← Slovensko

zákon č. 447/2008 Z. z.

Obsah (5)§ 17§ 246c§ 45§ 219§ 250j

Najvyšší súd 7Sžso/45/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reis

§ 17ods.

1, s § 45 ods. 14 uvedeného zákona, ktorú právnu úpravu citoval, súčasne v intenciách ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho poriadku, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 47 ods. 3, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Krajský súd v preskúmavanej veci z administratívneho spisu zistil, ţe prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom bol ţalobcovi odňatý parkovací preukaz a súčasne mu bola uloţená povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z aktuálneho zdravotného stavu ţalobcu, ktorý bol prehodnotený v súvislosti s jeho ţiadosťou o peňaţný príspevok na osobnú asistenciu zo dňa 24.02.

  1. Posudkový lekár prvostupňového správneho orgánu určil vo vypracovanom lekárskom posudku mieru funkčnej poruchy 3 7Sžso/45/2015 ţalobcu na 50 % podľa prílohy č. 3 kapitoly V, odseku 4, písm. c/ zákona č. 447/2008 Z. z. (ďalej len zákon), pričom konštatoval, ţe ţalobca sa povaţuje za osobu s ťaţkým zdravotným postihnutím. Z takto vypracovaného posudku vyplynulo, ţe od posledného posúdenia malo u ţalobcu dôjsť k zlepšeniu mobility, keď sa má pohybovať bez pouţitia ortopedickej opornej pomôcky. V posudku je taktieţ konštatované, ţe ţalobca je po implementácii totálnej endoprotézy pravého kolenného kĺbu. Posudkový lekár uzavrel, ţe ţalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí. Na základe odvolania ţalobcu proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu ţalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Ţalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z lekárskeho posudku vypracovaného posudkovým lekárom ústredia, ktorý zhodne s prvým posudkom určil mieru funkčnej poruchy u ţalobcu na 50 % podľa prílohy 3 zákona. Tento posudkový lekár konštatoval, ţe ţalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných končatín, hlavy a hlasiviek. Je po implementovaní totálnej endoprotézy pravého kolenného kĺbu, bez zdokumentovaného pooperačného obmedzenia pohyblivosti, chôdzu zvláda samostatne bez kompenzačných pomôcok. Pooperačne bola zdokumentovaná chôdza s dvoma barlami, čo je prechodný stav, nakoľko je predpoklad postupného zlepšenia chôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok, tak ako to bolo po prvej operácii. Ţalobca je liečený na vysoký krvný tlak, cukrovku, jeho stav je stabilizovaný. Taktieţ je liečený pre artrózu bedrových a členkových kĺbov bez zdokumentovaného obmedzenia pohyblivosti v nich. Ďalej krajský súd mal preukázané, ţe zo stanoviska posudkovej lekárky ţalovaného, oddelenia posudkových činností M. vyplynulo, ţe ţalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných končatín, hlavy a hlasiviek, s neurochirugickou liečbou nesúhlasil. V máji 2013 mu bola vykonaná totálna endoprotéza pravého kolenného kĺbu. Dňa 01.04.2014 mu implantovali totálnu endoprotézu ľavého kolenného kĺbu. Pooperačne bola zdokumentovaná u ţalobcu chôdza s dvoma francúzskymi barlami, čo je prechodný stav a tak ako u kaţdého jedinca po operácii kolena, je predpoklad postupného zlepšenia chôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok. Operácia ľavého kolena sa realizovala, za účelom zlepšenia zdravotného stavu. Jej realizáciou nastala nová skutočnosť v zdravotnom stave ţalobcu. 4 7Sžso/45/2015 Obmedzenie v mobilite pooperačne netrvalo ani celé 3 mesiace, z tohto dôvodu ţalobca nespĺňal podmienku funkčnej poruchy podľa § 2 písm. c/ zákona. Zdôraznila, ţe v lekárskom posudku bolo jasne zdokumentované liečenie ţalobcu pre artrózu členkov, funkčne bez zdokumentovaného obmedzenia pohyblivosti v nich. K záverom M.M., na ktoré sa ţalobca opakovane odvolával uviedla, ţe tieto sú z roku 2013, medzičasom došlo k zmene zdravotného stavu ţalobcu vykonaným implantáciami kolenných kĺbov. Krajský súd poukázal na to, ţe základným cieľom konania o kompenzácii, vrátane konania o parkovacom preukaze je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných ţivotných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťaţkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie. Podľa názoru krajského súdu odobratie parkovacieho preukazu je rozhodnutím, ktoré významnou mierou zasahuje do nadobudnutých sociálnych práv ţalobcu. Takéto rozhodnutie teda musí byť zaloţené na takých podkladoch, ktoré sú postačujúce pre presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Zdravotný stav oprávnenej osoby musí byť preto preverený a posúdený tak, aby bez pochybností umoţňoval vysloviť záver, ţe sú splnené podmienky pre odobratie tohto preukazu. V danej súvislosti krajský súd poukázal tieţ na to, ţe význam rozhodnutia o odňatí uţ v minulosti priznanej kompenzácie, kladie taktieţ zvýšené nároky na jeho odôvodnenie, keď takéto rozhodnutie musí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť na základe akých skutkových zistení, z akých dôvodov a na akom právnom základe správny orgán rozhodol. Z odôvodnenia rozhodnutia musí bez pochybností vyplynúť, akým spôsobom, akými dôkazmi došlo k preukázaniu zmeny skutočností rozhodujúcich pre trvanie nároku na parkovací preukaz, akými úvahami sa správny orgán pri posudzovaní riadil. Konštatoval, ţe ţalovaný sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na citácie posudku vypracovaného jeho posudkovým lekárom, pričom ţiadnym spôsobom sa nevyjadril 5 7Sžso/45/2015 k jednotlivým odvolacím námietkam ţalobcu, majúc za to, ţe skutočnosť, ţe posudok vychádzal a zohľadňoval aj závery z lekárskej správy M., na ktoré ţalobca v odvolaní poukazoval, nemá na povinnosť odvolacieho správneho orgánu riadne sa vysporiadať s jednotlivými odvolacími námietkami ţiaden vplyv. Uviedol, ţe komplexný posudok, napriek svojej významnosti, nepredstavuje jediný podklad rozhodnutia v konaní podľa zákona č. 447/2008 Z. z. a vzhľadom na uvedené je potom legitímne očakávanie ţalobcu, ţe z odôvodnenia rozhodnutia o odňatí parkovacieho preukazu sa v zmysle zákonného príkazu na presvedčivé odôvodnenie (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku) dozvie jasné argumenty, ako sa správny orgán vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, ktoré smerovali k správnosti záverov obsiahnutých v tomto posudku, ktoré podľa názoru odvolateľa (ţalobcu) nekorešpondovali so závermi odborného lekára M.. Poukazom na to, ţe zákon č. 447/2008 Z. z. pripúšťa lekársku posudkovú činnosť, a to najmä za účelom hodnotenia a posudzovania zdravotného stavu, jeho zmien a porúch podmieňujúcich zdravotné postihnutie fyzickej osoby v prípadoch, keď toto posúdenie vyţaduje osobitné odborné znalosti, krajský súd konštatoval, ţe vykonanie takejto posudkovej činnosti však neoprávňuje v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy ţalovaného, aby upustil, resp. vôbec nevykonal podrobnú analýzu zistených záverov v svojom rozhodnutí s vyhodnotením, prečo neprihliadol k námietkam ţalobcu, resp. prečo závery obsiahnuté v komplexnom posudku vyhovujú kritériu spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle zásady súčinnostného hľadania materiálnej pravdy v správnom konaní (§ 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku). Zdôraznil, ţe rozhodnutie správneho orgánu konajúceho vo veciach parkovacieho preukazu musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. K ţalobnej námietke ţalobcu, ţe postupom ţalovaného došlo k porušeniu ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku krajský súd uviedol, ţe táto nebola dôvodná, keď § 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z. vylučuje pouţitie tohto ustanovenia v konaní o parkovacom preukaze. Krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. V ďalšom 6 7Sžso/45/2015 konaní uloţil ţalovanému povinnosť o veci rozhodnúť po zohľadnení aktuálneho zdravotného stavu ţalobcu tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonným poţiadavkám, ktoré na neho kladie ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Záverom krajský súd uviedol, ţe zo samotnej skutočnosti, ţe ţalobca pricestoval v jednotlivom prípade na vyšetrenie posudkovým lekárom prostriedkom hromadnej dopravy, bez asistenta, nie je moţné ustáliť záver, ţe ţalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu, keď táto skutočnosť sama o sebe nemôţe predstavovať zásadný argument a dôkaz vo veci, keď je potrebné prihliadať aj na kaţdodenné potreby ţalobcu. Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorá predstavuje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 432,23 eur. Pokiaľ právny zástupca ţalobcu ţiadal v rámci trov právneho zastúpenia aj náhradu za oznámenie súdu, ţe jeho klient nesúhlasí s prejednaním veci bez pojednávania, podľa názoru krajského súdu takéto oznámenie nie je účelným úkonom právnej pomoci, keď samo o sebe nesmeruje k uplatňovaniu práv ţalobcu, z ktorého dôvodu ţalobcovi za toto oznámenie nepriznal ţiadnu náhradu.
  2. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalovaný. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v časti týkajúcej sa veci samej zmenil a ţalobu zamietol a v prípade potvrdenia rozsudku krajského súdu vo veci samej, napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil a priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslené podľa zákonnej úpravy vyhlášky č. 655/2004 Z. z. upravujúcej sadzbu tarifnej odmeny advokáta v prípade zastupovania v sociálnych veciach. V dôvodoch odvolania ţalovaný namietal, ţe rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe sa pridrţiava zrušených rozhodnutí a vyjadrenia k ţalobe. Poukazom na skutkové zistenia vo veci a na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v § 14 ods. 6 a § 17 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., ktorú citoval, dôvodil, ţe je zrejmé, ţe ţalovaný má Ústavou SR danú povinnosť postupovať podľa platnej 7 7Sžso/45/2015 právnej úpravy, čo pre danú vec je zákon č. 447/2008 Z. z., v ňom sú v § 14 ods. 6 stanovené zákonné podmienky na určenie odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, čo je základná podmienka poskytnutia parkovacieho preukazu. Ţalovaný argumentoval ďalej tým, ţe v predmetnej veci mohol rozhodovať len v rozsahu tohto ustanovenia. Uviedol, ţe ak mal za preukázané, ţe ţalobca je občanom s ŤZP s poškodením horných končatín, pričom po vykonaných endoprotézach oboch kolien došlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu a to tak, ţe bol schopný premiestňovať sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy, nastupovať do vozidla, udrţať sa v ňom počas jazdy, vystúpiť a zvládať v ňom iné situácie predpokladané v zákone, pričom nesplnenie týchto zákonných podmienok bolo nesporne preukázané konaním samotného ţalobcu a to tým, ţe sa samostatne dvakrát premiestňoval vlakovou a autobusovou verejnou dopravou, resp. bolo toto samostatné premiestňovanie potvrdené aj osobnou asistentkou ţalobcu, potom tvrdenie ţalobcu v ţalobe, ţe nie je schopný pri rešpektovaní prirodzenej dôstojnosti premiestňovať sa k vozidlám hromadnej dopravy, nastupovať a vystupovať z nich, prípadne sa udrţať počas jazdy, nekorešponduje z objektívne zisteným stavom veci t.j., ţe tvrdenie ţalobcu nezodpovedá objektívnej skutočnosti. Ţalovaný zastával názor, ţe v rozsahu tejto právnej úpravy bolo zákonným spôsobom vydané a odôvodnené aj jeho napadnuté rozhodnutie. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ţe len odkázal na zákonnú úpravu bez odôvodnenia. Uviedol, ţe na ostatné súdom prvého stupňa uvádzané dôvody pri vydaní napadnutého rozhodnutia z uţ uvedených zákonných dôvodov nemohol prihliadať, a preto ani neboli predmetom rozhodovania. Vyslovil názor, ţe pri vydaní napadnutého rozhodnutia nedošlo zo strany ţalovaného k porušeniu zákonnosti. Ţalovaný tieţ namietal nesprávnosť výpočtu náhrady trov konania, ktorú súd prvého stupňa priznal ţalobcovi. Nesúhlasil so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur a jej výšku povaţoval za nedôvodnú. Uviedol, ţe prepočtom uvedenej sumy súd prvého stupňa určil výšku trov konania podľa § 11 ods. 4 prvej vety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v jednej šestine výpočtového základu v uţ uvedených sumách za jednotlivý úkon. Poukazom na to, ţe podľa § 11 ods. 4 uvedenej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania podľa piatej časti OSP, uviedol, ţe v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych sluţieb 8 7Sžso/45/2015 a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej sluţby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci sociálnych sluţieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať podľa druhej vety tohto ustanovenia a odmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, dajúc do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. 10 Sţso/7/2012, lSzso/34/2010). V danej súvislosti tieţ poukázal na moţný postup podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. Záverom ţalovaný uviedol, ţe súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie zrušil z procesných dôvodov a to nesplnením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretoţe podľa názoru súdu ţalovaný riadne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie, pričom ţalobca však v ţalobe napáda rozhodnutie z hmotnoprávnych dôvodov t.j., ţe ţalovaný porušil zákon č. 447/2008 Z. z. tým, ţe nedodrţal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., kladúc dôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Namietal, ţe súd prvého stupňa na tieto dôvody neprihliadol.
  3. K odvolaniu ţalovaného sa ţalobca vyjadril tak, ţe navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi ţalovaného uvedenými v jeho odvolaní. Uviedol, ţe v tomto konaní bolo nevyhnutné ďalšie dokazovanie k viacerým skutočnostiam týkajúcich sa jeho odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, pričom ţalovaný nevenoval riadnemu objasneniu týchto skutočností náleţitú pozornosť a na námietky a tvrdenia ním vznesené v odvolaní ţiadnym spôsobom nereagoval. Súhlasil s výrokmi a odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25.03.
  5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok – ďalej len SSP, v spojemí s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania ţalovaného (§ 492 ods. 2 SSP a § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 9 7Sžso/45/2015 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu č. UPS/USl/SSVODPC/BEZ/2014/20645, zo dňa 01.08.2014, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutia Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nové Mesto nad Váhom č. NMl/OPPKŤZPAPČ/SOC/2014/22044- 0011 zo dňa 16.04.

  1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom uvedeným prvostupňovým rozhodnutím ţalobcovi odňal parkovací preukaz a súčasne mu uloţil povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, ţe súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou 10 7Sžso/45/2015 pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v ţalobe, ktorými ţalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, ţe nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovaného náleţite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Z predloţeného spisového materiálu krajského súdu súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného odvolací súd zistil, krajský súd ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Zásadné námietky ţalovaného, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v merite veci spočívajú v jeho tvrdení, 11 7Sžso/45/2015 ţe napadnutým rozhodnutím rozhodoval na základe záverov posudkového lekára, ktorý posudzoval aktuálny zdravotný stav ţalobcu a to na základe ním predloţených lekárskych nálezov a svoje skutkové a právne závery aj náleţite odôvodnil, pričom v konaní postupoval a rozhodol v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na základe zákonnej úpravy ustanovenej v zákone č. 447/2018 Z. z. a to v súlade s § 14 ods.
  2. Ţalovaný súčasne namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, keďţe súd prvého stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie výlučne z procesných dôvodov, pričom hmotnoprávnymi dôvodmi ţalobcom namietanými v ţalobe sa nijak nezaoberal. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 492 ods. 2 SSP

§ 246cods.

1 a s § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v zákone č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňaţných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťaţkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len „preukaz“), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len „parkovací preukaz“) a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. Cieľom úpravy uvedených právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. (§ 1 ods. 1, 2). 12 7Sžso/45/2015 Na konanie vo veciach kompenzácie a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov – správny poriadok) s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 61 aţ 68 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze. (§ 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z.). Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku). Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti. (§ 46 správneho poriadku). V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa ţalovaný správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď svoj právny záver, ku ktorému dospel zo skutkových okolností, náleţite neodôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie treba povaţovať za nezrozumiteľné, majúce za následok jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného nie je moţné povaţovať za náleţite odôvodnené v súlade s právnou 13 7Sžso/45/2015 úpravou ustanovenou v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď ţalovaný dôvody svojho rozhodnutia oprel len o skutkové zistenia vyplývajúce z posudku posudkového lekára Ústredia práce, sociálnych veci a rodiny a právnu úpravu ustanovenú v § 14 ods. 6

§ 45ods.

14 zákona č. 447/2008 Z. z., konštatujúc v závere rozhodnutia, ţe ţalobca nie je podľa lekárskeho posudku druhostupňového správneho orgánu odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí, nespĺňa podmienky podľa § 17 ods. 1 na vyhotovenie parkovacieho preukazu, z ktorých dôvodov nie je moţné vyhovieť jeho odvolaniu, a preto ţalobca je povinný vrátiť parkovací preukaz do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ţalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom neuviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ani ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami ţalobcu ako účastníka správneho konania. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu súdom prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, 14 7Sžso/45/2015 mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR.). V súlade s citovanou právnou úpravou Ústavy Slovenskej republiky bolo povinnosťou ţalovaného pri aplikácií právnych noriem ustanovených v § 14 ods. 6,

§ 17ods.

1 a s § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., ktoré v napadnutom rozhodnutí citoval, uviesť aj svoju správnu úvahu, na základe ktorej dospel k záveru, ţe ţalobca uţ nespĺňa zákonné podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, a preto sa mu odníma parkovací preukaz. Povinnosťou ţalovaného teda bolo napadnuté rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, nielen z akých podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, ale najmä z akých dôvodov, stručne, jasne a výstiţne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností danej veci a zodpovedal na zásadné odvolacie námietky ţalobcu vo vzťahu k jeho hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom správneho konania. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe ţalovaný v danom prípade nepostupoval dôsledne v súlade so zámerom zákonodarcom sledovaným v právnej úprave zákona č. 447/2008 Z. z. na vec sa vzťahujúcej vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu ţalobcu, a teda ani v súlade s ústavou. Problematike týkajúcej sa povinnosti náleţite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky – napr. v náleze č. sp. zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/

  1. Ústavný súd konštatoval, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy) sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu 15 7Sžso/45/2015 pri rozhodovaní, je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia totiţ musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Porušením práva na spravodlivý proces môţe byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale náleţitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností neboli zhodnotené. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ zdôraznil, ţe orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa uţ viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) – napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z
  2. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, ţe z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, ţe rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z
  3. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 16 7Sžso/45/2015 Vychádzajúc z uvedeného sa odvolaciemu súdu zhodne so súdom prvého stupňa javí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nesúhlasil s odvolacou námietkou ţalovaného, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď povaţoval napadnuté rozhodnutie ţalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou ţalovaného, ţe súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie zrušil z procesných dôvodov a to porušením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pričom nijak sa nevyporiadal so ţalobnými dôvodmi ţalobcu, ktorými v ţalobe napádal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného z hmotnoprávnych dôvodov t.j., ţe ţalovaný porušil zákon č. 447/2008 Z. z. tým, ţe nedodrţal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., kladúc dôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku. K uvedenému odvolací súd konštatuje, ţe súd v procese súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy v rozsahu ţalobných dôvodov, pokiaľ však napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ide o takú vadu konania, na ktorú súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, ţe námietky ţalovaného, týkajúce sa veci samej uvedené v jeho odvolaní nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a

§ 219ods.

1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Ţalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa súčasne namietal správnosť výpočtu náhrady trov konania, nesúhlasiac so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur, povaţujúc jeho výšku za nedôvodnú. Dôvodil, ţe súd prvého stupňa určil výšku trov konania nesprávne podľa § 11 ods. 4 prvej vety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v jednej šestine výpočtového 17 7Sžso/45/2015 základu za úkon, pretoţe v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych sluţieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej sluţby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci sociálnych sluţieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať podľa druhej vety tohto ustanovenia a odmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Odvolací súd povaţoval uvedenú námietku ţalovaného za dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania náleţite nevyplýva jeho postup pri určení výšky trov právneho zastúpenia ţalobcu advokátom. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 S.s.p

§ 250ja ods.

3 veta druhá O.s.p., § 221 ods. 1, písm. f/, ods. 2 a § 246c ods.1 O.s.p. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnuť o náhrade trov konania vyporiadajúc sa s námietkou ţalovaného vznesenou v jeho odvolaní a súčasne rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 29. septembra 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Vraníková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.