(2)Policajt môţe byť prepustený zo sluţobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 40a) a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. 40b)

(3)Policajt zaradený v prípravnej štátnej sluţbe alebo v dočasnej štátnej sluţbe sa prepustí zo sluţobného pomeru, ak sa v dôsledku organizačných zmien zrušila jeho doterajšia funkcia a nie je pre neho v štátnej sluţbe voľná iná funkcia.

(4)Policajt zaradený v stálej štátnej sluţbe nemôţe byť prepustený z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a). Z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. b), ak podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemoţno ho previesť ani preloţiť na inú funkciu v štátnej sluţbe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, policajt zaradený v stálej štátnej sluţbe môţe byť prepustený, iba ak po dobu predchádzajúcich dvoch rokov bol zaradený v zálohe pre prechodne nezaradených policajtov.

(5)O prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm.

1. d)aţ
2. g)moţno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Podľa § 47 zákona, sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Podľa ust. § 48 ods. 3 zákona, policajt je povinný
3. a)plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uloţené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uloţené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,
4. b)vykonávať štátnu sluţbu osobne, riadne a včas,
5. c)oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťaţujú výkon štátnej sluţby, a hroziacu škodu,
6. d)zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusí tak urobiť, ak mu v tom bráni dôleţitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osoby vystavil váţnemu ohrozeniu,
7. e)pri výkone štátnej sluţby dodrţiavať pravidlá sluţobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v sluţobnom styku aj k ostatným občanom,
8. f)zdrţať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôleţitého záujmu štátnej sluţby s osobnými záujmami, najmä nezneuţívať informácie získané v súvislosti s výkonom sluţby na vlastný prospech alebo na prospech iného,
9. g)v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,
10. h)dodrţiavať sluţobnú disciplínu,
11. i)vykonávať štátnu sluţbu nestranne,
12. j)poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje, 8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciu práv a povinností vyplývajúcich zo sluţobného pomeru,
13. k)plne vyuţívať čas sluţby a dodrţiavať ustanovený základný čas sluţby v týţdni, prípadne kratší čas sluţby v týţdni; to neplatí v prípade, ţe mu bolo udelené sluţobné voľno alebo dovolenka,
14. l)byť pri výkone štátnej sluţby ustrojený a dbať o náleţitú úpravu svojho zovňajšku, 7 3Sţo/155/2015
15. m)oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa § 18, ktoré vznikli počas trvania sluţobného pomeru,
16. n)plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
17. o)preukázať nadriadenému, ţe riadne študuje a bezodkladne mu oznámiť všetky zmeny súvisiace so štúdiom pri výkone štátnej sluţby,
18. p)predloţiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti,
19. r)oznámiť bez zbytočného odkladu nadriadenému stratu alebo odcudzenie svojho sluţobného preukazu alebo sluţobného odznaku,
20. s)podrobiť sa lekárskej prehliadke, prieskumnému konaniu alebo psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej sluţby,
21. t)nastúpiť do výkonu štátnej sluţby bezodkladne po zrušení rozhodnutia o skončení sluţobného pomeru a oboznámiť s týmto rozhodnutím bezprostredne nadriadeného,
22. u)zvyšovať si odborné vedomosti, zručnosti, schopnosti a návyky potrebné na výkon štátnej sluţby a prehlbovať si kvalifikáciu,
23. v)dodrţiavať liečebný reţim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej sluţby pre chorobu alebo úraz a zdrţiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej sluţby pre chorobu alebo úraz.
24. w)zdrţiavať sa na adrese v Slovenskej republike uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej sluţby pre chorobu alebo úraz a bezodkladne oznámiť nadriadenému zmenu tejto adresy; to neplatí, ak je tomuto policajtovi poskytovaná zdravotná starostlivosť mimo územia Slovenskej republiky. Podľa ust. § 238 ods. 1 aţ 4 zákona č. 73/1998 Zb.,

(1)Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

(2)Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka.

