p. na zámenu účastníkov na strane ţalobcu tak, aby z konania vystúpil ţalobca M., s. r. o. a na jeho miesto vstúpil J. P..
2 O. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod, alebo prechod práv, alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ, alebo ten na koho boli tieto práva, alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli.
3 súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto mal vstúpiť namiesto navrhovateľa; súhlas odporcu, alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto sa nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Z citovaných ustanovení je zrejmé, ţe podmienkou zmeny účastníkov na strane ţalobcu je právna skutočnosť, ktorá nastala po začatí konania a v danom prípade konanie bolo začaté doručením ţaloby dňom
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, keďţe zmluvu uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Z obsahu postúpenej pohľadávky zaplatenie ktorej je predmetom sporu je zrejmé, ţe sa jedná o pohľadávku, ktorá vznikla pri podnikateľskej činnosti pôvodného veriteľa ako zhotoviteľa a obcou ako objednávateľom pri zabezpečení verejných potrieb (výstavba vodovodu) a jedná sa o relatívny obchod. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe odstúpenie pôvodným veriteľom J. P. zo 17. februára 2006 od zmluvy uzavretej 4. apríla 2005, ktorá bola uzatvorená medzi J. P. a spoločnosťou N.N., a. s. je neplatné pre rozpor so zákonom
5Obdo/18/2010 4 Pôvodný veriteľ J. P. predloţil súdu dodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky zo
tejto zmluvy plnené. Akékoľvek zmeny k tejto zmluve musia mať formu písomného dodatku, ktorý musí byť podpísaný oboma zmluvnými stranami. Ţalobca namietal, ţe tento dodatok, ktorý predloţil pôvodný veriteľ je falzifikátom, keďţe nikdy nebol uzavretý, čo potvrdili aj členovia predstavenstva J. S. a J. K., ţe takýto nikdy nepodpísali. Súd prvého stupňov svojom rozhodnutí uviedol, ţe v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré potvrdzujú, ţe uvedený dodatok č. 1 nikdy nebol uzavretý. Pokiaľ by aj došlo k uzavretiu dodatku č. 1, tento je absolútne neplatný, avšak z predloţených dôkazov po pouţití vykladacích pravidiel uvedených v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, ţe takýto dodatok č. 1 nikdy nebol ani uzavretý. Ţalobca sa v ţalobe domáhal okrem zaplatenia postúpenej pohľadávky aj príslušenstva, konkrétne úroku z omeškania zo zmluvy o dielo č. X./2002 vo výške 500,-- Sk za kaţdý deň omeškania od 27. augusta 2002 do zaplatenia. Tento nárok odôvodnil ustanovením článku IX.3 zmluvy o dielo z augusta 2002. Súd prvého stupňa dospel k názoru, ţe ustanovenie dohodnuté v článku IX. bod 9.3 je neplatné pre jeho neurčitosť v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobcovi však vznikol nárok na úrok z omeškania
1 Obchodného zákonníka pred novelou pred
ktorého je dlţník v omeškaní so splnením peňaţného záväzku, alebo jeho časti, ak nie je dohodnutá sadzba úroku z omeškania, je dlţník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, neţ je úroková sadzba určená obdobne
V auguste 2002 bola priemerná úroková sadzba z úverov poskytovaných v auguste 2002 – 9,55% a súd preto priznal ţalobcovi úrok z omeškania 10,55% od splatnosti faktúry do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nárok ţalobcu na zaplatenie úroku z omeškania nad 10,55% ročne zo ţalovanej istiny do zaplatenia zamietol. 5Obdo/18/2010 5 O náhrade trov konania súd rozhodol
2 O. s. p. a náhradu trov konania nepriznal ţiadnemu z účastníkov. Proti tomuto rozsudku vo výroku o zamietnutí ţaloby v časti poţadovaného úroku z omeškania nad 10,55% zo ţalovanej istiny a proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania ţiadnemu z účastníkov podal odvolanie ţalobca. Odvolanie tieţ podal vedľajší účastník J. P. – ., ktorý napadol všetky výroky v rozsudku a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O.O. – ţalovaný k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe
jeho názoru Okresný súd rozsiahlym dokazovaním náleţite zistil skutkový stav a správne rozhodol pokiaľ ide o priznanie výšky úrokovej sadzby. Odporúča, aby Krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu ako vecne správnej a odvolanie zamietol. Náhradu trov konania neuplatňuje. Súhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Na výzvu súdu k odvolaniu vedľajšieho účastníka ţalovaný podaním zo
zákona je právny úkon určitý, len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo je rozpor moţné odstrániť výkladom. Obsah (význam) prejavenej vôle musí byť teda nepochybný. Ak je úkon neurčitý, ide o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, k čomu súd prihliada z úradnej povinnosti. Pri úprave otázky platobných podmienok pouţitím pojmu faktúra v jednotnom i mnoţnom čísle (t. j. pojmovo i obsahovo protichodne) sa nevylučujú pochybnosti o prejavenej vôle účastníkov zmluvy. Ide o neurčitý právny úkon v tejto časti zmluvy, vzhľadom i na súvisiace časti zmluvy uvádzané súdom prvého stupňa (čl. III bod 3.1.3.2, čl. IV bod 4.4). Pouţité pojmy sú nejednoznačné, takţe pri prihliadnutí na vôľu účastníkov v čase jej uzavretia nie je moţné nepochybne a jednoznačne usudzovať na zámer, ktorý mal byť naplnený pouţitou formuláciou a to ani pri výklade gramatickom, logickom, alebo systematickom. Je preto opodstatnená aplikácia ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka na určenie výšky priznania úrokov z omeškania v rozsahu 10,55% ako to vyplýva z oznámenia Národnej banky Slovenska o priemernej úrokovej miere úverov všetkých obchodných bánk v auguste 2002 (9,55%). Nie je opodstatnený ani právny názor ţalobcu, ţe nie je moţné aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. o čiastočnom neúspechu účastníkov pri výroku, ktorým bola zamietnutá časť úrokov z omeškania. Je zrejmé, ţe ţalobca uplatnil aj príslušenstvo pohľadávky t. j. úrok z omeškania. Ak bolo príslušenstvo uplatnené určitým spôsobom (aj keď nie je presne vyčíslené) nemoţno neaplikovať
výsledku sporu ustanovenie § 142 O. s. p. Ide vţdy o určitý spôsob uplatnenia príslušenstva pohľadávky. Je zrejmé, ţe v čase do podania ţaloby uplynuli takmer štyri roky, za ktoré si v čase podania ţaloby uplatnil úroky z omeškania vo 5Obdo/18/2010 7 výške 500,-- Sk za kaţdý deň, t. j. celkove ide o sumu 430 000,-- Sk. Keďţe mu boli priznané v značene menšom rozsahu úroky z omeškania, ktoré boli predmetom konania, súd správne rešpektoval zásadu čiastočného úspechu účastníka v spore
2 O. s. p. Odvolací súp dospel k záveru, ţe odvolanie vedľajšieho účastníka je potrebné povaţovať za odvolanie podané neoprávnenou osobu v zmysle § 218 písm. b/ O. s. p. Z ustanovenia § 93 O. s. p. a § 201 O. s. p. je nepochybné, ţe vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, takţe je oprávnený robiť všetky procesné úkony. Môţe preto podať aj odvolanie, ovšem nemôţe ho podať proti vôli účastníka, vedľa ktorého vystupuje. Vedľajšie účastníctvo je totiţ moţné len v sporovom konaní a jeho účelom je daná pomoc v spore niektorému z účastníkov konania (jednej zo sporových strán). Z uvedeného účelu je zrejmé, ţe môţe podať odvolanie vedľajší účastník, avšak nie proti vôli hlavného účastníka, vedľa ktorého v konaní vystupuje. Ak teda nebol daný výslovný súhlas účastníka, na strane ktorého vystupuje, s podaním odvolania vedľajším účastníkom, vedľajší účastník je subjektom, ktorý nie je oprávnený podať odvolanie. Jeho úkon nemôţe totiţ odporovať úkonu účastníka v záujme a na pomoc, ktorého do konania vstúpil. Z obsahu spisu je nepochybné, ţe vedľajší účastník, ktorý vystupuje v konaní na strane ţalovaného, podal odvolanie 27. júna 2008 (rozsudok prevzal 13. júna 2008) bez akéhokoľvek rokovania so ţalovaným, ktorý na výzvu súdu oznámil, ţe rozsudok súdu povaţuje za vecne správny a do uvedeného obdobia 7. augusta 2008 nedal súhlas vedľajšiemu účastníkovi na podanie odvolania proti uvedenému rozsudku. Za takýchto skutkových okolností vedľajší účastník, ktorý vystupuje na strane ţalovaného, nebol
názoru odvolacieho súdu oprávneným subjektom na podanie odvolania. Sú preto splnené zákonné kritériá, kedy odvolací súd odmietne odvolanie (je podané niekým kto na odvolanie nie je oprávnený). Odvolací súd preto rozhodol o odvolaní vedľajšieho účastníka v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. V odvolacom konaní nevznikli trovy ţalovanému, pričom ţalobca a vedľajší účastník neboli v odvolacom konaní úspešný, preto o náhrade trov konania súd rozhodol
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. 5Obdo/18/2010 8 Proti rozsudku odvolacieho súdu, jeho výroku, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka, podal dovolanie ţalovaný. Navrhol, aby v súlade s ustanovením § 243 ods. 2, ods. 3 O. s. p. dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 a tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vedľajší účastník J. P. podal odvolanie 30. júna 2008 a 2. júla 2008 došlo na Okresný súd v Michalovciach aj odvolanie ţalobcu. Z ustanovení O. s. p.
názoru ţalovaného nesporne vyplýva, ţe podaním odvolania oprávneným účastníkom, začína odvolacie konanie. V predmetnej veci začalo odvolacie konanie
názoru ţalovaného je ústavne súladným taký výklad § 372p ods. 1 O. s. p.,
ktorého aj keď sa nová procesná úprava pouţije aj na konania začaté pred jej účinnosťou s výnimkou tých procesných situácií, v ktorých by jej pouţitie bolo porušením princípu právnej istoty a zákazu právnej retroaktivity. Ak totiţ doterajšia právna úprava priznávala účastníkom konania v určitých jeho štádiách jeho konkrétne práva, nemôţu mu byť tieto práva novou právnou úpravou odňaté. Takýto prípad ide vo vzťahu k odvolaciemu konaniu. Občiansky súdny poriadok v znení platnom v čase začatia odvolacieho konania vo svojom ustanovení § 214 ods. 1 ustanovoval povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. V predmetnej veci podal ţalobca odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky a trovám konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie aj vedľajší 5Obdo/18/2010 9 účastník, pričom svojim odvolaním, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia, namietal správnosť výroku rozsudku vo veci samej, teda v časti týkajúcej sa priznania istiny ţalobcovi. Nepochybne išlo o odvolanie, o ktorom bol odvolací súd povinný vykonať pojednávanie. Odvolací súd však odvolanie vedľajšieho účastníka vyhodnotil ako podané neoprávnenou osobou. Urobil tak na základe názoru, ţe z ustanovenia § 93 a § 201 O. s. p. nemôţe podať vedľajší účastník odvolanie proti vôli účastníka, vedľa ktorého vystupuje.
názoru odvolacieho súdu ak nebol daný výslovný súhlas účastníka na strane ktorého vystupuje s podaním odvolania vedľajším účastníkom, je vedľajší účastník subjektom, ktorý nie je oprávnený podať odvolanie. Jeho úkon totiţ nemôţe odporovať úkonu účastníka, ktorého v záujme dokončenia konania vstúpil. O.O. je toho názoru, ţe Krajský súd pri posudzovaní prípustnosti odvolania vedľajšieho účastníka sa neriadil platnou právnou úpravou, ale vychádzal z ustanovenia § 201 O. s. p. v znení platnom do 31. 8. 2003, teda pred zmenou vykonanou zákonom č. 353/2003 Z. z.
znenia O. s. p. platného v čase podania odvolania vedľajším účastníkom aj v súčasnosti ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník. V predmetnej veci sa však odvolací súd kritériami v ustanovení § 201 druhej vety nezaoberal. Napriek tomu zo skutkového stavu známeho z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca a vedľajší účastník sa obaja cítia byť vlastníkmi pohľadávky, ktorá bola predmetom tohto konania, vrátane jej príslušenstva. Vedľajší účastník v konaní uplatňoval námietky, ţe je to on, kto je oprávnený z uplatnenej pohľadávky. Pre ţalovanú O.O. je táto otázka rovnako dôleţitá, keďţe so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedenú pohľadávku splnila vedľajšiemu účastníkovi nie je pre ňu nevýznamné, či bude rozhodnutím súdu zaviazaná plniť ţalobcovi, alebo súd ţalobu zamietne. V predmetnej veci sa vzťahy medzi ţalobcom, ţalovaným a vedľajším účastníkom vyplývajú z ustanovení § 524 aţ § 530 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na ustanovenie § 201 O. s. p. má ţalovaný záujem na prejednaní odvolania vedľajšieho účastníka. Pretoţe od výsledku tohto rozhodnutia závisia aj práva a povinnosti ţalovaného. Na podanie odvolania so zreteľom na ustanovenie § 201 druhej vety nepotreboval vedľajší účastník súhlas ţalovaného. Tým, ţe odvolací súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka, odmietol tým konať v súlade s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Účastník konania má totiţ právo, aby nielen o jeho podaniach súd rozhodoval v zákonom ustanoveným spôsobom, ale aby takto postupoval v celom konaní, keďţe dôsledky takéhoto postupu súdu práva a povinnosti účastníka konania ovplyvňujú. 5Obdo/18/2010 10 Odvolací súd bol povinný odvolanie vedľajšieho účastníka prejednať a na toto prejednanie nariadiť pojednávanie. Nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania, ktorého povinnosť vyplýva, súdu z ustanovenia § 214 ods. 1 platného v čase začatia odvolacieho konania, bola zároveň právom účastníka vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Osobitne ţalovaný zdôrazňuje, ţe prvostupňový ani druhostupňový súd ho nevyzval na vyjadrenie, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Navyše odvolaciemu súdu bolo dňa 15. 1. 2010 doručené podanie ţalovaného, v ktorom predloţil rozsudok Okresného súdu v Roţňave sp. zn. 11 Cb 166/2008, z ktorého vyplynulo, ţe tento súd rozsudkom zo dňa 19. 1. 2009, určil, ţe zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou vedľajší účastník postúpil okrem iného aj pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní spoločnosti N.N., a. s., od ktorej ju nadobudol ţalobca, je neplatná. K dovolaniu ţalovaného sa vyjadril ţalobca podaním zo dňa 14. 5. 2010. Vo vyjadrení uviedol, ţe rozsudok Krajského súdu v Košiciach povaţuje za vecne správny. Dovolanie ţalovaného nepovaţuje za dôvodné,
jeho názoru nepreukázal splnenie zákonných predpokladov stanovených v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. pre prípustnosť dovolania. Kvalifikovaná skutočnosť, ktorá by mala byť podkladom prípustnosti dovolania vôbec nenastala. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za vecne správne a ţiada, aby dovolací súd zaviazal O.O. k náhrade trov konania za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu) vo výške 369,72 Eur. Ţalobca uviedol, ţe ţalovaná vo svojom dovolaní poukazuje na existenciu rozsudku Okresného súdu Roţňava. O. s. p. neobsahuje ţiadne ustanovenie, ktorým by sa stanovila záväznosť určovacieho výroku právoplatného rozsudku o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým by sa nakladalo (s pohľadávkami, alebo hnuteľnými vecami) pre inú osobu ako účastníka konania. Keďţe spoločnosť M., s. r. o. nebola účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Roţňava pod spisovou značkou 11 Cb 166/2008, výrok rozhodnutia Okresného súdu Roţňava sa jej ţiadnym spôsobom nedotýka. Napadnuté ropzhodnutie je preto v súlade s ustanovením § 159 ods. 2, 3 O. s. p. a existencia rozhodnutia Okresného súdu Roţňava nezakladá ţiadnu vadu konania v zmysle § 243b ods. 1 O. s. p. pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Ďalej uviedol, ţe ţalovaný nepodal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa práve z dôvodu, ţe bol úplne zistený skutkový stav prvostupňovým súdom, v prospech 5Obdo/18/2010 11 ţalovaného aj právne posúdený a to najmä s ohľadom na výrok rozsudku o zamietnutí ţaloby v časti úroku z omeškania a nepriznaní trov konania. Ţalovaný voči prvostupňovému rozsudku odvolanie v zákonnej lehote nepodal. Skutočnosť, ţe ţalovaný po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu zmenil názor na potrebu napadnutia niektorého z výrokov prvostupňového rozhodnutia je bez právneho významu. Vedľajší účastník podal odvolanie osobne do podateľne prvostupňového súdu 30. júna 2008, teda v čase, kedy právo podať odvolanie uţ ţalovaný nemal, pretoţe mu uplynula nesporne odvolacia lehota dňom 28. júna 2008, a koniec lehoty nepripadol ani na nedeľu a ani na sobotu.
ţalobcu pri odvolaní vedľajšieho účastníka, išlo o úkon, ktorý odporuje úkonom ţalovaného, odvolanie bolo podané proti vôli ţalovaného ako úkon, na ktorý ţalovaný v čase jeho podania nemal právo a odvolanie bolo podané oneskorene, keďţe lehota na podanie odvolania vedľajším účastníkom bola limitovaná uplynutím odvolacej lehoty ţalovaného. Preto je rozhodnutie odvolacieho súdu správne a ţalobcovi vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a to jeho výrok, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 5Obdo/18/2010 12 V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol. Dovolací súd v prejednávanej veci doposiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúcu dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta, alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolanie smerujúceho proti rozsudku
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku, alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka prekáţku veci právoplatne rozhodnutej, alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. S prihliadnutím na obsah dovolania, a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalovanému realizáciu jeho procesných práv. 5Obdo/18/2010 13 Predmetnému dôvodu dovolania sú totiţ vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Dovolací súd je toho názoru, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Ţalovaný vytýkal odvolaciemu súdu, ţe napriek tomu, ţe odvolacie konanie začalo pred
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani práva
čl. VI ods. 1 Dohovoru. Dovolateľ – ţalovaný v dovolaní uviedol, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie aj vedľajší účastník na jeho strane, pričom odvolaním namietal správnosť výroku rozsudku vo veci samej. Odvolací súd však odvolanie vedľajšieho účastníka vyhodnotil ako podané neoprávnenou osobou, urobil tak na základe názoru, ţe z ustanovenia § 93 O. s. p. a § 201 O. s. p., nemôţe podať vedľajší účastník odvolanie proti vôli účastníka vedľa ktorého vystupuje keďţe nebol daný výslovný súhlas účastníka na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje. Odvolací súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka. Takéto rozhodnutie povaţuje ţalovaný – O.O. za nesprávne. K tomuto dovolací súd uvádza: zo znenia O. s. p. účinného ku dňu vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane ţalovaného § 93 O. s. p. vyplýva, ţe ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi, alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod neplatnosť manţelstva, alebo určenie či tu manţelstvo je, alebo nie je. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 2 O. s. p.). 5Obdo/18/2010 15 V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti, ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 3 O. s. p.). Z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, ţe J. P. sa v súlade s ustanovením § 93 ods. 2 O. s. p. stal vedľajším účastníkom na strane ţalovaného doručením podania súdu dňom 20. mája 2008.
ustanovenia § 201 O. s. p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník. Z podania vedľajšieho účastníka zo dňa
názoru O. – ţalovaného okresný súd rozsiahlym dokazovaním náleţite zistil skutkový stav a správne rozhodol. Navrhol, aby krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, odvolanie zamietol. Náhradu trov konania si neuplatňuje, súhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Tieţ uviedol, ţe keďţe nedošlo k jednaniu medzi ţalovaným a J. P., zatiaľ nebol daný súhlas k predmetnému odvolaniu. Z uvedeného vyplýva, ţe ani k 7. augusta 2008, ţalovaný nesúhlasil s podaním odvolania zo strany vedľajšieho účastníka, ktorý vystupoval na strane ţalovaného. Preto odvolací súd rozhodol správne, keď odvolanie vedľajšieho účastníka v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. b/ odmietol. K námietke ţalovaného uvedenej v dovolaní, ţe súhlas ţalovaného s podaním odvolania vedľajším účastníkom nebol potrebný, keďţe
p. druhá veta, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník je nesprávna, ak ţalovaný odvodzuje toto vyrovnanie, odkazom na ustanovenie § 524 aţ § 530 Občianskeho zákonníka. Z týchto ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Toto ustanovenie (§ 201 druhá veta O. s. p.) platí napríklad pre uţ spomínaný existujúci vzťah medzi ručiteľom a dlţníkom, keď z právneho predpisu, konkrétne z predpisu hmotného práva vyplýva vstup do právneho postavenia dlţníka zo strany ručiteľa v prípadoch, ak ručiteľ za dlţníka plnil, tieţ napríklad vzťah medzi poisťovňou vystupujúcou v konaní ako vedľajší účastník, ak v dôsledku zákonného poistenia je poisťovňa povinná nahradiť škodu za poškodeného. Odvolací súd teda pri prejednaní odvolania vedľajším účastníkom postupoval správne, a taktieţ je správne jeho rozhodnutie vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi. Tvrdeným dovolacím dôvodom dovolateľa je to, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred odvolacím súdom, teda dôvod
f/ O. s. p. Slová zákona o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ak účastníkovi bola v priebehu konania nesprávnym postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, je potrebné vyloţiť tak, ţe 5Obdo/18/2010 18 odňatím moţnosti konať pred súdom sa musí týkať tohto účastníka ( ţalovaného), ktorému bola rozhodnutím (odmieta odvolanie vedľajšieho účastníka) prípadne postupom súdu spôsobená určitá ujma (procesná i hmotnoprávna) Z obsahu spisu vyplýva, ţe konanie pred prvostupňovým i odvolacím súdom namietanou vadou netrpí, lebo ich prípadným nesprávnym rozhodnutím a postupom neutrpel ţalovaný – O.O.. Ţalovaný v dovolaní poukazuje na tú skutočnosť, ţe ţaloba je nedôvodná, pretoţe predmetnú pohľadávku uţ splnil vedľajšiemu účastníkovi a ţe súdy nesprávne vyhodnotili otázku aktívnej legitimácie ţalobcu, teda kto je oprávneným vlastníkom uplatňovanej pohľadávky. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, sám osebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda tvrdenie ţalovaného bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) pouţil správny predpis a či ho (ne) správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery prichádza do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad, ale v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutia, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný, preto právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný (§ 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia a to za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 14. 5. 2010) spolu s DPH v sume 361,45 Eur
1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 8,58 Eur v zmysle § 16 ods. 3 5Obdo/18/2010 19 vyhlášky 655/2004 Z. z., teda trovy dovolacieho konania činia spolu
vyčíslenia ţalobcu 369,72 Eur. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. júna 2010 JUDr. Anna M a r k o v á , v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.