Obsah (4)

§ 1§ 116§ 145§ 566

1 M Cdo 8/2009 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej

§ 1ods.

1 nar. č. 104/1946 Zb. z

1. septembra 1949 boli pridelené nehnuteľnosti od bývalého vlastníka A. B. a spol. pod č. X. na nehnuteľnosť v k. ú. L. K., V. B. a V. 1, ţe pridelené nehnuteľnosti v k. ú. L. K. potvrdené Okresnou roľníckou komisiou v Dunajskej Strede schválením Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z
2. marca 1949 pod č. X. v k. ú. L. K. boli o celkovej výmere 12 ha 61 árov 15m2, v k. ú. V. B. o celkovej výmere 3 ha 20 árov 35 m2, v k. ú. V. 1 o výmere 1 ha 14 árov 58 m2, pričom však predloţené prídelové listiny nespĺňali všetky zákonné náleţitosti a nemohli preto zaloţiť právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva. Výmery vystavené právnym predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, nakoľko ani na jednom z nich sa pri podpise povereníka nenachádza úradný odtlačok pečiatky Povereníctva a všetky tri výmery na svojej prvej strane sa odvolávajú na nariadenie č. 94/1946 Zb. SNR o konfiškácií majetkoch, a uvedené nariadenie je vyhláška o oprave tlačových chýb. Súd ďalej poukázal, ţe všetky tri výmery majú rovnaké čísla, hoci sú na rôzne pozemky, pričom z ďalších - odporcami predloţených - prídelových listín zistil, ţe tieto isté nehnuteľnosti boli pridelené odporkyni 1/ a jej nebohému manţelovi J. L. a to výmerami vydanými Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy

§ 1ods.

1 nar. č. 104/1946 Zb. pod č. 3167/48-11 z

1. mája
2. Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej 1 M Cdo 8/2009 3 reformy sekcie B v Bratislave z
3. januára 1948 pod č. 5946/1948-V/B mal za preukázané, ţe nebohému J. L. na základe ţiadosti boli pridelené hore uvedené nehnuteľnosti z veľkostatku A. B. a spol., avšak predmetný výmer bol zrušený rozhodnutím PPPR pod č. B- 9042/48-II/2 z
4. apríla 1948, nakoľko nebohý J. L. na základe písomného prehlásenia z
5. februára 1948 sa vzdal prídelov na nehnuteľnosti bývalého vlastníka A. B. a spol. v k. ú. K. K.. Zo zápisnice bývalého ONV v Dunajskej Strede z
6. apríla 1957 pod č. 5101-8-11 zistil, ţe prídelca O. Ď. a manţelka M. opúšťajú prídel vo V. B. v roku 1950 a odišli bývať do okresu P., pričom v zápisnici zistili, ţe prídelca hospodáril od roku 1948 do roku 1950 a novým nadobúdateľom nehnuteľnosti je JRD V. B.. Ďalej mal za preukázané, ţe právnym predchodcom navrhovateľov bolo rozhodnutím odboru poľnohospodárstva, lesného hospodárstva v Dunajskej Strede pod č. Pôd 270/1959 z
7. februára 1959 odňatý prídel pre neplnenie prídelových podmienok v k.ú. V. za prídelovú cenu 2 300 Kčs, nakoľko prídelca sa zriekol pridelených nehnuteľností a prídel aj s inventárom prevzalo JRD v K. K. a preto rozhodnutím OPaLH Rady ONV v Dunajskej Strede zrušilo sa rozhodnutie z
8. marca 1949 č. 1977/49 vydané PPPR v Bratislave, ktorým im bol pridelený majetok v k.ú. V.. Rovnako bol zrušený i prídel v k.ú. L. K., obec K. K. a to rozhodnutím z
9. marca 1959 pod č. Pôd 8/1139/
10. Rozhodnutia ONV o zrušení prídelu povaţoval za vydané v rámci právomoci danej tomuto orgánu. Dospel ďalej k záveru, ţe k vydrţaniu vlastníckeho práva zo strany právnych predchodcov navrhovateľov nedošlo, poukáţuc na vydrţaciu lehotu 10 rokov v zmysle § 116 zákona č. 141/1950 Zb. a na rozhodnutia OPLH Rady ONV v Dunajskej Strede, ktorými sa právnym predchodcom navrhovateľov pôda odňala pred uplynutím tejto lehoty. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov zamietol. Dopĺňacím rozsudkom z
11. decembra 2007 č.k. 10 C 7/2000-379 uloţil navrhovateľom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi odporkýň 1/ aţ 3/ náhradu trov konania 639 553,39 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd v Trnave (odvolací súd) rozsudkom zo
12. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 74/2008 na odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil; dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti (o trovách konania) vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku o. i. poukázal na chronológiu prideľovania nehnuteľností s tým, ţe v čase pridelenia nehnuteľností právnym predchodcom navrhovateľov, tieto uţ boli (opakovane) pridelené odporkyni 1/ a právnemu predchodcovi odporkýň . Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve 1 M Cdo 8/2009 4 prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci tu popri sebe existujú výmery svedčiace navrhovateľom i odporcom, avšak po vydaní výmerov v prospech J. L. a jeho manţelky Ţ. L. uţ nebolo moţné týmito nehnuteľnosťami disponovať; štát uţ nebol ich vlastníkom a preto nemal právo vydať výmery v prospech O. Ď. a manţelky M.. Navyše výmery vystavené právnym predchodcom navrhovateľov nie sú perfektnými listinami, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa; v prospech právnych predchodcov odporcov boli vydané výmery opakované, tieto spĺňali zákonné náleţitosti potrebné na ich platnosť a účinnosť a boli vydané po tzv. vzdaní sa výmeru J. L.. Výmery právnych predchodcov navrhovateľov z
13. septembra 1949 boli postupne zrušené rozhodnutiami OPLH Rady ONV v Dunajskej Strede; keďţe takáto právomoc na uvedený štátny orgán nikdy neprešla, tieto rozhodnutia boli nulitnými rozhodnutiami. Pri posúdení otázky vydrţania odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa. Proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z
14. apríla 2006 č. k. 10 C 7/2000- 296 o zamietnutí návrhu a rozsudku Krajského súdu v Trnave zo
15. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 74/2008, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, podal na základe podnetu navrhovateľov mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky s návrhom zmeniť výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a určiť, ţe do dedičstva po nebohom O. Ď., zomrelom
16. novembra 1959, patrí podiel 1/2 a po nebohej M. Ď., zomrelej
17. januára 1990, patrí podiel 1/2 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa k. ú. V., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, v k. ú. V. B., zapísaných na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m2, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m2 a v k. ú. L. K., zapísaných na LV č. X., parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - lesné pozemky o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2, parc. č. X. - vinice o výmere X. m2 a parc. č. X. - orná pôda o výmere X. m2.