(3)Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

(4)Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.V danom prípade ţalobca v ţalobe aj v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku okrem iného namietal, nedostatočne zistený skutkový stav a okolnosť, ţe rozhodnutie vychádzalo z dôkazných prostriedkov, ktoré neboli získané zákonným spôsobom. Ţalovaný vyuţil pre svoje rozhodnutie dôkazy získané v trestnom konaní, najmä zápisnice o výsluchu poškodeného a svedkyne, rekognície podľa fotoalbumu, informácie z výpisu hovorov a sms správ vyhotovených na základe príkazu sudcu pre prípravné trestné konanie a interné doklady. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zákonný spôsob získania dôkazu je potrebné povaţovať nielen splnenie formálnych, čiţe procesných podmienok vyţadovaných príslušným procesným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu ale aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, aby tak pouţitý dôkazný prostriedok bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe a má byť. Právo na riadne dokazovanie je súčasťou európskych garancií práva na spravodlivý súdny proces, hoci výslovne iba vo vzťahu k súvisiacim právam obvinenej (podozrivej) osoby v konaní o trestnom obvinení. 8 3Sţo/155/2015 „Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) vyplýva, ţe obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech. Ani jedno z týchto práv nie je absolútne.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej súvislosti poukazuje na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené uţ v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 5/2011-77, z ktorých vyplýva: „procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní. Z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2).“ Uvedené platí aj pri pouţití dôkazného prostriedku – záznamu telekomunikačnej prevádzky, alebo oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke, čo vyplýva z ust. § 115 ods. 7 a § 116 (pre trestné činy podľa ods. 1) Trestného poriadku, podľa ktorého, v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, moţno záznam ako dôkaz pouţiť len vtedy, ak sa súčasne v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1 a v súlade s princípmi upravenými v zákona o ochrane osobných údajov. Vzhľadom k uvedenému, vychádzajúc z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného vo vyššie uvedenom náleze, ktorým je súd viazaný, odvolací súd dospel k záveru o nezákonnosti postupu ţalovaného pri pouţití niektorých podstatných dôkazných prostriedkov na náleţité zistenie skutkového stavu ako materiálnej podmienky pre posúdenie skutku kladeného ţalobcovi za vinu, ktorý bol dôvodom pre jeho prepustenie zo sluţobného pomeru ako príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., podmieňujúci nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd povaţoval námietky ţalobcu vznesené v jeho odvolaní, ako aj v ţalobe, o nedostatočne zistenom skutkovom stave za dôvodné. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v právnom závere vyslovenom vo vyššie označenom náleze vychádzal z namietaného porušenia čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a čl. 18 ods. 1, 2 dohovoru sťaţovateľom, ktorý o. i. v tejto súvislosti konštatoval, ţe „z už citovaných ustanovení zákona o ochrane pred 9 3Sţo/155/2015 odpočúvaním vyplýva, že použitie informačno - technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu sa zasahuje do súkromia, v inom ako trestnom konaní je možné, iba „ak je to nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných“. Aj keď je Colná správa oprávnená používať záznamy vyhotovené informačno-technickými prostriedkami, rozsah takéhoto oprávnenia je obmedzený už uvedeným účelom uvedeným v zákone. Správne konanie o skončenie služobného pomeru colníka, ale ani občianske súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia vydaného v takomto správnom konaní nie sú konaniami, v ktorých by bolo možné použiť záznam vyhotovený pomocou informačno-technických prostriedkov, keďže to odporuje účelu, na ktorý môžu byť takéto záznamy použité. Je pravdou, že podľa ustanovenia § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, avšak iba za podmienky, že tieto dôkazné prostriedky sú v súlade s právnymi predpismi. Nie je teda možné prihliadnuť na dôkazy získané či vykonané nezákonným spôsobom.