ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporcu č. RP/37/2009 z
ustanovenia § 64 ods. 4 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú
ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 3500 € so splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že predmetný príspevok informoval o X. pedagógovi F. C. a P. T. v B., ktorý bol obžalovaný v súvislosti s údajným sexuálnym obťažovaním svojich Š.. V príspevku odznelo, že začiatkom roka 2006 tajne zamkol svoj kabinet, v ktorom bol s jednou z týchto žien a
jej slov jej násilne nadvihol vrchné oblečenie, zvalil ju na fotelku a začal jej obchytkávať a bozkávať prsia a krk. Z obsahu príspevku vyplynulo, že tento muž už bol v roku 2006 za sexuálne obťažovanie svojej študentky Špeciálnym súdom v Pezinku odsúdený a pred súdom sa priznal. V príspevku bolo prezentované vyjadrenie poškodenej študentky, vyjadrenie ďalšej študentky, ktorá mala byť tiež obeťou, vyjadrenie prokurátorky, aj obžalovaného. V príspevku došlo k zverejneniu informácií o osobe obžalovaného vysokoškolského pedagóga, vrátane obrazových záberov jeho osoby, čím mohol byť pre verejnosť blízku jeho osobe jasne identifikovateľný. Ako kľúčovú Rada skúmala otázku, či je možné samotné zverejnenie predmetných informácií a obrazových záznamov považovať za zásah do základných práv a slobôd v príspevku prezentovanej osoby, a to práva na ochranu mena a práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti, v miere v akej to predpokladá ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Vychádzajúc z čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 26 3 8Sž/4/2009 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu nemá absolútny charakter a možno ju obmedziť za splnenia troch podmienok: obmedzenie musí vyplývať zo zákona, musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a musí sledovať legitímny cieľ, pričom obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu, ako aj ochrany individuálnych záujmov. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi neoprávneným zásahom do osobnostných práv a oprávnenou kritikou. Rozdiel je v miere pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a v cieli, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Nemožno priznať právo na ochranu občanovi, ktorý konal protispoločensky a zverejnenie takýchto skutočností je oprávnenou kritikou. Aj zverejnenie oprávnenej kritiky vyžaduje jej primeranosť v obsahu aj forme.
názoru Rady, zverejnenie osobných údajov a obrazových záznamov o osobách v niektorom zo štádií trestného konania, ak sú podložené relevantnými skutočnosťami, rešpektujú prezumpciu neviny a sú primerané obsahom i formou, nemožno považovať za nezákonný zásah do práva na ochranu mena, osobnej cti a dobrej povesti dotknutej osoby. Posudzujúc obsah príspevku z tohto hľadiska Rada v súvislosti s požiadavkou zachovania zásady prezumpcie neviny vyhodnotila ako problematické vyjadrenie redaktora, že „...Začiatkom roka 2006 tajne zamkol svoj kabinet, v ktorom bol s jednou z týchto žien...“, ako aj samotný názov príspevku, čím bol obvinený explicitne označený za páchateľa uvedeného skutku, hoci vec ešte nebola právoplatne skončená. Znamená to neoprávnený zásah do práva na ochranu mena, osobnej cti a dobrej povesti dotknutého vysokoškolského pedagóga v rozpore s ust. § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. U právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť pre správny delikt), čo platí aj v prípade záko- na č. 308/2000 Z. z.. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania. Rada preto rozhodla o uložení sankcie
ustanovenia § 64 ods. 2 prvá veta zákona č. 308/2000 Z. z., keďže účastník sa porušenia § 19 ods. 1 tohto zákona dopustil už v minulosti, pričom pri určovaní jej výšky vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia a následky porušenia povinnosti. Vo včas podanom opravnom prostriedku
OSP, doručenom najvyššiemu súdu dňa
príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., hoci navrhovateľ sa k predmetu správneho konania a k podkladom pre rozhodnutie vyjadril, i keď po uplynutí lehoty určenej na vyjadrenie správnym orgánom. S argumentmi navrhovateľa sa Rada na svojom zasadnutí dňa 08.09.2009 oboznámila a vysporiadala, avšak táto skutočnosť sa do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nepremietla. Z ustanovenia § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že v konaní
tohto zákona je použitie autoremedúry
1 zákona o správnom konaní vylúčené. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu námietok navrhovateľa obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 O.s.p.) dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd
tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
2 OSP, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom
ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a horeoznačeného rozhodnutia odporcu, ktorým rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 21. mája 2009 o cca 19,30 hod. odvysielal v rámci programu N. príspevok D. O. Š., ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na ochranu mena a práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti v ňom zobrazeného vysokoškolského pedagóga, za čo mu uložil
ustanovenia § 64 ods. 4 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú
6 8Sž/4/2009 ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3500 € so splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
1 zákona č. 308/2000 Z. z v znení účinnom v čase, keď sa skutok stal (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.), programová služba a všetky jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania, svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby od 3319 € do 165 969 €, ak vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami
O/0- -2924/2009, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov založených v spise, z ktorých je zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vypočul zástupcov účastníkov konania. Navrhovateľ v správnom konaní, ani v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie horeuvedeného príspevku, ani jeho obsah a znenie. Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že v konaní pred správnym orgánom, v ktorom mu bola odňatá možnosť konať, bolo vydané rozhodnutie, ktoré nie je v súlade so zákonom, nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tento jeho záver vyvodzuje zo skutočnosti, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania (t. j. navrhovateľ) ani napriek opakovanej výzve nevyužil v správnom konaní svoje procesné práva
príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., hoci navrhovateľ sa k podkladom 7 8Sž/4/2009 pre rozhodnutie v správnom konaní č. 215-PgO/O-2924/2009 vyjadril písomným podaním zo dňa
názoru súdu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti, je zrozumiteľné a obsahuje dostatok dôvodov, aby mohlo byť preskúmané súdom. Súd bol však pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odporcu viazaný rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, v ktorom navrhovateľ iné námietky neuplatnil. Aj výšku uloženej pokuty 3500 € považuje senát najvyššieho súdu za náležite zdôvodnenú. Sankcia bola uložená v dolnej hranici zákonného rozpätia, pričom je súdu z jeho rozhodovacej činnosti známy aj iný prípad, keď navrhovateľ bol sankcionovaný rovnako za porušenie povinnosti vyplývajúcej jej z ustanovenia § 19 zákona č. 308/2000 Z. z., a preto dospel k záveru, že je potrebné v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporcu v celom rozsahu potvrdiť. O trovách konania rozhodol súd
2 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal v konaní úspech a odporca na ich náhradu nemá zákonný nárok. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 66 € rozhodol súd
4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého vyplýva, že poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená
položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. 8 8Sž/4/2009 V Bratislave 10. júna 2010 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.