2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. 2 5Sžf/110/2009 Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 330,96 Eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu zo dňa 05.12.2008, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo dňa
1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubený sankčný úrok za obdobie od
1 a § 63a ods. 3, písm. c/ zákona o správe daní a preto nebolo možné požadovať od štátnej rozpočtovej organizácie ako správcu pohľadávky potvrdenie o uznaní záväzku voči žalobcovi. Daňové orgány
krajského súdu postupovali v súlade s § 35b zákona o správe daní, keď žalobcovi vyrubili sankčný úrok za predmetné obdobie, kedy bol v omeškaní s platením dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008.
názoru krajského súdu žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vyvodil z neho správny záver a vo veci rozhodol v súlade so zákonom. Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 22.07.2009, ktorým žiada napadnutý rozsudok zmeniť tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie.
názoru žalobcu započítanie pohľadávok nebolo vykonané pre chýbajúce potvrdenie od príslušnej rozpočtovej organizácie o uznaní záväzku, ktorý zodpovedal pohľadávke daňového dlžníka a žalovaný v rozpore so zákonom bezodkladne nevyžiadal od rozpočtovej organizácie potvrdenie o uznaní záväzku a preto sa započítanie neuskutočnilo.
žalobcu žalovaný ako aj správca dane porušili zásady daňového konania upravené v § 2 ods. 1 a 2 zákona o správe daní pri posudzovaní žiadosti 4 5Sžf/110/2009 o započítanie daňovej pohľadávky a pri vyrubení peňažnej sankcie. Žalobca tvrdí, že daňové orgány postupovali v rozpore s účelom ustanovenia § 63a ods. 7 zákona o správe daní a vyrubili sankčný úrok napriek tomu, že v súlade so zákonom využil inštitút započítania, pričom k započítaniu nedošlo z dôvodov na strane žalovaného. Žalobca bol dobromyseľný v tom, že dôjde k započítaniu pohľadávok a po zániku možnosti započítania konal bezodkladne tak, že bol zachovaný záujem štátu na riadnom platení daní. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v tom zmysle, že zákon o správe daní jednoznačne stanovuje postup správcu dane a žalovaného, ku ktorému sú na základe čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 1 zákona o správe daní jednoznačne viazaní. Žalovaný v súlade s § 63a ods. 6 zákona o správe daní overil údaje v žiadosti žalobcu, zistil ich nesúlad so zákonom v tom, že v čase podania žiadosti o započítanie pohľadávok žalovaný nebol daňovým dlžníkom, a preto nemohol požiadať príslušného správcu pohľadávky o potvrdenie, že záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva. K potvrdeniu pohľadávky správcom pohľadávky nedošlo, došlo k jej zaplateniu, preto nenastalo započítanie pohľadávok.
názoru žalovaného žalobca zaplatil svoju daňovú povinnosť oneskorene, a preto na nezapočítanú pohľadávku sa
7 zákona o správe daní vzťahuje § 35b zákona o správe daní. Na základe uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a
3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca využil právo vyplývajúce z ustanovenia § 63a ods. 1 až ods. 3 zákona o správe daní a podal žiadosť o započítanie jeho daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty s jeho pohľadávkou, ktorú evidoval voči štátnej rozpočtovej organizácii, získanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky s treťou osobou. 5 5Sžf/110/2009 Je nepochybné, že žalobca podal žiadosť o započítanie daňových pohľadávok (ďalej len „žiadosť“) v ten istý deň, ako podal daňové priznanie za predmetnú daňovú povinnosť na DPH, ktorý bol zároveň posledným dňom na podanie daňového priznania a posledným dňom na zaplatenie priznanej daňovej povinnosti. Taktiež je nepochybné, že spolu s obsahovo úplnou žiadosťou v zmysle § 63a ods. 3 zákona o správe daní o vykonanie zápočtu daňovej povinnosti s pohľadávkou žalobcu voči štátnemu rozpočtu predložil všetky relevantné listinné dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku, pričom z ich obsahu vyplývalo, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná. Neopomenuteľná je taktiež skutočnosť, že žalobca dobrovoľne uhradil plnú výšku priznanej daňovej povinnosti, v tom čase daňového nedoplatku, akonáhle, resp. v ten istý deň, ako mu bola zo strany štátnej rozpočtovej organizácie zaplatená pohľadávka, ktorá mala byť predmetom zápočtu s jeho daňovým nedoplatkom, pričom na základe uvedenej skutočnosti zobral späť písomným podaním svoju žiadosť o zápočet daňovej pohľadávky. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom
až 221 tohto zákona.
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
a/ zákona o správe daní na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň
osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. 6 5Sžf/110/2009
1 až 3 a ods. 6 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 písm. a/ zákona o správe daní sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške
osobitného zákona.
1 zákona o správe daní na účely započítania daňových pohľadávok sa za daňovú pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Ak má daňový úrad alebo colný úrad daňovú pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový dlžník má zároveň pohľadávku voči štátnej rozpočtovej organizácii, možno tieto pohľadávky navzájom započítať. Započítaním takéto pohľadávky zaniknú vo výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní pohľadávky daňovému dlžníkovi.
2 zákona o správe daní započítať možno len nepremlčané pohľadávky, ak výška pohľadávky v jednotlivom prípade presiahne 331,94 Eura.
3 zákona o správe daní úkonom daňového dlžníka smerujúcim k započítaniu daňových pohľadávok je žiadosť o započítanie.
4 zákona o správe daní daňový úrad alebo colný úrad úplnú žiadosť
odseku 3 postúpi spolu s potvrdením výšky a identifikácie daňovej pohľadávky
odseku 3 písm. c/ daňovému riaditeľstvu alebo colnému riaditeľstvu. Ak daňový dlžník nepredloží daňovému úradu alebo colnému úradu úplnú žiadosť, daňový úrad alebo colný úrad vyzve daňového dlžníka na doplnenie žiadosti v lehote najmenej ôsmich dní a poučí 7 5Sžf/110/2009 ho o následkoch nevyhovenia výzve. Do predloženia úplnej žiadosti daňovým dlžníkom sa postup
odseku 8 prvej vety neuplatní.
7 zákona o správe daní, ak daňová pohľadávka zanikla započítaním v plnej výške, daňový úrad alebo colný úrad môže vyrubiť sankčný úrok
len za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa predchádzajúceho dňu doručenia žiadosti o započítanie daňovej pohľadávky daňovému úradu alebo colnému úradu. Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním čiastočne, na tú časť daňovej pohľadávky, ktorá zanikla započítaním, sa pri vyrubení sankčného úroku vzťahuje prvá veta; na nezapočítanú časť daňovej pohľadávky sa vzťahuje § 35b.
1 zákona o správe daní, ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný. Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania. V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či bol zákonný postup správcu dane pri striktnom aplikovaní § 35b zákona o správe daní, v zmysle ktorého vyrubil žalobcovi sankčný úrok za oneskorené zaplatenie dane z pridanej hodnoty, pričom rozhodným obdobím na uloženie sankcie bolo obdobie od podania žiadosti na započítanie daňového nedoplatku s pohľadávkou žalobcu voči rozpočtovej organizácii štátu do dňa dobrovoľného uhradenia predmetného daňového nedoplatku žalobcom z dôvodu zániku podmienok na realizáciu zápočtu pohľadávok, nakoľko rozpočtová organizácia svoj záväzok voči daňovému dlžníkovi uhradila pred vydaním potvrdenia príslušného daňového riaditeľstva o započítaní, prípadne pred vydaním oznámenia o nezapočítaní pohľadávok (§ 63a ods. 6 zákona o správe daní). Z obsahu preskúmavaných správnych rozhodnutí vyplýva, že pri hodnotení skutkového stavu sa správca dane ako i odvolací správny orgán obmedzili čisto len na skúmanie naplnenia formálnych podmienok zákona, resp. sankčnej normy, pričom počet dní omeškania s platbou priznanej daňovej povinnosti v spojení s jej oneskorene zaplatenou sumou subsumovali pod skutkovú podstatu § 35b ods. 1 zákona o správe daní bez toho, aby s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu a celkovú platobnú disciplínu žalobcu voči štátnemu rozpočtu vykladali aplikovanú normu v spojení s § 63a zákona o správe daní, a to v súlade s ich zmyslom ako i s využitím princípov ústavnej ochrany práv a záujmov nie len štátu, ale i ochrany a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb vyplývajúcich 8 5Sžf/110/2009 z čl. 1 ods. 1 a 152 ods. 4 ústavy, taktiež premietnutých do zásad daňového konania upravených § 2 ods. 1 až ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní. Ustanovenie § 35b ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov tak ako väčšina noriem verejného práva upravuje v záujme generálnej prevencie podmienky ukladania sankcií za porušenie povinností stanovených zákonom všeobecne, pričom sa predpokladá deliktuálna spôsobilosť trestaného daňového subjektu a jeho zavinenie. Žiadna právna norma, prípadne ucelený hmotnoprávny alebo procesný administratívny predpis nemôže pri úprave právnych vzťahov, práv a povinností upravovať všetky podrobnosti a situácie, ktoré môžu pôsobením správnych orgánov, účastníkov konaní a tretích osôb nastať. Medzeru v zákone, ktorý je potrebné aplikovať možno odstrániť výkladom zákona vychádzajúcim predovšetkým z ústavne chránených základných zásad právneho štátu ako i z účelu zákona, prípadne jeho konkrétne aplikovanej normy. Účelom inštitútu započítania daňových pohľadávok s pohľadávkami daňových dlžníkov voči štátnym rozpočtovým organizáciám nie je len zníženie objemu daňových nedoplatkov, ale i pozitívna motivácia daňových subjektov k daňovej disciplíne ako i s prihliadnutím na zásadu proporcionality aj ochrana práv a oprávnených záujmov daňových subjektov vo vzťahu k ich vlastníctvu a neprimeranému znižovaniu ich majetku. Navyše využívaním zápočtu uvedených pohľadávok sa uplatňuje zásada hospodárnosti daňového konania odpadnutím predpokladaných nevymožiteľných výdavkov daňového exekučného konania, prípadne sa môžu znižovať výdavky štátneho rozpočtu spojené s výkonom exekučného konania vedeného voči rozpočtovej organizácii na návrh oprávneného daňového subjektu. Vo svetle okolností tohto prípadu, kedy žalobca ako daňový subjekt s určitým oprávneným legitímnym očakávaním vyplývajúcim z inštitútu započítania daňového nedoplatku nezaplatí priznanú daňovú povinnosť, sa čisto formálne aplikovanie zákona pri uložení sankcie za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti javí ako tvrdé, nespravodlivé a v rozpore s účelom zákonnej úpravy započítania daňových nedoplatkov s pohľadávkami daňových subjektov voči štátnym rozpočtovým organizáciám, a to predovšetkým z dôvodu, že zánik podmienok na vykonanie požadovaného zápočtu pohľadávok nebol spôsobený zavineným konaním, resp. opomenutím žalobcu ako daňového dlžníka, ale konaním tretej osoby, t. j. rozpočtovej organizácie. V takomto špecifickom prípade je správny orgán výnimočne povinný aplikovať právnu normu s využitím správnej úvahy pri zachovaní 9 5Sžf/110/2009 správneho hodnotenia dôkaznej situácie, napr. i s využitím inštitútu predbežnej otázky vo vzťahu k predpokladanému rozhodnutiu o žiadosti žalobcu o započítanie pohľadávok, pričom je potrebné v zmysle zásad daňového konania brať do úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z úkonov žalobcu voči správcovi dane je zrejmé, že skutočným obsahom jeho omisívneho konania spočívajúceho v nezaplatení daňovej povinnosti nie je vedomé alebo nevedomé porušenie právnej normy prikazujúcej včasné zaplatenie plnej výšky priznanej dane, ale vedomé splnenie podmienok na vykonanie zápočtu daňovej povinnosti žalobcu s jeho pohľadávkou voči štátnej rozpočtovej organizácii. Je evidentné, že žalobca sa v záujme dodržania jeho povinností voči štátnemu rozpočtu a taktiež v záujme ochrany jeho vlastníctva vedome správal tak, aby mu po podaní žiadosti na zápočet pohľadávok nevznikol ani jeden deň omeškania s platením priznanej dane podliehajúci sankčnému postihu
1 v spojení s § 63a ods. 7 prvá veta zákona o správe daní, čoho dôkazom je i ďalšie jeho konanie spočívajúce v okamžitom zaplatení daňového nedoplatku v deň, kedy došlo k zániku podmienok na zápočet pohľadávok uhradením jeho pohľadávky rozpočtovou organizáciou. Z uvedeného nemožno usudzovať, že by konanie žalobcu bolo špekulatívne v snahe vyhnúť sa plateniu daní. V rámci procesu skúmania splnenia náležitostí žiadosti a podmienok na vykonanie požadovaného zápočtu pohľadávok správca dane a ani príslušné daňové riaditeľstvo neurobilo voči žalobcovi žiaden úkon, (okrem miestneho zisťovania u žalobcu zameraného na preverenie účtovania postúpenej pohľadávky voči štátnej rozpočtovej organizácii, ktorého výsledok bol mimochodom pre žalobcu priaznivý a teda mohol ho utvrdiť v predpoklade pozitívneho rozhodnutia o zápočte pohľadávok), ktorým by bola zo strany správnych daňových orgánov žalobcovi vytýkaná neúplnosť žiadosti o vykonanie zápočtu pohľadávok, nespôsobilosť pohľadávky žalobcu voči rozpočtovej organizácii na zápočet, prípadne nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti. Pri posudzovaní skutkového stavu za účelom rozhodovania o uložení sankčného úroku za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti žalobcu mal správca dane ako i odvolací správny orgán dôsledne vyhodnotiť všetky okolnosti prípadu s využitím vyššie uvedených zásad výkladu aplikovanej právnej normy, pričom mal
1 zákona o správe daní brať do úvahy dôvod späťvzatia žiadosti na zápočet pohľadávok ako i skúmať náležitosti žiadosti o vykonanie zápočtu pohľadávok, obsah listinných príloh a spôsobilosť pohľadávky žalobcu 10 5Sžf/110/2009 voči rozpočtovej organizácii a o vo vzťahu k otázke výsledku rozhodovania o žiadosti žalobcu o zápočet pohľadávok si mal o tejto otázke urobiť úsudok, ktorý by bol jedným z dôvodov na vyrubenie nulového sankčného úroku. Argumentácia žalovaného k dôvodom včasného nerozhodnutia o žiadosti žalobcu na zápočet pohľadávok spočívajúca v tom, že nemohol požiadať správcu pohľadávky (Ministerstvo vnútra SR) o jej potvrdenie a uznanie, pretože žalobca v čase podania žiadosti o vykonanie zápočtu pohľadávok nebol daňovým dlžníkom, neobstojí, nakoľko plynutím času a to nasledujúci deň po podaní žiadosti, 27.05.2008 a teda i v čase rozhodovania o jeho žiadosti, žalobca už daňovým dlžníkom bol a na podanej žiadosti naďalej trval, ako to i vyplýva z jeho konania súladného s obsahom žiadosti. Plynutím času a konaním žalobcu zanikol nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti a trvanie na splnení tejto podmienky len z dôvodu jazykového výkladu zákona je príliš reštriktívny výklad. Vo vzťahu k chýbajúcemu potvrdeniu a uznaniu pohľadávky jej správcom bolo potrebné brať do úvahy jej dobrovoľné zaplatenie Ministerstvom vnútra SR, nakoľko týmto úkonom de facto konkludentne uznalo svoj záväzok voči žalobcovi, ako i obsah priložených rozsudkov, z ktorých vyplývalo, že pohľadávka nebola premlčaná, a teda bola spôsobilá na vykonanie zápočtu. Uložiť sankciu za vyššie uvedených skutkových zistení a subsumovať konanie žalobcu výhradne formálnym spôsobom pod skutkovú podstatu ustanovenia § 35a ods. 1 zákona o správe daní je
názoru súdu v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR. Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu
názoru súdu nepripúšťajú v konkrétnych prípadoch ukladanie sankcií za správne delikty, pri ktorých úprave nie je prísne zohľadnený princíp individuálnej zodpovednosti za skutok. V danom prípade konanie a správanie sa žalobcu v súlade s legitímnym očakávaním pri využití inštitútu upraveného verejným právom nemožno považovať za protiprávne konanie, ak podmienky na realizáciu uplatneného inštitútu zaniknú v dôsledku úkonu tretej osoby nezávisle od vôle žalobcu. V takom prípade sankcionovanie žalobcu súd nemôže posudzovať ako zákonné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v medziach žaloby preskúmal odvolaním 11 5Sžf/110/2009 napadnutý rozsudok krajského súdu, sporné rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah administratívneho spisu a na základe vyššie uvedeného v spojitosti s citovanými ustanoveniami zákonov rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 330,96 Eur pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu a odvolanie proti rozsudku krajského súdu v sume 132,- Eur a z náhrady trov právneho zastúpenia, a to odmeny advokáta v sume 198,96 Eur
1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 04.12.2008 a podanie žaloby na krajský súd dňa 05.12.2008), 2 x 1.465,- Sk, t. j. 2 x 48,63 € = 97,26 € + DPH 2 x 278,35 Sk, t. j. 2 x 9,24 € = 18,48 € + paušál 2 x 190,- Sk, t. j. 2 x 6,31 € = 12,62 € a za jeden úkon právnej služby v roku 2009 (podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne dňa 23.07.2009), t. j. 53,49 € + DPH 10,16 € + paušál 6,95 €. Hodnoty boli prepočítané konverzným kurzom 1 Eur = 30,126 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi náhradu trov konania v advokátom uplatnenej sume, ktorý náhradu trov vyčíslil
2 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby v sume 237,34 Eur, pretože
dnes už ustálenej súdnej praxe treba pri výpočte náhrady tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby do 31.mája 2009 postupovať
1 citovanej vyhlášky, t. j. za jeden úkon právnej služby patrí 1/13 z výpočtového základu stanoveného pre každý rok osobitne. Tento názor vychádza z predmetu správneho súdnictva, ktorým je v prvom rade prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva alebo ukladajú verejnoprávne povinnosti, pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho 12 5Sžf/110/2009 orgánu je zákonné alebo nie. Ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť v peniazoch. Správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení. Z týchto dôvodov sa súdna prax a následne na to aj legislatíva (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009 Z. z. účinná od 01.júna 2009), priklonili k názoru, že úkony právnej pomoci vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nemožno vyjadriť v peniazoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 92/09-9 zo dňa 01. apríla 2009 – www.concourt.sk). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. mája 2010 JUDr. Ida Hanzelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.