“ V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, ţe v predmetnej veci správny orgán, pokiaľ pri preukazovaní protiprávneho konania ţalobcu na podporu nepriamych indícií (výkon sluţby ţalobcom v inkriminovanom čase a tvrdenia Ing. S. a Ing. M., ktorí sú osobami v blízkom priateľskom vzťahu) vychádzal z výpisu hovorov a sms správ zo SIM karty vedenej v databáze spoločnosti Telefónica, s.r.o. na meno ţalobcu, z ktorého Ing. S. prijal dňa 08.08.2013 hovor, získaného v rámci nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu, vychádzal predovšetkým z dôkazu, ktorý bol v rámci správneho konania pouţitý v rozpore s právnymi predpismi, a preto moţno prisvedčiť ţalobcovi, ţe skutkový stav nebol náleţite zistený a protiprávne konanie ţalobcu nebolo zákonným spôsobom preukázané, pričom z ostatných predloţených a správnym orgánom hodnotených dôkazov priamo nevyplýva. Tvrdený a ţalovaným zistený skutkový stav sa tak opiera len o výpovede dvoch osôb, ktorých motorové vozidlo bolo hliadkou zastavené z dôvodu porušenia dopravných predpisov. V spise sa nenachádza doklad o opoznaní ţalobcu Ing. S. a Ing. M. a nevyplýva z neho ani dôkaz, ţe ţalobca poţadoval od nich šumivé víno. Zo správy MV SR, úradu inšpekčnej sluţby zo dňa 08.10.2013 vyplýva, ţe podľa výpovede Ing. M. ţalobca, ktorý mal byť opoznaný z predloţeného fotoalbumu (Ing. S. ho neopoznal), bol osobou, ktorá pri zastavení vozidla si opisovala údaje vodiča. Vo svojej výpovedi neuviedli, ţe by s nimi ţalobca pri zastavení ich vozidla akokoľvek komunikoval. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav pre posúdenie právnej otázky, či skutočne v danom prípade došlo ku konaniu, ktoré napĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty porušenia povinnosti ustanovenej v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, ktoré bolo dôvodom prepustenia ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Čo sa týka námietky ţalobcu, ţe súd nevykonal navrhnuté dokazovanie, odvolací súd uvádza, ţe pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne 10 3Sţo/155/2015 predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Uvedená námietka preto nie je dôvodná. Ţalobca v ţalobe poukázal na vadu konania pred prvostupňovým súdom, spočívajúcu v nevydaní uznesenia vo veci jeho návrhu na prerušenie konania aţ do právoplatného rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku vo veci PK-2T/54/2013. Pri posúdení uvedenej poţiadavky ţalobcu je potrebné uviesť, ţe administratívno – personálne konanie o prepustenie zo sluţobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo sluţobného pomeru nemoţno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustenie so sluţobného pomeru postačí preukázanie porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, v trestnom konaní podmienkou o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sţo/152/2007) Z obsahu súdneho spisu súd zistil, ţe ţalobca po nariadení pojednávania súdom, podal návrh na prerušenie konania, o ktorom nebolo rozhodnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd pochybil, keď pred vydaním rozhodnutia vo veci, prípadne súčasne s jeho prijatím, neprihliadol na doručený návrh a neoboznámil účastníkov konania s dôvodmi, pre ktoré návrhu nevyhovel. Podľa úpravy v ust. § 246c ods. 1 druhá veta O.s.p., je v konaniach podľa Piatej časti O.s.p. prípustný opravný prostriedok, len ak je to ustanovené v tejto časti. Moţnosť podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým nebolo návrhu o prerušenie konania vedeného podľa Piatej časti O.s.p., daná nie je. Postup súdu, z ktorého je zrejmé, ţe nedospel k záveru o potrebe prerušiť konanie, pričom nevydal príslušné rozhodnutie, je síce moţné povaţovať za chybný, avšak nemajúci vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Vzhľadom na okolnosť, ţe najvyšší súd dospel k záveru o potrebe zmeniť prvostupňové rozhodnutie krajského súdu z iných dôvodov, námietka ţalobcu je vo vzťahu k výsledku odvolacieho konania irelevantná. Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, ţe pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol, rozhodol vo veci vecne nesprávne a v rozpore so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.