Najvyšší súd 2 Cdo 35/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., bývajúceho v C., občana Č., zastúpeného JUDr. T., advokátkou v Ţ., proti

rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania. Namietal odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú svojvoľné, neudrţateľné, prijaté v zrejmom skutkovom a právnom omyle konajúcich súdov, ktorými bol popretý zmysel a podstata práva na spravodlivý proces. Namietal, ţe odvolací súd úplne nekriticky prevzal tvrdenia o „údajnej“ konfiškácii majetku právneho predchodcu dovolateľa zo strany ţalovaných, ktorí nepredloţili jediné rozhodnutie príslušného orgánu o konfiškácii majetku jeho otca a nevykonal ţiadnu analýzu právnych predpisov upravujúcich konfiškáciu majetku v rozhodnom období. Poznamenal, ţe podstatným pre posúdenie podmienok konfiškácie majetku jeho otca je § 1 ods. 1 Nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 4 z

1. februára 1945 a § 1 ods. 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104 z
2. augusta 1945 v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR a nariadenia č. 89/1947 Sb. n. SNR, v ktorých je jasne uvedené, koho majetok podlieha konfiškácii. Ďalej namietal, ţe odvolací súd porušil zásadu „súd pozná právo“ (curia novit ius) tvrdením, ţe dovolateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, ţe majetok jeho otca nebol skonfiškovaný. Konštatoval, ţe verejné listiny spochybňovali ţalovaní a odvolací súd na základe ich tvrdenia označil verejné listiny za neplatné. Uviedol, ţe ţalovaní nie sú procesným subjektom, ktorého by sa netýkali procesné povinnosti (bremeno tvrdení, bremeno dôkazov) a pokiaľ sa chceli úspešne brániť, mali preukázať, ţe otec ţalobcu nebol v čase úmrtia spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Odvolací súd a ani súd prvého stupňa takto nepostupovali a tým zaťaţili konanie inou vadou, ktorá mala za následok nezákonný rozsudok. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd svojvoľne nevykonal dôkazy v jeho prospech. Uviedol, ţe odvolací súd v odvolacom konaní nariadil pojednávanie, na ktorom z vlastnej iniciatívy zopakoval časť dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvého stupňa. Poznamenal, ţe zo zápisnice z pojednávaní a ani z rozsudku však nie je zistiteľné, aký kľúč zvolil pri výkone listinných dôkazov, ktoré sám čítal a aký význam malo opakovanie časti dokazovania, keď rozhodol na podklade rovnakého skutkového stavu, 12 2 Cdo 35/2016 ako súd prvého stupňa. Uviedol, ţe odvolací súd ignoroval pri vlastnom dokazovaní listinný dôkaz, a to LV č. X. z
3. februára 2011, ktorý preukazuje, ţe podiel jeho otca v nehnuteľnosti vedenej v pozemkovokniţnej vloţke č. X. konfiškovaný nebol. K tomu poznamenal, ţe k pozemkom registra EKN s parc. č. X., lúka o výmere 14 222 m² a lúka o výmere 1 487 m² bolo v roku 2011 vykonané konanie o obnove katastrálneho operátu, ktorého výsledkom je R. – Rozhodnutie Správa katastra pre hlavné mesto S. B. č. 1/2011/R. N. z
4. novembra 2011, ktorý sa premietol aj do údajov katastra a z LV č. X. vyplýva, ţe ako spoluvlastník v ¼ je k nehnuteľnosti vedený právny predchodca dovolateľa – jeho otec. Ţalovaný 3/ vo svojich vyjadreniach k dovolaniu uviedol, ţe s tvrdeniami ţalobcu obsiahnutými v dovolaní sa v celom rozsahu nestotoţňuje. Poznamenal, ţe za stavu dôkaznej núdze na strane ţalobcu je potrebné pochybný titul ţalobcu neuznať, naopak priznať ochranu práv ţalovaným, ktorí ţalované nehnuteľnosti získali na základe riadneho legitímneho titulu v dobrej viere. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaní 1/ a 2/ vo svojich vyjadreniach k dovolaniu uviedli, ţe s podaným dovolaním, jeho zdôvodnením, ako aj umoţnením jeho prípustnosti nesúhlasia a ţiadali, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Zároveň si uplatnili náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
5. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 13 2 Cdo 35/2016 Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je odvolanie prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie – naopak – je prípustné, len ak to Občiansky súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je ,,ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľa pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej strane. Porušenie princípov spravodlivého procesu totiţ spočíva ,,v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej istoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu 14 2 Cdo 35/2016 existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať ,,nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia ,,vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata ,,majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady moţnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajné výnimky z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej 15 2 Cdo 35/2016 stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
6. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdí a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tým, ţe odvolací súd rozhodol svojvoľne a jeho rozhodnutie je tak neudrţateľné, a ţe odvolací súd svojvoľne nevykonal dôkazy v prospech dovolateľa. Uviedol, ţe neopakovaním dôkazu, ktorý svedčí v prospech dovolateľa odvolací súd porušil princíp rovnosti účastníkov v súdnom konaní. V tejto súvislosti dovolateľ taktieţ namieta, ţe odvolací súd konanie zaťaţil aj inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá má za následok nezákonný rozsudok spočívajúcou vo vadách dokazovania vykonaného odvolacím súdom ako aj v jeho nesprávnych skutkových záveroch. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľ namieta aj nesprávne právne závery odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu 16 2 Cdo 35/2016 v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, neudrţateľné a teda arbitrárne, dovolací súd poznamenáva, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
7. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov S. pod č. 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli ,,vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok ,,justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, vysvetlil, čoho sa účastníci konania domáhali a čím argumentovali v odvolaní. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy S. 17 2 Cdo 35/2016 (ďalej len ,,Ústava“) a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ dovolateľ poukazuje na právoplatné rozhodnutia, ktoré podľa jeho slov vychádzajú z úplne rovnakých skutkových a právnych tvrdení ţalobcu ako v prejednávanej veci, dovolací súd poznamenáva, ţe predmetné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 7 C 163/2008 zo
8. júna 2013 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 586/2013z
9. júla 2014 boli vydané aţ po rozhodnutí súdu prvého stupňa (
10. júna 2012) ako aj odvolacieho súdu (
11. mája 2013) v predmetnej veci, preto sa konajúce súdy niţšieho stupňa týmito rozhodnutiami nemohli riadiť a ani sa ich dôvodmi zaoberať a vysporiadať sa s nimi. Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod 18 2 Cdo 35/2016 zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Preto pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený 19 2 Cdo 35/2016 skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu S. sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov S. pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu S. sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd S. dovolanie ţalobcu v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovaným 1/ aţ 3/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalované 1/ a 2/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

1. októbra 2013 a zo
2. apríla 2015 [(§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, kde jeden úkon právnej sluţby za vyjadrenie k dovolaniu u ţalovanej 1/ činí 253,94 € a za vyjadrenie k dovolaniu u ţalovanej 2/ činí 237,34 €. Keďţe právny zástupca ţalovaných 1/ a 2/ JUDr. Ing. J. zastupoval obe ţalované aj v čase vypracovania vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu z
3. októbra 2013 a vyjadrenia zo
4. apríla 2015, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníţi o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch 20 2 Cdo 35/2016 alebo viacerých osôb, teda táto odmena po zníţení o 50% predstavuje spolu sumu 245,64 € (126,97 € + 118,67 €), k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € + 8,39 €, keďţe ide o dvoch ţalovaných t.j. 16,20 €, a DPH 26,96 € a DPH 25,30 €, čo predstavuje spolu 314,10 €, pričom za tarifnú hodnotu pri ţalovanej 1/ súd povaţoval sumu 9 412,20 € [kúpna cena stanovená ţalobcom v kúpnej zmluve z
5. septembra 2011 – 602 403 €, pri výmere pozemkov 9 074 m², cena za 1 m² - 66,39 € (t.j. 602 403 € / 9 074 €), pri určení podielu ¼ - 16,60 €, cena za pozemky vo vlastníctve ţalovanej 1/ 567 m² - 9 412,20 € (t.j. 574 x 16,60 €)] a pri ţalovanej 2/ sumu 7 503,02 € [kúpna cena stanovená ţalobcom v kúpnej zmluve z
6. septembra 2011 – 602 403 €, pri výmere pozemkov 9 074 m², cena za 1 m² - 66,39 € (t.j. 602 403 € / 9 074 €), pri určení podielu ¼ - 16,60 €, cena za pozemky vo vlastníctve ţalovanej 2/ 452 m² - 7 503,20 € (t.j. 452 x 16,60 €)]. Ţalované 3/ si náhradu trov dovolacieho konania taktieţ uplatnilo a ich výšku vyčíslilo. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţšieho stupňa) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z
7. septembra 2013 [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon právnej sluţby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej sluţby určil sumou 1 224,50 € [t.j. 1 216,69€ (§ 10 ods. 1 a 2 vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 1 224,50 €], pričom za tarifnú hodnotu povaţoval sumu 396 798,09 € (§ 10 ods. 2 vyhlášky). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. mája 2016 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová