← Slovensko

o nahradenie prejavu vôle

Najvyšší súd 6 Cdo 85/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcov 1/ akad. maliara K. a 2/ Mgr. N., oboch bývajúcich v B., M., zastúpených splnomocnenkyňou S., s. r. o., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. F., PhD., LL.M., proti ţalovanej O., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. L., advokátom so sídlom v D., o nahradenie prejavu vôle, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/126/2006, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2013 sp. zn. 9Co 49/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcov z a m i e t a. Ţalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e 2 6 Cdo 85/2014
  2. Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa
  3. decembra 2006 (po pripustení jej zmeny v priebehu konania) sa ţalobcovia domáhali nahradenia vyhlásenia vôle ţalovanej tak, ţe s nimi ako predávajúca uzatvára kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva dvojizbového bytu č. 52 s príslušenstvom, nachádzajúceho sa na
  4. poschodí bytového domu v Bratislave na M. (objekt M.), a to za cenu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov"). V ţalobe uviedli, ţe ţalobca 1/ listom z
  5. júla 1999 poţiadal právnu predchodkyňu ţalovanej (I. a. s.) o prevod bytu do vlastníctva. Následne im bol byt ponúknutý na predaj, ale za cenu 3 297 897 Sk, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami § 18, 18a a 18b zákona o vlastníctve bytov.
  6. Ţalovaná vo vyjadrení k ţalobe ţiadala túto zamietnuť z dôvodu, ţe sa na ňu nevzťahujú ustanovenia zákona o maximálnej cene bytu, pretoţe byt sa nachádza v dome, ktorý nemá charakter bytového domu.
  7. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
  8. októbra 2011 č. k. 10C/126/2006-291 ţalobe vyhovel, t. j. rozhodol, ţe sa nahrádza prejav vôle ţalovanej ako predávajúcej uzavrieť so ţalobcami ako kupujúcimi zmluvu o prevode vlastníctva bytu s príslušenstvom v znení uvedenom vo výroku rozsudku a zároveň rozhodol o trovách konania. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe podaním ţiadosti o prevod bytu do vlastníctva vznikla právnej predchodkyni ţalovanej povinnosť odpredať byt ţalobcom za regulovanú cenu, pretoţe na strane tejto právnej predchodkyne išlo o spoločnosť s majetkovou účasťou Fondu národného majetku, a nehnuteľnosť, v ktorej sa byt nachádza, je bytovým domom. Okrem toho uviedol, ţe ak by aj nešlo o bytový dom, tak v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov sa ustanovenia tohto zákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.
  9. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
  10. októbra 2013 sp. zn. 9Co 49/2012 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 99,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia 821,08 eur do rúk jej právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 3 6 Cdo 85/2014
  11. Na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, ţe budova, v ktorej sa nachádza byt, o ktorý v konaní ide, nie je bytovým domom, pretoţe v nej nepripadajú na byty aspoň dve tretiny zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností (podlahová plocha bytov je 1 169,51 m 2 a podlahová plocha nebytových priestorov je 3 191,83 m2). V súvislosti s tým poukázal na to, ţe i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod bytu ţalobcom 1/ v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ („obytný dom“) neuvádzal pomer podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať. Vyplývalo totiţ z ustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného uţívania pozemkov a náhradách za dočasné uţívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška č. 465/1991 Zb.“), ktoré definovalo obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty, včítane bytov a častí bytov, ktoré sú uţívané na iné účely ako na bývanie, ako i vedľajšie miestnosti a príslušenstvo patriace k bytom.
  12. V odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, ţe na závere, ţe nejde o bytový dom, nič nezmenila ani novela zákona o vlastníctve bytov vykonaná zákonom č. 268/2007 Z. z., ktorá s účinnosťou od
  13. júla 2007 spresnila definíciu bytového domu v § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov tak, ţe bytovým domom sa rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. V objekte M. nie je totiţ určená na bývanie viac ako polovica podlahovej plochy. Ţalovanej preto nevznikla povinnosť odpredať byt.
  14. Napokon konštatoval, ţe povinnosť ţalovanej odpredať byt nemoţno vyvodiť ani z pouţitia ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod bytu do vlastníctva, v zmysle ktorého sa ustanovenia tohto zákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Vyslovil názor, ţe podľa uvedeného ustanovenia sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu. 4 6 Cdo 85/2014
  15. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia. Ţiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Namietali, ţe v čase podania ţiadosti o prevod bytu do vlastníctva zákon o vlastníctve bytov neurčoval určitý pomer podlahovej plochy bytov k nebytovým priestorom ako definičné kritérium pre vymedzenie charakteristiky bytového domu, a ţe neexistoval ţiadny dôvod na to, aby sa vo veciach patriacich do pôsobnosti zákona o vlastníctve bytov subsidiárne, resp. analogicky, uplatňovali ustanovenia iných právnych predpisov. Ak by aj budova nebola bytovým domom, ich nárok na prevod vlastníctva bytu zakladá ustanovenie § 24, ktoré v znení platnom aţ do novely vykonanej zákonom č. 268/2007 Z. z. takýto nárok výslovne nevylučovalo. Poukazovali na to, ţe spoliehajúc sa na platný právny stav v čase podania svojej ţiadosti legitímne očakávali, ţe im byt bude prevedený do vlastníctva.
  16. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť.
  17. Dňa
  18. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
  19. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie bolo podané ešte pred
  20. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
  21. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok 5 6 Cdo 85/2014 osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenými osobami v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je dôvodné.
  22. Predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţiadne takéto vady však nezistil.
  23. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V rámci dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či zistený skutkový stav umoţňoval, resp. neumoţňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd.
  24. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska (okrem iného) zistené, ţe ţalobca 1/ ako nájomca bytu ţiadosťou z
  25. júla 1999 poţiadal právnu predchodkyňu ţalovanej o prevod vlastníctva bytu, ţe kolaudačným rozhodnutím vydaním v roku 1996 po ukončení rekonštrukcie budovy (objektu M.), v ktorej sa byt nachádza, bolo povolené jej uţívanie na bankové a bytové účely, a ţe na podlahovú plochu bytov pripadalo 1 169,51 m2 a na podlahovú plochu nebytových priestorov pripadalo 3 191,83 m
  27. Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bola rozhodujúcou právnou otázkou otázka, či zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti ţalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, spájal s podaním tejto ţiadosti účinky vzniku povinnosti ţalovanej (resp. jej právnej predchodkyne) previesť vlastníctvo bytu na ţalobcov. Vzhľadom na to, ţe uvedený zákon v ustanovení § 1 ods. 1 výslovne stanovil, ţe upravuje podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom (bytovom) dome, správna odpoveď na túto otázku bola v prvom rade závislá od riešenia ďalšej otázky, a to, či išlo o byt v bytovom dome. Ak by totiţ tomu tak nebolo, ţalovanej by takáto povinnosť nevznikla. 6 6 Cdo 85/2014
  28. Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalovanej nevznikla povinnosť previesť vlastníctvo bytu na ţalobcov z dôvodu, ţe budova, v ktorej sa byt nachádza, nie je bytovým domom, bol správny. Odvolací súd správne vyvodil, ţe i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďţe vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z ustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o vlastníctve bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie bytového fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona ako stavby na bývanie, ktorú vyhláška č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických poţiadavkách na výstavbu v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod bytu definovala v § 40 tak, ţe ňou je bytový dom, pri ktorom prevaţuje funkcia bývania, a rodinný dom. Uplatnenie kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade aj so závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z
  29. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 132/2007 a rozsudok najvyššieho súdu z
  30. decembra 2011 sp. zn. 6 MCdo 16/2010). Okrem toho, dovolací súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový dom“ (aţ do spresnenia jeho definície samotným zákonodarcom v novele zákona o vlastníctve bytov vykonanej zákonom č. 268/2007 s účinnosťou od
  31. júla 2007) v súlade s inými platnými právnymi predpismi, je daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k rozporu s inými právnymi normami, ktorá je vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho právny štát.
  32. Na správnosti záveru odvolacieho súdu, ţe v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič nemení čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je ako celok vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov. I keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho takúto interpretáciu umoţňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti všetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretoţe by prakticky viedla k neudrţateľnému záveru o nemoţnosti jeho aplikácie. Uvedené ustanovenie treba preto vykladať tak, ţe o bytový dom ide, ak (okrem ďalších charakteristík) byty a nebytové 7 6 Cdo 85/2014 priestory v ňom sú alebo môžu byť za podmienok podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z
  33. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 132/2007).
  34. Povinnosť ţalovanej previesť vlastníctvo bytu na ţalobcov nebolo moţné vyvodiť ani z pouţitia ustanovenia § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod vlastníctva bytu. Právny záver odvolacieho súdu aj v tejto otázke bol správny, i keď z iného dôvodu, neţ z ktorého vychádzal tento súd. Odvolací súd tento záver odôvodnil tým, ţe uvedené ustanovenie umoţňuje len nadobúdanie vlastníctva nebytových priestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu. Takýto názor bol vyslovený aj v rozsudkoch najvyššieho súdu z
  35. marca 2008 sp. zn. 5 Cdo 32/2007 a z
  36. marca 2008 sp. zn. 2 Cdo 304/2006, pričom zjavne bol dôsledkom znenia dôvodovej správy k zákonu o vlastníctve bytov, ktorá v súvislosti s ustanovením § 24 tohto právneho predpisu uvádzala, ţe „Podľa ustanovení tohto zákona sa postupuje aj pri predaji samostatných nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter obytného domu, napr. kancelárie v bývalých administratívnych budovách.“ Tento názor bol aktuálne prekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z
  37. marca 2015 sp. zn. I. ÚS 650/2013, v ktorom ústavný súd uviedol, ţe zákon o vlastníctve bytov výslovne nevylučuje pouţitie ustanovení o predaji bytov v bytovom dome vo vzťahu k bytom v nebytových domoch, a ţe tento záver podporuje aj dôvodová správa k zákonu č. 268/2007 Z. z., ktorou bol novelizovaný zákon o vlastníctve bytov a v ktorej sa uvádza, ţe zmenou § 24 sa spresňuje úprava prevodu vlastníckeho práva bytov v iných budovách ako v bytových domoch, a to v prípade, ţe na vlastníka budovy sa inak vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytu.
  38. Skutočnosť, ţe zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti ţalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, nevylučoval moţnosť ţalovanej previesť vlastníctvo bytu na ţalobcov, však podľa názoru dovolacieho súdu neznamená, ţe ţalovanej vznikla takáto povinnosť. Ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania ţiadosti o prevod bytu (ktoré zostalo nezmenené aţ do účinnosti novely tohto zákona vykonanej zákonom č. 268/2007 Z. z., t. j. do
  39. júna 2007) o primeranom pouţití ustanovení tohto zákona aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je typickým príkladom pouţitia analógie pri aplikácii práva, na ktorú odkazuje sám zákon. 8 6 Cdo 85/2014
  40. Analógia je právne metodologický nástroj, ktorý slúţi k uzavretiu otvorených medzier v zákone. Predstavuje nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu, a to tým, ţe spája právne následky (dispozície) právnych noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch (porovnaj Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.
  41. Vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, 240 s.). Analógia zákona spočíva v tom, ţe sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú vztiahne ustanovenie zákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Pouţite analógie má však svoje medze. Nie je napríklad prípustná tam, kde zákon ukladá nejaké povinnosti (porovnaj Knapp, V.: Teorie práva,
  42. Vydání. Praha, C.H.Beck 1995, s. 171). Neprípustnosť analógie v týchto prípadoch moţno vyvodiť z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „ústava“), podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Rešpektovanie tohto ústavného príkazu znamená povinnosť súdov interpretovať právne predpisy ukladajúce povinnosti v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti moţno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ustanovenie zákona ukladajúce povinnosť musí byť jasné (zrozumiteľné) a jednoznačné (bezrozporné). Jasnosť a bezrozpornosť zákona patria medzi základné poţiadavky tzv. morálky práva pri tvorbe právnych predpisov. Dovolací súd zastáva názor, ţe článku 13 ods. 1 písm. a/ ústavy odporuje, aby povinnosť bola vyvodzovaná len z analogického pouţitia zákona.
  43. V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, ţe z primeraného pouţitia ustanovení zákona o vlastníctve bytov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do
  44. júna 2007 nebolo moţné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti ţalovanej ako vlastníčky budovy, nemajúcej charakter bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove na ţalobcov.
  45. Dovolací súd preto dovolanie ţalobcov smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol.
  46. Ţalovanej úspešnej v dovolacom konaní priznal náhradu trov tohto konania podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p.
  47. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  48. 9 6 Cdo 85/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  49. septembra 2016 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r. členka senátu JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M. 10 6 Cdo 85/2014 Kategória rozhodnutia „A“ – rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí Návrh právnej vety : „Z primeraného pouţitia ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do
  50. júna 2007 nebolo moţné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti vlastníka budovy, nemajúcej charakter bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove. “

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.