← Slovensko

o splnenie povinnosti vyplývajúcej z osobitného zákona

Najvyšší súd 2 Cdo 287/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu BARDBYT, s. r. o., so sídlom v Bardejove, Moyzesova 7, zastúpeného advokátom JUDr. J., so sídlom v Bardejove, A., proti ţalovanému SPRAVBYT, s. r. o., so sídlom v Bardejove, Hurbanova 18, zastúpenému advokátom JUDr. J., PhD., so sídlom v Košiciach, J., o určenie správcu (pôvodne o splnenie povinnosti vyplývajúcej z osobitného zákona), vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1C 362/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. decembra 2014 sp. zn. 16Co 187/2013, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. decembra 2014 sp. zn. 16Co 187/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa podanou ţalobou na Okresnom súde Bardejov (ďalej aj „súd prvého stupňa“) dňa
  3. novembra 2005 (sp. zn. 1Cb 315/2005) domáhal odovzdania písomných dokladov súvisiacich so správou domu v zmysle petitu ţalobného návrhu s tým, ţe táto vec sp. zn. 1Cb 315/2005 na námietku zákonnej sudkyne (nejde o právnu vec upravovanú predpismi obchodného práva) bola prevedená do registra „C“ a ďalej vedená pod sp. zn. 1C 362/
  4. Súd na návrh ţalobcu niekoľkokrát pripustil zmenu petitu a napokon dňa
  5. decembra 2009 (č. l. 597-598) vyhlásil medzitýmny rozsudok tak, ţe ţalobný nárok ţalobcu na uloţenie povinnosti ţalovanému previesť na účet ţalobcu zostatok fondu prevádzky, údrţby a opráv bytového domu K/4, T., Bardejov, je čo do základu opodstatnený. Ţalobný nárok ţalobcu na uloţenie povinnosti ţalovanému, previesť na účet ţalobcu zostatok z úhrad za plnenie bytového domu K/4, T., Bardejov, je čo do základu opodstatnený. Ţalobný 2 2 Cdo 287/2015 nárok ţalobcu na uloţenie povinnosti ţalovanému odovzdať ţalobcovi odpočty fakturačných meradiel, t. j. elektriny, tepla, teplej vody, studenej vody bytového domu K/4, T., Bardejov, nie je čo do základu opodstatnený. Tieţ vo výroku uviedol, ţe konečným rozhodnutím po právoplatnosti tohoto rozsudku ustáli výšku jednotlivých nárokov a rozhodne aj o trovách konania. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa
  6. marca 2010, č. k. 10Co 9/2010-647 rozhodol tak, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č. k. 1C 362/2005-637 zo dňa
  7. februára 2010 v jeho napadnutej časti vo veci samej, v ktorej boli nároky ţalobcu uznané čo do základu za opodstatnené. Na dovolanie ţalovaného zo dňa
  8. apríla 2010 proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
  9. marca 2010 č. k. 10Co 9/2010 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
  10. novembra 2010, sp. zn. 2 Cdo 176/2010 tak, ţe dovolanie odmietol. Po vrátení spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa
  11. februára 2012, č. k. 1C 362/2005-733, rozhodol tak, ţe prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou 4C 125/
  12. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa
  13. októbra 2012, č. k. 4Co 412/2012-749 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Okresný súd Bardejov na pojednávaní dňa
  14. mája 2013 na návrh ţalobcu pripustil zmenu ţalobného návrhu zo ţaloby o splnenie povinnosti na ţalobu určovaciu a rozsudkom zo dňa
  15. mája 2013, č. k. 1C 362/2005-829, rozhodol tak, ţe ţalobca je správcom bytového domu na ul. Ť. v Bardejove, zapísaného Správou katastra v Bardejove v katastri nehnuteľností na LV č. X., k. ú. Bardejov, a to s účinnosťou od 1.1.
  16. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Konanie o uloţenie povinnosti ţalovanému previesť zostatok finančných prostriedkov z účtu vedenom vo V. a. s. č. X. na účet ţalobcu č. X. vedený v P. a. s. zastavil. Svoje rozhodnutie v určovacom výroku odôvodnil tým, ţe dňa
  17. apríla 2004 bola v bytovom dome K/4 na ul. Ť. v Bardejove (ďalej len „bytový dom“), uskutočnená schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, ktorá bola uznášania schopná a prijala uznesenie, ktorým schválila výpoveď zmluvy o výkone správy uzavretej so ţalovaným, zároveň schválila za nového správcu ţalobcu. Mal za preukázané, ţe výpovedná lehota začala plynúť
  18. júla 2004, t. j. prvým dňom mesiaca, ktorý bezprostredne nasledoval po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená, ku ktorému doručeniu došlo dňa
  19. júna 2004 a uplynula dňa
  20. decembra
  21. Ţalovaný napriek týmto skutočnostiam písomné materiály týkajúce sa správy bytového domu, vlastníkom ani novému správcovi neodovzdal a listom zo 3 2 Cdo 287/2015 dňa
  22. decembra 2004 oznámil domovým dôverníkom bytového domu, ţe niektorí vlastníci bytov svoj súhlas s výpoveďou zmluvy odvolali, a preto ţalovaný pokračuje vo výkone správy. Ţalobca na to reagoval výzvou zo dňa
  23. marca 2005 a predţalobnou upomienkou, v ktorej neakceptoval tvrdenia ţalovaného o neplatnosti, resp. odvolaní výpovede a poţadoval odovzdanie písomnej agendy a prevedenie zostatku majetku bytového domu. Súd prvého stupňa dospel k záveru s pouţitím §8a ods. 1, ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., ţe ţalobca je bez akýchkoľvek pochybností správcom bytového domu na základe platne uzavretej zmluvy o výkone správy zo dňa
  24. decembra 2004, ktorá ku dňu vyhlásenia rozsudku nebola vypovedaná a ani nijak inak nezanikla. Ţalovaný mal v zmysle § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. účinnému k
  25. decembru 2004 tridsať

(30)dní pred skončením svojej činnosti, najneskôr v deň skončenia svojej činnosti, previesť zostatok majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu na účtoch v banke na účty nového správcu alebo spoločenstva, v tomto prípade na účet správcu, ktorým je ţalobca, pretoţe vlastníci nevytvorili spoločenstvo. Táto 30 dňová lehota skončila
  1. decembra 2004, kedy mal ţalovaný najneskôr splniť túto svoju povinnosť. Uvedené nároky boli predmetom tohto konania do okamihu zmeny ţalobného návrhu na pojednávaní dňa
  2. mája
  3. Aj mimo rámec toho súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalovaný mal splniť tieto povinnosti k
  4. januáru 2005, pričom následne by nedošlo k tomuto konaniu, ale ani k ďalším konaniam, ktoré sú vedené na tom istom okresnom súde, predmetom ktorých sú peňaţné nároky ţalovaného titulom správcu bytového domu, ktoré si uplatňuje voči vlastníkom za rôzne obdobia od
  5. januára 2005 doteraz, pretoţe si neplnia svoju povinnosť uhrádzať svojmu správcovi príslušné poplatky a plnenia tvrdiac, ţe on je správcom a naopak, niektorí vlastníci plnia ţalovanému to, čo by mali plniť ţalobcovi, pretoţe len s ním sú v právnom vzťahu, a preto ţalobca poţaduje tieto plnenia od týchto vlastníkov. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe uvedenému sa dalo predísť, pokiaľ by ţalovaný rešpektoval vôľu vlastníkov prijatú na schôdzi dňa
  6. júna
  7. Súd prvého stupňa v konaní posúdil ako predbeţnú otázku otázku neplatnosti výsledkov schôdze konanej dňa
  8. júna 2010, na ktorej jedným z uznesení bol ţalobca odvolaný ako správca bytového domu, pričom dôvodom jej neplatnosti bolo nesplnenie všetkých zákonných predpokladov na jej zvolanie a následne na platné prijatie jednotlivých uznesení, pretoţe zvolávatelia neprizvali na túto schôdzu jedného z vlastníkov bytov, a to Mesto Bardejov, čo priamo potvrdil svedok F., ktorý bol jedným zo zvolávateľov schôdze. Následná schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu konaná dňa
  9. júna 2011, na ktorej boli zrušené uznesenia zo schôdze zo dňa
  10. júna 2010, nemala právny význam, pretoţe nie je moţné zrušiť neplatné uznesenia. Ani výsledky tejto schôdze vlastníkov (aj keď vo svojom 4 2 Cdo 287/2015 obsahu potvrdili ţalobcu ako správcu bytového domu) nezmenili nič na závere súdu prvého stupňa, ţe ţalobca je od
  11. januára 2005 správcom bytového domu. V otázke naliehavého právneho záujmu súd prvého stupňa mal za to, ţe bez určenia, ţe správcom bytového domu je ţalobca, bude postavenie ţalobcu, ako i postavenie jednotlivých vlastníkov bytov neisté. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p. a za dôvod hodný osobitného zreteľa povaţoval niekoľkokrát vykonané zmeny ţalobného návrhu, pričom ak by bol naposledy zmenený návrh ţalobca podal od samého začiatku, nemuselo byť predmetom konania tak rozsiahle dokazovanie. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 16Co 187/2013 zo dňa
  12. decembra 2014 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na § 6 ods. l a 3, § 7c ods. 8 písm. j/, § 8a ods. l a 3 zákona č. 182/1993 Z. z. v platnom znení zmenil tak, ţe návrh ţalobcu na určenie, ţe je správcom bytového domu s účinnosťou od
  13. januára 2005 zamietol a súčasne uloţil ţalovanému povinnosť nahradiť trovy celého konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na strane ţalobcu absentuje naliehavý právny záujem na podaní predmetnej ţaloby v posledne pripustenom znení, ktorej absencia spočíva predovšetkým v tom, ţe nie všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov uzavreli zmluvu o výkone správy (napr. Mesto Bardejov), a teda ak nie sú ţalovaní vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí zmluvu o výkone správy so ţalobcom neuzavreli, potom by rozsudok v tejto veci takých vlastníkov nezaväzoval, a to ani za predpokladu vyhovenia uplatneného návrhu. Podľa odvolacieho súdu s akcentom na § 6 zákona č. 182/1993 Z. z., ak sa ţalobca domnieva, ţe je správcom bytového domu, potom takúto ţalobu musí podať proti všetkým tým, ktorí s ním ako správcom túto zmluvu o výkone neuzavreli. Odvolací súd bol toho názoru, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak návrhu ţalobcu vyhovel, preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a návrh ţalobcu z dôvodu absencie pasívnej legitimácie ţalovaného zamietol. Proti rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/187/2013 zo dňa
  14. decembra 2014 v celom rozsahu (proti všetkým jeho výrokom) podal ţalobca dovolanie z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p., pričom akcentoval najmä nesprávne právne posúdenie odvolacieho rozsudku v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. Navrhol alternatívne, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobca je správcom bytového domu, a to s účinnosťou od
  15. januára 2005 alebo rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil späť na ďalšie konanie. Nesprávnosť prvého výroku rozsudku 5 2 Cdo 287/2015 odvolacieho súdu vidí v nesprávnom právnom posúdení, konkrétne v nesprávnej aplikácii a výklade ustanovení O. s. p. a zákona č. 182/1993 Z. z. S poukazom na §8a zák. číslo 182/1993 Z. z. v znení k
  16. decembru 2004 má za to, ţe zmluva o výkone správy so ţalobcom zo dňa
  17. decembra 2004 je platná, nebola ţiadnym spôsobom do dnešného dňa účastníkmi zmluvy skončená, a teda ţalobca je jednoznačne správcom bytového domu. Poukázal aj na právoplatné rozsudky súdov, ktorými bolo rozhodnuté, ţe správcom bytového domu je ţalobca. Osobitne na právne závery medzitýmneho rozsudku sp. zn. 1C 362/2005 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co 9/2010 z
  18. marca 2010, ktorými bolo rozhodnuté o predbeţnej otázke, ţe schôdza vlastníkov bytov konaná
  19. júna 2004 a jej uznesenia vlastníkov bytov sú platné, platná je výpoveď zmluvy o výkone správy daná ţalovanému a platná je zmluva o výkone správy zo dňa
  20. decembra
  21. Tieţ poukázal, ţe ustanovenia § 7c ods. 8 písm. j/ zákona č. 182/1993 Z. z. uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa nevzťahujú na správcu bytového domu, ale iba na spoločenstvo vlastníkov bytov. Ďalej poukázal na povinnosti správcu bytového domu v zmysle § 8b ods.1, ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 9 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého právne úkony týkajúce sa domu zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov domu. Dovolateľ povaţoval za nesprávne právne posúdenie v rozsudku odvolacieho súdu, ţe ţalobca, ak je správcom, musí podať ţalobu proti všetkým tým, ktorí s ním ako správcom zmluvu o výkone správy neuzavreli a posúdenie, ţe na strane ţalovaného absentuje v tomto konaní pasívna legitimácia a na strane ţalobcu naliehavý právny záujem. Podľa neho ţalobca v tomto spore koná v záujme všetkých vlastníkov voči ţalovanému, ktorý si nesplnil povinnosti v zmysle § 8a ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. Vzhľadom na osobitosti právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., a to, ţe na správu domu môţe byť uzavretá zmluva len s jedným správcom podľa § 6 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. a ţe bytový dom nemôţe zostať bez správcu alebo spoločenstva vlastníkov bytov podľa § 8a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. má ţalobca naliehavý právny záujem na určení, ţe je správcom bytového domu od
  22. januára
  23. Bez tohto určenia je ţalobcovo právne postavenie neisté, lebo je neustále spochybňované ţalovaným, ktorý vedie viacero sporov ako správca. Zároveň banka spravujúca účet s peňaţnými prostriedkami bytového domu a dodávatelia médií SIPO poţadujú, aby o správcovstve bolo rozhodnuté priamo vo výroku rozsudku súdu. Bez tohto určenia nemôţe ţalobca ako správca bytového domu vykonávať funkciu správcu riadne a zodpovedne, aj keď má platnú zmluvu o výkone správy bytového domu. Poţadované určenie je nevyhnutné aj pre usporiadanie vzťahov a finančných otázok za čas od
  24. januára 2005 doteraz, nakoľko ţalovaný odmieta vydať účtovné doklady k bytovému 6 2 Cdo 287/2015 domu. Ţaloba o plnenie nerieši a nemôţe riešiť celý obsah alebo dosah právneho vzťahu, čo nie je moţné vo vzťahu k banke, ktorá odmieta vykonať zmluvný prevod účtu s peniazmi vlastníkov bytov na účet ţalobcu, ani vo vzťahu k dodávateľom médií SIPO, ktorí odmietajú uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sluţieb SIPO pre ţalobcu, a to pre spory so ţalovaným. Podľa dovolateľa na rozhodnutie o trovách konania mal odvolací súd aplikovať § 150 O. s. p., pretoţe od podania návrhu na začatie súdneho konania aţ do rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa
  25. januára 2013 bol v plnom rozsahu v spore úspešný vrátane medzitýmneho rozsudku. Namietal neúčelnosť dokazovania navrhnutého ţalovaným vo vzťahu k schôdzi vlastníkov bytov konanej
  26. júna 2004, pretoţe táto je záleţitosťou iba vlastníkov bytov. Záverom tieţ namietal, ţe spor nemal riešiť obchodný senát Krajského súdu v Prešove, ale občianskoprávny senát. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Uplatnil si trovy konania vo výške celkom 175 eur, ktoré špecifikoval. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
  27. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, preto dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku je prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. 7 2 Cdo 287/2015 Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O. s. p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O. s. p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 8 2 Cdo 287/2015 Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m I. ÚS 22/2003). Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  28. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z
  29. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z
  30. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z
  31. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 9 2 Cdo 287/2015 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/
  32. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Občiansky súdny poriadok zakotvuje v § 157 ods. 2 poţiadavku preskúmateľnosti rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku (uznesenia) uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku (uznesenia) musí byť presvedčivé. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe dospel k záveru, ţe odvolanie, pokiaľ sa týka absencie pasívnej legitimácie ţalovaného je plne dôvodné. Tieţ poukázal, ţe z predloţeného spisu vyplýva, najmä z vyjadrenia účastníkov, ţe nie všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov uvedenú zmluvu o výkone správy so ţalobcom uzavreli (napr. Mesto Bardejov), preto je odvolací súd toho názoru, ţe na strane ţalobcu absentuje naliehavý právny záujem na podaní predmetnej ţaloby v posledne pripustenom znení. Absencia naliehavého právneho záujmu na podaní ţaloby spočíva v tom, ţe ak nie sú ţalovaní vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí zmluvu so ţalobcom o výkone správy neuzavreli, potom by rozsudok v tejto veci (tak, ako rozhodol súd prvého stupňa) ich nezaväzoval, a to ani za predpokladu vyhovenia uplatneného návrhu. Napokon odvolací súd uzavrel, ţe súd prvého stupňa neprávne vec právne posúdil, ak návrhu ţalobcu vyhovel, a preto mu neostávalo nič iné, ako zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a návrhu ţalobcu z dôvodu absencie pasívnej legitimácie ţalovaného zamietnuť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je moţné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, ktorú skutočnosť odvolací súd povaţoval za rozhodujúcu pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ za túto skutočnosť povaţoval nedostatok naliehavého právneho záujmu, mal to vo svojom odôvodnení jednoznačne uviesť, vysvetliť zásadné dôvody a úvahy podstatné pre posúdenie záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu a na tomto jednoznačnom procesnom závere ţalobu zamietnuť, pretoţe ak súd 10 2 Cdo 287/2015 zamieta určovaciu ţalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Právna teória i súdna prax je zhodná v tom, ţe nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 ods. 3 O. s. p. predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý ţaloba na určenie práva nemôţe obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu ţaloby (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 91/2006, 2Cdo 252/2009, 3Cdo 144/2010). Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu a je vylúčené, aby súd súčasne preskúmal ţalobu z vecnej stránky. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovanie súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 2 O. s. p.). V danom prípade súd prvého stupňa mal v čase rozhodovania preukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorú však odvolací súd za preukázanú nemal a aj napriek tomu, odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval aj absenciu pasívnej vecnej legitimácie ţalovaného. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe vecná legitimáciu účastníkov konania (aktívna alebo pasívna) určuje práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva a je základným predpokladom úspešnosti určovacej ţaloby za predpokladu splnenia podmienky existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., čo nie je daný prípad, keďţe podľa názoru odvolacieho súdu určovacia ţaloba nebola úspešná pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu akcentujúce absenciu naliehavého právneho záujmu a následne konštatujúce zamietnutie ţalobného návrhu z dôvodu absencie pasívnej legitimácie ţalovaného je vnútorne nekonzistentné, nejednoznačné, protirečivé a nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne 11 2 Cdo 287/2015 právne závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom
  33. decembra 2015 prijalo stanovisko k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe nemoţno prehliadnuť mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, a teda aj mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach. Intenzitu tejto vady bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v tejto konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery moţno nepreskúmateľnosť rozhodnutia podriadiť pod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (t. j. posudzovať ho ako „inú vadu“) a do akej miery ho moţno podriadiť pod ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (t. j. posudzovať ho ako odňatie moţnosti konať pred súdom). Keďţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, vnútorne rozporné a protirečivé, nakoľko z jeho odôvodnenia nie je moţné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, ktorú skutočnosť odvolací súd povaţoval za rozhodujúcu pre zamietnutie návrhu, dovolací súd dospel k záveru, ţe ide o skutočnosť, ktorá výnimočne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom k zisteniu, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O. s. p.). S prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie, nezaoberal sa ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní (vrátane námietky, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení). 12 2 Cdo 287/2015 K dovolaniu ţalobcu voči výroku o trovách odvolacieho konania dovolací súd poznamenáva, ţe rozhodnutie o náhrade trov konania je bezpochyby rozhodnutím, ktoré je závislé od rozhodnutia súdu vo veci samej. Pokiaľ preto nadriadený súd v rámci riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku rozsudok súdu v merite veci zruší, musí zrušiť aj rozhodnutie, ktorým súd rozhodol o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Na záver dovolací súd pre úplnosť povaţuje za potrebné reagovať na námietku dovolateľa, ţe spor nemal riešiť obchodný senát Krajského súdu v Prešove, ale občianskoprávny senát, ktorá je nedôvodná s poukazom na judikatúru, podľa ktorej tým, ţe obchodnú vec na súde vecne a miestne príslušnom prejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne spory, nebola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a ani nerozhodoval súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O. s. p.). Z rozdielnosti povahy prejednávaných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vecí nevyplýva rozdielnosť procesných práv účastníkov a moţností ich realizácie (R 99/1999). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  34. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  35. mája 2016 JUDr. Viera Petríková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.