← Slovensko

o určenie neplatnosti prevodu

Najvyšší súd 7 Cdo 550/2014 Slovenskej republiky 7 Cdo 584/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu: Slovenská republika – zastúpená Okresným prokurátorom v Považskej Bystrici, so sídlom Štúrova 1/2, 017 33 Povaţská Bystrica, proti ţalovanému: JUDr. Ján Zetocha, správa konkurznej podstaty úpadcu Zbrojovka Vsetín, a. s., zastúpený advokátom JUDr. Patrikom Petríkom, so sídlom Bukovecká 6, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti prevodu, vedenom na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp. zn. 5 C 1078/1999, na dovolania ţalovaného a Českej republiky – Ministerstvo průmyslu a obchodu, zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Fabiánovou, so sídlom Pod Vápenkou 311, 252 44 Psáry, adresa na doručovanie – V Dolině 1515/1b, 101 00 Praha 10 – Michle, proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z

  1. mája 2014 sp. zn. 17 Co 113/2011, takto r o z h o d o l : Dovolania o d m i e t a . Ţalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaného uznesením z
  3. mája 2014 sp. zn. 17 Co 113/2011 zrušil rozsudok Okresného súdu Povaţská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z
  4. apríla 2007 č. k. 5 C 1078/1999-862 v spojení s uznesením súdu prvej inštancie z
  5. júna 2007 č. k. 5 C 1078/1999-871, ktorým súd prvej inštancie určil, ţe prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s. vykonaný rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky z
  6. decembra 1990 pod č. 147/90, 1030/674/90 v časti, v ktorej boli do majetku novozaloţenej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s. vloţené pozemky zapísané Správou katastra P. na LV č. X. pre k. ú. L., na LV č. X. pre k. ú. L., na LV č. X. pre k. ú. Z., Správou katastra I. na LV č. X. pre k. ú. Č., je neplatný. Odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec 2 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie podľa ods. 2 cit. ustanovenia. V odôvodnení uviedol, ţe dňa
  7. augusta 2011 mu boli doručené listiny z Obvodného pozemkového úradu v Povaţskej Bystrici, v ktorom mu oznámili, ţe v rámci konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. evidujú uplatnenie reštitučného nároku E. S. z
  8. novembra 1999, ktorý bol uplatnený
  9. júla 1991 na Lesnom závode Trenčín. Súčasne bola pripojená aj kópia ţiadosti reštituenta, resp. viacerých reštituentov – P. S., K. B., J. T.. Predmetom uplatnených nárokov sú aj pozemky, ktoré sú aj predmetom konania v tejto veci. Odvolaciemu súdu sa tak javí, ţe povinnou osobou bola Zbrojovka Vsetín, š. p., ktorá mala predmetné pozemky vo vlastníctve štátu vo svojej správe. V kontexte so zistením, ţe vo vzťahu k predmetným pozemkom bol uplatnený reštitučný nárok, pričom uţ v tom čase bol platný zákon č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, ktorý v § 2 ods. 3 obsahoval kogentné ustanovenia o tom, ţe predmetom prevodu vlastníctva nemôţu byť prevádzkové jednotky, ktoré podľa písm. b/ prešli z vlastníctva fyzických osôb a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi boli výhradne fyzické osoby, do vlastníctva štátu podľa predpisov vydaných po
  10. februári 1948, prípadne z iných dôvodov po tomto dni, dokiaľ majetkové nároky týchto osôb neupravia osobitné predpisy. Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu, platnú v čase právnych úkonov príslušného ministerstva, ktoré zrušilo bez likvidácie štátny podnik Zbrojovka Vsetín a jeho hmotný majetok vloţil do akciovej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, teda do obchodnej spoločnosti – ako konštatovali vyššie súdy v tomto konaní, išlo o prevod vlastníctva štátu na ţalovaného, sa javí, ţe išlo o neplatný právny úkon, a to vzhľadom na citované ustanovenie § 2 ods. 3 zák. č. 427/1990 Zb. Dospel k záveru, ţe keď za situácie, keď nie je zrejmé, aké konkrétne pozemky, ktoré boli predmetom prevodu na akciovú spoločnosť mali charakter, predpokladaný v ustanovení § 2 ods. 3 zák. č. 427/1990 Zb., teda prešli na štát z vlastníctva fyzických osôb podľa predpisov vydaných po
  11. februári 1948, bude potrebné sa touto skutočnosťou zaoberať, keďţe nie je zrejmé, ţe je uplatnený reštitučný nárok fyzickou osobou, čo vyšlo najavo v odvolacom konaní. Po zistení týchto právne významných skutočností bude podľa odvolacieho súdu potom potrebné posudzovať a rozhodnúť o nároku ţalobcu z hľadiska uvedenej právnej úpravy a z nej vyplývajúcej prípadnej čiastočnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, resp. pre rozpor tohto úkonu s dobrými mravmi, keďţe v tom čase bolo uţ všeobecne známe, ţe so zmenou spoločensko-ekonomického systému štátu, sa budú prijímať reštitučné predpisy, ktorými sa budú obnovovať pôvodné vlastnícke vzťahy oprávnených osôb. Na základe uvedeného vrátil vec súdu prvej inštancie s tým, aby vykonal dokazovanie v naznačenom smere, zistením 3 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 potrebných údajov z katastra, týkajúcich sa predmetných pozemkov a po vyhodnotení dôkazov podľa kritérií v ustanovení § 132 O.s.p. znova vo veci rozhodol.
  12. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie z dôvodu, ţe mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie zaloţil na ustanovení, ktoré doposiaľ nebolo v konaní vedenom pred súdmi všetkých stupňov uţ od roku 1993, ani pri rozhodovaní, pouţité. Odvolací súd podľa ţalovaného vychádzal z listiny – oznámenia pozemkového úradu o uplatnených reštitučných nárokoch k pozemkom v k. ú. L., Z. a L. bez toho, aby účastníkom v zmysle ustanovenia § 211 ods. 2 v spojení s § 125 a § 123 O.s.p. umoţnil k tomuto dôkazu sa vyjadriť, čím porušil aj ich základné právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ţalovaný poukázal na ďalšie pochybenie, keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. pojednávanie vo veci nenariadil aj napriek tomu, ţe listinou doplňoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Odvolací súd podľa neho súčasne nerešpektoval ani ustanovenie § 212 v spojení s § 205a O.s.p., podľa ktorých je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom iba v prípadoch stanovených zákonom. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nakoniec podľa ţalovaného nepreskúmateľné, nakoľko nezdôvodňuje, na základe čoho sa mu rozhodnutie MSaE ČR, ktorým tento ústredný orgán štátnej správy štátny podnik Zbrojovku Vsetín zrušil bez likvidácie a celý jeho hmotný majetok (vrátane pozemkov) vloţil do novozaloţenej akciovej spoločnosti, javí ako neplatný právny úkon. Ţiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  13. Dovolanie podala aj Česká republika – Ministerstvo průmyslu a obchodu, ktorá vystupovala do
  14. júna 2016 ako vedľajší účastník na strane ţalovaného z dôvodov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v ktorom sa stotoţnila s dôvodmi uvedenými v dovolaní ţalovaného.
  15. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniam ţiadal dovolania zamietnuť.
  16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní [§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)] po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, 4 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, či dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, ţe dovolanie je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
  17. V danom prípade bolo dovolanie podané
  18. septembra
  19. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť
  20. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP obsiahnuté v jeho čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1, najvyšší súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
  21. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal. Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu tieţ vtedy, ak v konaní došlo k závaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniu so znakmi niektorého z uznesení uvedených § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie ţalovaného teda v zmysle § 239 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu ku dňu podania dovolania umoţňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
  22. Dovolanie ţalovaného by bolo prípustné iba vtedy, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
  23. Ţalovaný namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. t. j., ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. 5 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014
  24. Judikatúra najvyššieho súdu sa do
  25. júna 2016 ustálila v názore, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Podľa niektorých názorov súdnej praxe prípad odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) predstavuje zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom, pokiaľ pre vydanie zrušujúceho rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky a pokiaľ moţno dôvodne prezumovať, ţe vec bude meritórne prerokovaná napr. potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. (porovnaj napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 189/2011).
  26. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe k ţalovanému tvrdenému odňatiu moţnosti konať pred súdom malo okrem iného dôjsť v dôsledku zmätočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť). Najvyšší súd k tomu uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
  27. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  28. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť 6 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“ (poznámka dovolacieho súdu: v čase podania dovolania sa jednalo o ustanovenie § 237 písm. f/). Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/
  30. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie; prečo povaţoval za potrebné vykonať dokazovanie v naznačenom smere v uznesení, a to zistením potrebných údajov z katastra, týkajúcich sa predmetných pozemkov a po vyhodnotení dôkazov podľa kritérií v ustanovení § 132 O.s.p. znova vo veci rozhodnúť. Povaţoval to za významné z dôvodu, ţe z listiny, ktorá bola predloţená odvolaciemu súdu po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorej boli uplatnené reštitučné nároky podľa zákona č. 229/1991 Zb., sa javí, ţe povinnou osobou bola Zbrojovka Vsetín, š. p., čo by podľa neho malo vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu (§ 2 ods. 3 zákona č. 427/1990 Zb.) vplyv na platnosť právneho úkonu. Obsah spisu teda nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
  31. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo podrobnú odpoveď, prečo rozsudok súdu prvej inštancie musel byť zrušený a tieţ ako má súd prvej inštancie po vrátení veci ďalej postupovať. Okolnosť, ţe ţalovaný so zrušením rozsudku súdu prvej inštancie nesúhlasil a zastával názor, ţe odvolaciemu súdu nič nebránilo vo veci meritórne rozhodnúť neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Najvyšší súd dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu spĺňa poţadované kritériá pre odôvodňovanie zrušujúceho rozhodnutia opierajúce sa o zákonný dôvod § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. tak z formálneho ako aj z obsahového hľadiska a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne 7 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 (svojvoľné). Najvyšší súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia ţalovaného v dovolaní, najmä ţe ide o rozhodnutie nezlučiteľné s poţiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
  32. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 221 ods. 1 O.s.p. ukladal odvolaciemu súdu povinnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak zistí, ţe konanie na súde prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie trpí niektorou z vád v ňom taxatívne uvedených. Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je teda obligatórne predpísané vţdy, ak sa v konaní preukáţe existencia takejto vady. Je nesporné, ţe zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na existenciu nového dôkazu, ktorý nebol známy ani jednej zo sporových strán a má nesporný význam pre určenie neplatnosti prevodu majetku.
  33. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a vec mu vráti na ďalšie konanie, napriek tomu, ţe pre to neboli dané procesné predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne rozhodnutie ale nemoţno stotoţňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi moţnosť realizovať jemu patriace procesné oprávnenia v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto ustanovenie totiţ dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení veci na ďalšie konanie súd pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné oprávnenia. Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu § 237 písm. f/ O.s.p. irelevantná (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 100/2011, 3 Cdo 28/2012, 7 Cdo 302/2015). Tento právny názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci a pripomína, ţe základné právo na súdnu ochranu je „výsledkové“ (viď R 2/2016 a porovnaj tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2013, 3 Cdo 549/2014 a 3 Cdo 209/2014), to znamená, ţe mu musí zodpovedať občianske súdne konanie ako celok (jeho výsledok). Z tohto pohľadu treba nahliadať aj na prípady, v ktorých je opravným prostriedkom napadnuté také rozhodnutie súdu, po ktorom sa bude v konaní pokračovať (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08, IV. ÚS 183/2013). 8 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014
  34. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je síce z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale o rozhodnutie, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konanie sa tak napadnutým rozhodnutím ešte meritórne neskončilo. Ţalovaný bude v ďalšom konaní, na ktoré bola vec odvolacím súdom vrátená, naďalej nositeľom všetkých procesných oprávnení priznávaných strane Civilným sporovým poriadkom. Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý bol zavŕšený zrušením rozsudku súdu prvej inštancie, nemal za následok (výsledok) nezvratný stav opodstatňujúci záver o definitívnom znemoţnení moţnosti ţalovaného pred súdom konať. Pri zrušení rozhodnutia a následnom vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie je odvolací súd povinný vysloviť v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia právny názor na danú vec, ktorý slúţi súdu prvej inštancie na usmernenie jeho ďalšej činnosti. Odvolací súd právny názor vyslovil. Vysloveným právnym názorom bez ohľadu na to, či je to vo vzťahu k chybám hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru je súd prvej inštancie viazaný. Pri viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu je dvojinštančnosť súdneho konania zachovaná, pretoţe strany v pokračujúcom konaní (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom) môţu uplatniť všetky svoje procesné práva, ktoré im Civilný sporový poriadok priznáva, vrátane práv na vyuţitie riadnych, prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Vzhľadom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a preto zákonný postup nemôţe mať za následok odňatie moţnosti ţalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
  35. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Uviesť je potrebné aj to, ţe podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe dokazovanie v sporovom konaní je zaloţené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, ţe tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, ţe iniciatíva pri zhromaţďovaní dôkazov zaťaţuje 9 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 zásadne strany sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana má preto povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, ţe zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 120 ods. 1, veta tretia, vychádzal z toho, ţe súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa moţnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňoval ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostávala len v polohe moţnosti a nie povinnosti. Bolo preto na súde, aby v kaţdom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, ţe ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyšiel v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania mohol a zároveň aj musel súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Takýto výklad uvedeného ustanovenia nie je ani v rozpore so všeobecne uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, ţe súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich vykonanie (nevykonanie) záleţí na jeho hodnotení (§ 132 O.s.p.).
  36. K námietke ţalovaného o postupe odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., ktorý mal porušiť odvolací súd tým, ţe nenariadil pojednávanie na doplnenie dokazovania predloţeným novým dôkazom – listinou, najvyšší súd uvádza, ţe pokiaľ odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania ţalovaného pojednávanie, nepostupoval v rozpore so zákonom, ale práve naopak. V odvolacom konaní odvolací súd nové dôkazy nevykonával, ţalovanému neznemoţnil realizáciu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vo väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďţe z obsahu spisu nevyplýva, ţe by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (odvolací súd pred vyhlásením uznesenia dokazovanie nedoplňoval ani nezopakoval, súd prvej inštancie nerozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní ţalovaného bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku, v znení 10 7 Cdo 550/2014 7 Cdo 584/2014 účinnom v čase rozhodnutia odvolacím súdom, nemohlo preto ani týmto postupom dôjsť k odňatiu moţnosti ţalovanému pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
  37. Záverom sa ţiada pripomenúť, ţe v konaní vystupujúca tretia osoba (pozn. dovolacieho súdu Česká republika – Ministerstvo průmyslu a obchodu) svoje postavenie vedľajšieho účastníka dňom
  38. júna 2016 stratila, lebo vedľajší účastník ako subjekt konania zanikol. Civilný sporový poriadok pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva) prikročil ku jej komplexnej zmene. Podľa novej právnej úpravy intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri ţalobcovi alebo ţalovanom a má právny záujem na výsledku sporu (§ 81 CSP) a do konania vstupuje z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním, pričom vstup intervenienta je prípustný počas celého konania (§ 82 ods. 1, 2 CSP). V danom prípade podmienky intervencie splnené neboli.
  39. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalovaného proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia ţalovaným namietanej procesnej vady (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a nevyšli najavo ani ďalšie procesné vady vymenované v § 237 O.s.p. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie ţalovaného, ako dovolanie smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ CSP). Vo vzťahu k pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi najvyšší súd odmietol dovolanie podľa § 447 písm. b/ CSP.
  40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  42. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  43. septembra 2016 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.