dovolateľa v predmetnej právnej veci oba konajúce súdy na daný skutkový stav nesprávne aplikovali právne normy - ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke vydrţania (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vyslovil názor, ţe právnym predchodcom navrhovateľov vzniklo 1 M Cdo 8/2009 5 vlastníctvo vydrţaním. Poukázal, ţe drţba musí byť oprávnená a nepretrţitá počas celej zákonom ustanovenej doby a ţe oprávnenosť drţby v danom prípade treba odvíjať od verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení majetku v prospech Ď., aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti. Nehnuteľnosti právni predchodcovia navrhovateľov nepretrţite obhospodarovali a uţívali aţ do dňa vstupu a vloţenia majetku do JRD. Súhlasne s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu mal za to, ţe aj akty ONV, ktorými boli prídely zrušené, sú nulitné, pretoţe boli vydané vecne nepríslušným orgánom. Tvrdenie drţiteľa, v tomto prípade navrhovateľov, bolo podloţené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, ţe ich presvedčenie (vôľa nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, ţe drţiteľovi vec patrí), a to nielen pri vstupe do drţby, ale po celú dobu, bolo dôvodné.

dovolateľa drţitelia, t.j. právni predchodcovia navrhovateľov, boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená; vydrţacia lehota im začala plynúť

1. septembra 1949 a - s poukazom na § 566 ods. 1, 2 a § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. (keď zmysle zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam nemalo násilné zdruţenie pôdy do uţívania bývalých socialistických poľnohospodárskych organizácií za následok pretrhnutie behu vydrţacej lehoty) - uplynula
2. septembra
3. Odporkyne vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ţiadali mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v danej veci konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné. V konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolateľ v mimoriadnom dovolaní nenamietal a dovolací súd ich ani nezistil. 1 M Cdo 8/2009 6 Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tejto právnej veci sa predmetom prieskumu dovolacieho súdu stalo potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľov; negatívny právny záver týchto súdov (posúdenie) k moţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov vydrţaním. Námietka dovolateľa spočíva v tvrdení, ţe niţšie súdy v danom spore nesprávne právne posúdili otázku vydrţania vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov, keďţe tieto fyzické osoby -

dovolateľa - boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená, pričom vydrţacia lehota, ktorá začala právnym predchodcom navrhovateľov plynúť

1. septembra 1949, uplynula
2. septembra
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym posúdením generálneho prokurátora nestotoţnil. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami, porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Vychádzajúc z toho dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu; resp. oboch súdov niţších stupňov, z ktorých dospeli k názoru, ţe právni predchodcovia navrhovateľov nehnuteľnosti nevydrţali. So zreteľom na uvedené sa dovolací súd zaoberal len právnou otázkou moţnosti nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľov právnym titulom vydrţania k
4. septembru 1959, ako to tvrdil dovolateľ vo svojom mimoriadnom dovolaní.

§ 116ods.

1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (ďalej tieţ „O.z.“) vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drţí oprávnene (§ 145) a nepretrţite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydrţacia doba desaťročná. 1 M Cdo 8/2009 7

§ 145ods.

1 O.z. ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená (§ 145 ods. 2 O.z.).

§ 566ods.

1 O.z. lehota, ktorá začala beţať pred

1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa
2. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala beţať. To isté platí o vydrţacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 O.z.). Vydrţanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydrţaniu nedochádza. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do
3. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od
4. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním. Za drţiteľa sa povaţuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus possessionis). Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa, ktorý sám o sebe nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, ţe mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ môţe byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vţdy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti 1 M Cdo 8/2009 8 o tom, ţe mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamţiku, kedy sa drţiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, ţe mu vec patrí. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku). Pred
5. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.), podmienky vydrţania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo obyčajové právo. Okrem vydrţania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy poznalo obyčajové právo ešte pozemnokniţné vydrţanie.

tohto práva (platného na Slovensku do 31. decembra 1950) nadobudol vydrţaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej drţbe. Všeobecná vydrţacia doba bola 32 rokov, pri vydrţaní proti štátu sa vyţadovala 100-ročná vydrţacia doba a pri vydrţaní proti cirkvi 40-ročná vydrţacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946, str. 234). Predpokladom vydrţania vlastníckeho práva bola drţba veci, nestačila odvodená drţba (detencia). Drţba musela byť počas celej vydrţacej doby pokojná, t. j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá. Nestačilo preto, ţe drţiteľ mal fakticky vec u seba, ale musel byť dobromyseľný v tom, ţe mu vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela byť od počiatku. O dobromyseľnom drţiteľovi sa aţ do dokázania opaku predpokladalo, ţe má právny titul (porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť drţby, nepretrţitosť drţby počas vydrţacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydrţacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydrţacích dôb.

týchto ustanovení bolo moţné vydrţaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene drţal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydrţanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným drţiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená. Medzí poţiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, ţe obyčajové 1 M Cdo 8/2009 9 právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950 vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do drţby, kým

Občianskeho zákonníka z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná počas celého priebehu vydrţacej doby. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, ţe u vydrţania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydrţacia doba začala beţať pred

1. januárom 1951, najneskoršie
2. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydrţacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od
3. januára
4. Vydrţacia doba mohla však uplynúť aj skôr – pred
5. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom
6. januára
7. Teda pre vydrţanie vlastníctva nehnuteľností platilo, ţe uţ beţiaca vydrţacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydrţacej doby; ak tá by však do
8. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od
9. januára
10. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch vydrţania, pri ktorých vydrţacia doba začala plynúť ešte pred
11. januárom 1951, t.j.

obyčajového práva a mala by uplynúť aţ po tomto dni, museli byť však uţ splnené aj ďalšie podmienky vydrţania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.

názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci nie je moţné obísť súvislosť medzi rozhodnutiami – aktmi orgánov štátu o pridelení sporných nehnuteľností do vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľov ako aj o zrušení týchto prídelov, keďţe majú väzbu na splnenie (nesplnenie) zákonných predpokladov oprávnenej drţby. Nariadenie č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej

nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len „nariadenie“) upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej

nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR.

§ 1ods.

1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer o vlastníctve pôdy definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, ţe ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náleţitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú zákonom poţadované podstatné 1 M Cdo 8/2009 10 náleţitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto listiny, nie je teda jej neplatnosť, ale skutočnosť, ţe listina povahu verejnej listiny nemá a teda, ţe nie je spôsobilá vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia. Dovolateľ tvrdí, ţe u právnych predchodcov navrhovateľov oprávnenosť drţby treba odvíjať od verejných listín z 30. septembra 1949 č. 1977/49, ktorými boli výmery o pridelení majetku v ich prospech, aj keď tieto výmery nemali všetky formálne náleţitosti a teda nevyvolali účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia.

dovolateľa u drţiteľov vydrţacia doba preto začala plynúť

1. septembra
2. Pokiaľ by bolo moţné stotoţniť sa s tým, ţe tie akty orgánu štátu, z ktorých ţiadne právne následky nevznikajú, boli u právnych predchodcov navrhovateľov spôsobilé objektívne vyvolať stav vnútorného pozitívneho presvedčenia, teda presvedčenie, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, nie je racionálny dôvod k tomu, aby - na druhej strane - na iné akty orgánu štátu, z ktorých tieţ nevznikli (nevyvolávajú) ţiadne právne následky, t.j. na nulitné akty o zrušení prídelov u právnych predchodcov navrhovateľov sa nevzťahovalo posúdenie ich vplyvu na presvedčenie u týchto drţiteľov (oprávnenosť drţby). Práve na tieto akty súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadom skúmania moţnosti vydrţania správne poukázal s tým, ţe sa tak stalo pred uplynutím zákonnom stanovenej 10-ročnej vydrţacej doby; odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa pri posúdení otázky vydrţania. Dovolateľ na jednej strane tvrdí, ţe je zbytočné sa zaoberať a preukazovať nulitnosť jednotlivých verejných listín (str. 8 dovolania), na druhej strane uznáva význam (dosah) takýchto listín, ale len (výlučne) ako konkrétnu okolnosť schopnú objektívne vyvolať dobrú vieru (presvedčenie) u právnych predchodcov navrhovateľov (str. 9 a 10 dovolania); opačný (negatívny) dosah ďalších listín tejto povahy a to aktov o zrušení prídelov [ako konkrétnej okolnosti objektívne schopnej vyvolať stratu dobrej viery (zánik presvedčenia právnych predchodcov navrhovateľov, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria, a tým oprávnenosti drţby)] zároveň prehliada, tvrdiac, ţe (pôvodná) dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená (tým zároveň odporuje skutkovému zisteniu niţších súdov). So zreteľom však práve na tieto okolnosti, akty o odňatí pôdy (zrušení prídelov) niţšie súdy mali za nesplnené podmienky vydrţania u právnych predchodcov navrhovateľov.

názoru dovolacieho súdu – odlišného od názoru dovolateľa – takáto skutková okolnosť u právnych predchodcov navrhovateľov bola objektívne spôsobilá vyvolať stratu dobrej viery (negatívne presvedčenie, alebo inak povedané: zánik presvedčenia, ţe im nehnuteľnosti vlastnícky patria). Na tejto skutočnosti nič nemohlo zmeniť, aj keby títo drţitelia sa naďalej 1 M Cdo 8/2009 11 (subjektívne) utvrdzovali v presvedčení, ţe im nehnuteľnosti patria. Za tohto stavu drţbu bolo treba povaţovať za neoprávnenú a preto k vydrţaniu vlastníctva predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami navrhovateľov nemohlo dôjsť. Dovolací súd má teda za to, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd pri posúdení otázky vydrţania - oprávnenosti drţby u právnych predchodcov navrhovateľov postupovali v zmysle zásad platných pre vydrţanie

Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. S upozornením na svoju uţ vyššie uvedenú argumentáciu (krátke vysvetlenie) ohľadom intertemporálneho ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dáva dovolací súd do pozornosti, ţe uţ len so zreteľom na príslušnú právnu úpravu (§ 566) a stav, ţe vydrţacia doba mala začať plynúť

1. septembra 1949, je vylúčené, aby k uplynutiu vydrţacej doby mohlo dôjsť
2. septembra
3. Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotoţnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti rozsudkom oboch niţších súdov, ktoré nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešným odporkyniam vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyne si náhradu trov dovolacieho konania uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. októbra 2008 sp. zn. 3 Cdo 196/2008) vzal zreteľ k tomu, ţe právny zástupca odporkýň zastupoval tieto účastníčky uţ v konaní pred obomi súdmi niţšieho stupňa. Dovolací súd preto pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní nepriznal odporkyniam náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, ďalej len „vyhláška“). Odporkyniam tak miesto poţadovanej náhrady trov dovolacieho konania za dva úkony priznal iba náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu (písomné podanie vo veci samej) zo
5. decembra 2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky), pričom odmenu advokáta určil pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 spoločný úkon právnej sluţby v prospech troch odporkýň, vychádzajúc z 1 M Cdo 8/2009 12 ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky,

ktorého výška tejto odmeny 506,21 € v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa kráti o 20%, t.j. na 404,97 € x 3. K tejto odmene za úkon právnej sluţby pripočítal

poţiadavky odporkýň reţijný paušál 6,95 € (v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky ide o 1/100-inu výpočtového základu); spolu takto priznal odporkyniam náhradu trov dovolacieho konania vo výške 1 221,86 € (1 214.91 + 6,95). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2010 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta