúcu J. a ako predmet zmluvy uviedol aj poľnohospodársku pôdu. Nepravdepodobné je aj to, ţe by právni predchodcovia ţalobcov za takejto situácie kúpnu zmluvu podpísali a vyplatili predávajúcej nemalú finančnú hotovosť. Ak by aj úradník MNV spísal s predávajúcou a kupujúcimi uvedenú kúpnu zmluvu napriek jeho vedomosti, ţe predávajúca nemá pozemky vo vlastníctve a ţe tieto sú v pozemkovej knihe zapísané ako konfiškát v prospech bývalého československého štátu (čo vylúčiť nemoţno), svedčilo by to o tom, ţe štát takéto prevody majetku v danom období v lokalite D. nielenţe toleroval, ale sa na nich aj priamo zúčastňoval a hlavne, ţe sa ani necítil byť ich vlastníkom.
  48. So zreteľom na uvedené dovolací súd povaţuje záver prijatý krajským súdom, podľa ktorého právni predchodcovia ţalobcov mali v čase uzavretia zmluvy vedomosť, ţe predávajúca J. nie je vlastníčkou pozemkov a ţe tieto sú vo vlastníctve inej osoby, za nesprávny, ktorý výsledky vykonaného dokazovania neumoţňujú. Keďţe takéto skutkové zistenie nemoţno vyvodiť ani zo samotného obsahu kúpnej zmluvy, túto okolnosť odvolací súd nemohol vziať pri rozhodovaní do úvahy.
  49. Napokon, ani vedomosť právnych predchodcov ţalobcov (vzhľadom na obsah zmluvy), ţe pre nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie, ale je potrebné aj ďalšie konanie v pozemkovej knihe, nie je okolnosťou spôsobilou vyvrátiť ich presvedčenie, ţe im nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy, patria. Táto skutočnosť, vzhľadom na platnú právnu úpravu v čase uzavretia zmluvy, nemala totiţ ţiaden vplyv na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Vykonávanie zápisov do pozemkovej knihy uţ v tomto čase nebolo moţné, lebo ku dňu účinnosti zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, t. j. ku dňu
  50. apríla 1964 sa ich vykonávanie zastavilo (§ 10 ods. 2 citovaného zákona). Navyše podľa § 8 ods. 1 písm. c/ tohto zákona mali miestne národné výbory povinnosť oznámiť do 15 dní orgánom geodézie zmeny skutočností vedených v evidencii nehnuteľností, ktoré im hlásili vlastníci alebo uţívatelia nehnuteľností, ako aj zmeny, ktoré samy zistili. 10 6 Cdo 362/2014
  51. Krajský súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, ţe právny predchodca ţalobcov nebol v dobrej viere, ţe mu vec patrí a nemohol preto ţalované nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva vydrţaním. Následne neposudzoval vec z hľadísk, z ktorých ţalobcovia vyvodzovali presvedčenie ich právnych predchodcov o tom, ţe im pozemky patria. Najmä sa nevysporiadal so všetkými ďalšími podstatnými okolnosťami svedčiacimi pre existenciu dobrej viery právnych predchodcov ţalobcov pri vstupe do drţby a jej vykonávaní.
  52. K otázke dobromyseľnej drţby dobová judikatúra uvádzala, ţe netreba preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva, ale postačí, ak sú preukázané okolnosti nasvedčujúce poctivosti nadobudnutia. Dobrú vieru definovala ako presvedčenie nadobúdateľa, ţe nejedná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec (pozri R 45/1986). Treba ju hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska samotného drţiteľa. Hodnotenie dobrej viery je vţdy vecou individuálneho posúdenia, pričom treba vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola drţba uchopená a vykonávaná, pričom v pochybnostiach sa má za to, ţe drţba je oprávnená. Okolnosťami, ktoré môţu svedčiť pre záver o (ne)existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia tzv. titul uchopenia sa drţby (napr. existencia kúpnej zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná).
  53. V preskúmavanej veci ţalobcovia odvodzovali presvedčenie ich právnych predchodcov o tom, ţe im pozemky, ktoré sú predmetom sporu patria, od dočasnej kúpnej zmluvy uzavretej na Miestnom národnom výbore v K. dňa
  54. februára
  55. Predmetom zmluvy okrem stavieb, bola bezpochyby aj poľnohospodárska pôda nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti stavieb, špecifikovaná rozsahom jej výmery tak, ako bola uţívaná predávajúcou. Konajúce súdy správne povaţovali zmluvu pre vecnú vadu v jej predmete za neplatný právny úkon a správne konštatovali, ţe aj na základe neplatného právneho úkonu moţno nadobudnúť vlastnícke právo vydrţaním (pozri R 44/1996). Dovolací súd k tomu len dodáva, ţe v danom prípade táto skutočnosť nespôsobovala nedostatok dobrej viery právnych predchodcov ţalobcov, ţe im pozemky patria. Právni predchodcovia ţalobcov totiţ uzatvárali kúpnu zmluvu na národnom výbore, t. j. štátnom orgáne, ktorému ako osoby neznalé práva dôverovali a spoliehali sa dôvodne na to, ţe obsah kúpnej zmluvy bude zodpovedať predpísaným zákonným poţiadavkám. Z ich strany nebol preto dôvod pochybovať o tom, ţe zmluva je právne perfektná 11 6 Cdo 362/2014 a ţe na jej základe nadobudli vlastnícke právo k predmetu kúpy, včítane pozemkov. Uvedené obdobne platí aj pre ďalší formálny nedostatok, keď k predaju poľnohospodárskej pôdy absentoval súhlas príslušného národného výboru, ktorý podľa vtedy platnej právnej úpravy vyţadovalo ustanovenie § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napokon, kupujúci zmluvu uzatvárali s vedomím národného výboru a tak sa mohli dôvodne domnievať, ţe tento orgán s predajom poľnohospodárskej pôdy súhlasí.
  56. Ani zo skutočnosti, ţe zmluva nebola predloţená na registráciu, nebolo moţné v danom prípade vyvodzovať nedobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcov v drţbe pozemkov, teda neoprávnenosť (nepoctivosť) drţby. Na omyle, ţe zmluva registrácii nepodlieha, sa totiţ podieľal aj sám štátny orgán, keď bod 4/ zmluvy obsahoval text, ktorý mohol u kupujúcich dôvodne vyvolať presvedčenie, ţe okrem uzavretia zmluvy je ešte potrebný zápis do pozemkovej knihy (a nie jej registrácia), ktorý zápis sa v čase uzavretia zmluvy uţ nevykonával a nemal pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam ţiaden význam.
  57. Z obsahu kúpnej zmluvy jej bodu 5/ vyplýva, ţe právni predchodcovia ţalobcov ako kupujúci vyplatili predávajúcej za prítomnosti svojho svedka J. priamo pri podpise zmluvy dohodnutú kúpnu cenu. Táto skutočnosť nebola nikým spochybňovaná, ani svedkami O. a J.. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané aj to, ţe predávajúca odovzdala následne po uzatvorení zmluvy celú usadlosť, včítane poľnohospodárskej pôdy kupujúcim a títo ju začali uţívať a obhospodarovať.
  58. Významnou skutočnosťou dokazujúcou dobrú vieru právnych predchodcov ţalobcov je aj to, ţe platili z pozemkov, ktoré sú predmetom sporu (ale aj z ďalších) od roku 1968, t. j. od uzavretia kúpnej zmluvy, dane (viď potvrdenie Obce K. z
  59. júla 2012 č. l. 187 spisu). Tým jasne dávali najavo svoje subjektívne presvedčenie, ţe sú ich vlastníkmi a štát, ktorý v súčasnosti ich dobrú vieru popiera, v nich tým, ţe dane prijímal toto presvedčenie utvrdzoval.
  60. Právnych predchodcov ţalobcov mohlo utvrdiť v dobromyseľnosti, ţe im pozemky (ich časť) patria, aj rozhodnutie Miestneho národného výboru K. z
  61. apríla 1969, ktorým tento orgán povolil stavebníkovi J. prístavbu a prestavbu rodinného domu číslo
  62. Podľa vtedy platných predpisov bolo totiţ moţné takéto rozhodnutie vydať, 12 6 Cdo 362/2014 len ak stavebník preukázal vlastnícke právo k pozemku alebo právo stavby (právo osobného uţívania pozemku).
  63. Podľa dovolacieho súdu uvedené okolnosti svedčia objektívne jednak o tom, ţe právni predchodcovia ţalobcov sa chopili drţby na základe právnej skutočnosti spôsobilej na nadobudnutie vlastníctva (neplatnej kúpnej zmluvy) a svedčia tieţ o ich poctivosti pri vstupe do drţby (pri vstupe do drţby nekonali bezprávne).
  64. V konaní bolo ďalej preukázané, ţe časť pozemkov pri dome mali právni predchodcovia ţalobcov oplotenú, pričom hranice ostatnej pôdy boli v prírode označené medzami, prípadne kameňmi, takţe nielen oni, ale všetci obyvatelia tejto lokality presne vedeli, kde vedú hranice medzi susediacimi pozemkami. Pozemky riadne uţívali a obhospodarovali, brali z nich plody a úţitky pre seba a svoju rodinu. Právni predchodcovia ţalobcov pri vykonávaní drţby neboli rušení ani predávajúcou J., ani jej synmi (O. a ani J. túto skutočnosť nepochybovali), ani obcou a nerušenú drţbu pozemkov im umoţnil aj štát, keď nijako neuplatňoval a ani netvrdil svoje vlastnícke právo. Právni predchodcovia ţalobcov nepretrţite a nerušene uţívali sporné pozemky od roku 1968 aţ do svojej smrti (K. zomrela
  65. októbra 1990 a J. zomrel
  66. marca 2005). Keďţe K. zomrela pred
  67. januárom 1992, mohol na základe vydrţania nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, len J.. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe samotné neprejednanie predmetných pozemkov v dedičskom konaní po neb. K., nemá bez ďalšieho za následok stratu dobrej viery právneho predchodcu ţalobcov J..
  68. Kumulatívne posúdenie uvedených okolností vedie dovolací súd k záveru, ţe právny predchodca ţalobcov J. bol pri vstupe do drţby ako aj počas celej doby jej vykonávania dobromyseľný, ţe nielen stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky patria. Moţno ho teda povaţovať za drţiteľa oprávneného a drţbu ním vykonávanú za oprávnenú. Keďţe po
  69. decembri 1991 ide o spôsobilý predmet vydrţania a do vydrţacej doby je moţné započítať aj dobu oprávnenej drţby vykonávanej pred
  70. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom vydrţania, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej drţby. V tejto súvislosti treba poznamenať, ţe ani prípadné odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do uţívania JRD neprerušuje plynutie vydrţacej doby (§ 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam – pozri R 44/1996). U právneho 13 6 Cdo 362/2014 predchodcu ţalobcov boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydrţaním.
  71. Ak odvolací súd dospel k opačnému právnemu názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobcovia teda opodstatnene namietajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C. s. p.); odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).
  72. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
  73. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  74. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  75. októbra 2016 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.