8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale len vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí (§ 15 ods. 6 písm. e/ zákona). Toto dôkazné bremeno nie je možné ponímať extenzívne a rozširovať ho aj na preukázanie iných skutočností, teda aj takých, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Žalobca nemal povinnosť preukazovať nákup a predaj tovaru v reťazci dodávateľov, ale mal preukázať len to, že tovar nakúpil od spoločnosti O., s. r. o.. Žalobca nákup tovaru od spoločnosti O., s. r. o. doložil účtovníctvom, faktúrami, bankovými výpismi, konateľ spoločnosti O., s. r. o. opätovne potvrdil vystavenie faktúr, dodanie tovaru a prijatie platby. L. K. na rozdiel od predchádzajúcej výpovede, výslovne potvrdil, že J. K. pozná a prevzal od neho tovar. Žalobca síce bol informovaný o pochybnostiach daňových orgánov, ktoré v určitom smere (nie však zásadne, ako tvrdí súd) spochybňujú plnenie dodávok, no nie je mu známe a správca dane ani súd neuvádzajú, akými inými dôkazmi mohol a mal ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Žalobca predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, ktorými musel a reálne mohol disponovať, a tým splnil svoju dôkaznú povinnosť
8 zákona č. 511/1992 Zb.. Daňové orgány a súd svoje dôkazy opreli len o skutkové zistenia a nedostatky na strane iných subjektov, ktoré žalobca nijako nemohol ovplyvniť a na základe tejto skutočnosti založili svoj záver o nesplnení jeho dôkazného bremena. Takéto ponímanie posúva dôkazné bremeno daňového subjektu do nesplniteľnej abstraktnej podoby. Súd uvádza, že vzhľadom na reťazový charakter obchodovania nemohli daňové orgány vychádzať len z dôkazov žalobcu, že nakúpil tovar od spoločnosti O., s. r. o. a nebrať do úvahy ďalšie známe skutočnosti. Z pohľadu dôkazného bremena žalobcu každá obchodná transakcia musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií v reťazci dodávateľov nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi okolnosťami. Ak podľa daňových orgánov a súdu v reťazci dodávateľov 5Sžf/22/2009 4 nebolo dodanie tovaru jednoznačne preukázané, potom táto nejednoznačnosť sa výhradne vzťahuje len na vzťahy medzi týmito spoločnosťami a nemôže byť dôkazom toho, že spoločnosť O., s. r. o. tovar žalobcovi nedodala. Žalobca v danej veci poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora z
i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Vecný charakter daňových výdavkov je daný materiálnou existenciou daňového výdavku, u ktorého v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. je požiadavka iba na vecnú súvislosť s príjmami daňového subjektu. Od tejto skutočnosti sa odvíja aj dôkazné bremeno daňového subjektu, ktorý v daňovom konaní pre účely dane z príjmov je povinný preukazovať existenciu daňového výdavku a vecnú súvislosť s jeho príjmami. Z obsahu je zrejmé, že daňové orgány a súd nespochybňujú dodanie tovaru a vznik výdavku, ale spochybňujú len osobu dodávateľa (podľa žalobcu však ani táto osoba nie je sporná). Žalobca však nemal povinnosť preukazovať osobu dodávateľa, resp. aj jej prípadné nepreukázanie by samo o sebe nemohlo viesť k záveru, že žalobca nesplnil pre účely dane z príjmov svoje dôkazné bremeno. Daňové orgány a súd nesprávne interpretujú ustanovenie § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z., pretože uznanie daňového výdavku podmieňujú preukázaním skutočností, ktoré zo zákona nevyplývajú. 3.
2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie nevrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súd v odôvodnení rozsudku musí jasne a zrozumiteľne odpovedať na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom 5Sžf/22/2009 6 súdnej ochrany. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov rozhodnutia sa musí týkať nielen toho, z akých úvah súd vychádzal, keď považoval námietky žalobcu za nedôvodné, ale mal sa zaoberať skutkovo i právne odôvodnením jednotlivých námietok s dostatočnou podrobnosťou tak, aby z dôvodov bolo zrejmé, akými skutkovými a právnymi podkladmi sa riadil. Rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a rozsah tejto povinnosti sa musí posúdiť vo svetle okolností každej veci. Súd sa musí účinne zaoberať námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán. Nepostačuje len, keď súd v odôvodnení veľmi vágne uvedie argumentáciu žalovaného uvedenú v rozhodnutí o odvolaní. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí s niektorými námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, a ak sa nimi vôbec zaoberal, tak len formálne bez toho, aby jeho dôvody uvedené v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave. Predmetný rozsudok nie je nedostatočne odôvodnený, ale samotný výklad procesno – právneho, ako aj hmotno – právneho predpisu súdom vykazuje značný stupeň arbitrárnosti a nemá žiadnu oporu v platnom procesnom a hmotnom práve. Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok, ako vecne správny potvrdiť. Podľa názoru žalovaného, podstatou sporu v tomto konaní je skutočnosť, či žalobca preukázal, že náhradné diely fakturované spornými dodávateľskými faktúrami, skutočne dodala spoločnosť uvedená na týchto účtovných dokladoch, t. j. spoločnosť O., s. r. o., P.. Správca dane miestnym zisťovaním síce zistil, že žalobca má na sklade zostatok náhradných dielov fakturovaných spornými dodávateľskými faktúrami od spoločnosti O., s. r. o., žalobca ďalej predložil doklady o fakturácii náhradných dielov a doklady o úhrade sporných faktúr. Dodávku náhradných dielov potvrdil aj konateľ dodávateľa, pán J. K., zamestnanec žalobcu pán L. K., ako aj samotný žalobca. Správca dane vo svojich záveroch vychádzal zo všetkých obstaraných dôkazov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, ktoré zistil jednak v priebehu riadnej a opakovanej daňovej kontroly ako aj v iných konaniach tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe dané a poplatkov v znení neskorších predpisov. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť ich vierohodnosť a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalobca k svojmu tvrdeniu, že náhradné diely do poľnohospodárskych strojom mu dodala firma O., s. r. o. doložil len účtovné doklady. Takéto doklady, tak ako je uvedené vyššie, sú na daňové účely použiteľné len vtedy, ak boli 5Sžf/22/2009 7 vystavené na základe reálneho plnenia. A práve túto skutočnosť žalobca nepreukázal i napriek tomu, že výzvou zo dňa 08.01.2008 ho správca dane k tomu počas opakovanej daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 15 ods. 6 písm. e/ procesného zákona č. 511/1992 Zb. vyzval. Žalobca mal vo svojej evidencii daňové doklady, ktorých vystavenie však nebolo hodnoverným spôsobom preukázané. Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa zamietol žalobu bez náležitého vysporiadania sa s dôvodmi žaloby. Odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP. Podľa § 250ja ods. 3 odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu z týchto dôvodov:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.