o náhradu mzdy

Najvyšší súd 4 Cdo 9/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. Z., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. A. Š., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanému M., so sídlom v B., o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 335/92, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
3. júna 2006 č. k. 10 C 335/92-428 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumy špecifikované vo výroku rozsudku (vrátane príslušenstva – úrokov z omeškania), predstavujúce náhradu mzdy za čas od X. do X.. Vo zvyšku, t.j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy za čas od X. do X., ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania do rúk jeho právneho zástupcu a zaplatiť na účet súdu náhradu trov znaleckého dokazovania. Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe pokiaľ ţalobca po určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru (danej mu ţalovaným) právoplatným rozsudkom súdu bol pripravený nastúpiť do práce, no ţalovaný mu neponúkol pracovné miesto korešpondujúce jeho vzdelaniu, vznikol mu nárok na náhradu mzdy pre prekáţku v práci na strane ţalovaného v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného v rozhodnom období. Zamietnutie ţaloby vo zvyšku odôvodnil premlčaním nároku v tejto časti. 4 Cdo 9/2009 2 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
4. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej zmenil tak, ţe ţalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania a ţe ţalobca je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa náhradu trov štátu 18 429,-- Sk (611,73 EUR) do troch dní. Zmenu prvostupňového rozsudku a zamietnutie ţaloby odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Vyslovil názor, ţe posudzovanie nároku ţalobcu na náhradu mzdy za čas od X. do X. ako nároku na náhradu mzdy pre prekáţku v práci na strane ţalovaného v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce platného v rozhodnom období by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by si bol ţalobca plnil svoju základnú povinnosť, t.j. ak by chodil na pracovisko a zotrval na ňom po celý pracovný čas a ţalovaný by mu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Keďţe z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa i z vyjadrenia samotného ţalobcu vyplynulo, ţe v spornom období na pracovisko ţalovaného nechodil a mal vykázaný výkon práce u iného zamestnávateľa, uplatnený nárok mu nevznikol. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazoval na to, ţe po odvolaní z funkcie vedúceho c. k. ţalovaný s ním neskončil platne pracovný pomer, v dôsledku čoho nastal stav prekáţok v práci na strane ţalovaného. Tento stav trval aj po určení neplatnosti výpovede danej mu ţalovaným, teda aj v období od X. do X., kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou. Po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede sa domáhal vyriešenia svojho pracovnoprávneho vzťahu, no do zamestnania nemohol fyzicky nastúpiť, pretoţe nemal pridelenú ţiadnu pracovnú pozíciu. Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania 4 Cdo 9/2009 3 (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. moţno dovolanie odôvodniť len niektorým alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, ţe dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce pouţitím správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke opodstatnenosti uplatneného nároku. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobca pracoval u ţalovaného ako vedúci oddelenia c. k.. Dňa X. bol z tejto funkcie odvolaný. Po odvolaní z funkcie nedošlo medzi ním a ţalovaným k dohode o výkone inej práce, keď ponúkanú prácu referenta c. k. neprijal. Dňa X. mu bola daná ţalovaným výpoveď z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z
5. marca 1995 sp. zn. 13 Co 345/94, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.5.1995, bola určená neplatnosť tejto výpovede. K platnému skončeniu pracovného pomeru ţalobcu došlo aţ X., a to na základe dohody uzavretej medzi účastníkmi. Za tohto skutkového stavu bolo pre posúdenie uplatneného nároku rozhodujúce vyriešenie právnej otázky, či stav po určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorej predchádzalo odvolanie zamestnanca z funkcie a nedohodnutie inej vhodnej práce so zamestnancom, je prekáţkou v práci na strane zamestnávateľa len pri splnení podmienky, ţe zamestnanec sa dostavuje na pracovisko a zotrváva na ňom po celý pracovný čas a zamestnávateľ mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy alebo prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný. Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. – Zákonníka práce – v znení platnom v čase vzniku uplatneného nároku poţadovaného za dobu 4 Cdo 9/2009 4 od X. do X., t.j. v znení do účinnosti novely vykonanej zákonom č. 90/1996 Z.z., teda do
6. marca 1996 (ďalej len „Zákonník práce“). Podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím volebného obdobia, odvolaním z funkcie ani vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí. Organizácia s pracovníkom dohodne jeho ďalšie pracovné zaradenie v organizácii na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú pre neho vhodnú prácu. Ak organizácia nemá pre pracovníka takú prácu alebo pracovník ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/ odstupné poskytované pracovníkom pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou. Podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce ak nemohol pracovník vykonávať prácu pre iné prekáţky na strane organizácie, ako sú uvedené v predchádzajúcom ustanovení, poskytne mu organizácia náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku, pokiaľ predpisy uvedené v § 131 neustanovujú inú výšku náhrady mzdy. O prekáţku v práci v zmysle citovaného ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce ide vtedy, ak organizácia (ďalej len „zamestnávateľ“) neplní alebo nemôţe plniť povinnosť vyplývajúcu pre ňu z pracovného pomeru prideľovať pracovníkovi (ďalej len „zamestnanec“) prácu podľa pracovnej zmluvy alebo prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol zamestnanec menovaný alebo zvolený, a to za predpokladu, ţe zamestnanec je schopný a pripravený túto prácu vykonávať. O prekáţku v práci ide bez ohľadu na to, či nemoţnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, prípadne náhodou, ktorá sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil. V prípade odvolania z funkcie, vzdania sa funkcie alebo skončenia volebného obdobia nastáva situácia, keď povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný alebo zvolený, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi povinný prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru a to druh práce. Podľa názoru dovolacieho súdu aj takýto stav treba povaţovať za prekáţku v práci na strane zamestnávateľa, pretoţe inak, 4 Cdo 9/2009 5 t.j. bez akéhokoľvek hmotného zabezpečenia, ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, ţe po odvolaní z funkcie, vzdaní sa funkcie alebo uplynutí volebného obdobia, jeho pracovný pomer nekončí, by bola len iluzórna (formálna). Zároveň ale pri neexistencii druhu práce zamestnanec nemá povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Nárok na náhradu mzdy pre prekáţku v práci preto v takomto prípade nemoţno podmieňovať plnením tejto neexistujúcej povinnosti zamestnanca. Je vecou zamestnávateľa, aby v takejto situácii neotáľal so skončením pracovného pomeru so zamestnancom a to buď dohodou alebo výpoveďou z dôvodu, ktorý výslovne predpokladá citované ustanovenie § 65 ods. 2 Zákonníka práce. Pokiaľ tak neurobí, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu povaţovaného za prekáţku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku. V prejednávanej veci uplatnenie § 130 ods. 1 Zákonníka práce na zistený skutkový stav odvolacím súdom so záverom o nedôvodnosti uplatneného nároku nebolo správne. Odvolací súd totiţ podmienil priznanie nároku podľa uvedeného ustanovenia povinnosťou ţalobcu dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas a povinnosťou ţalovaného prideľovať ţalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a to za situácie, keď po právoplatnom určení neplatnosti výpovede sa obnovil stav, ktorý nastal po odvolaní ţalobcu z funkcie a nedohodnutí inej vhodnej práce, t.j. stav absencie druhu práce. V tejto situácii argumentácia odvolacieho súdu poukazujúca na ustanovenia §§ 73 ods. 1 a 88 ods. 1 Zákonníka práce nemohla obstáť. Tieto ustanovenia predpokladajú existenciu druhu práce a tomu zodpovedajúce povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Pri nedostatku druhu práce, ktorú by mal zamestnanec vykonávať, sú nepouţiteľné. Nárok ţalobcu na náhradu mzdy pre prekáţku na strane ţalovaného preto nebolo moţné podmieňovať jeho pripravenosťou vykonávať „nedohodnutú“ prácu. Trvanie na dostavovaní sa ţalobcu na pracovisko by za týchto okolností nemalo rozumný zmysel. V dôsledku toho bolo zároveň právne nevýznamné, či ţalobca v ţalovanom období vykonával prácu pre iného zamestnávateľa. So zreteľom na uvedené ako aj s prihliadnutím na to, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke základu nároku sa odvolací súd nezaoberal skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu týkajúcimi sa výšky priznaného nároku, dovolací 4 Cdo 9/2009 6 súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. apríla 2010 JUDr. Rudolf Č i r č , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová