súdu prvého stupňa uviedol, ţe sa nejednalo o kúpnu zmluvu, ale o zmluvu, ktorú
obsahu je potrebné posúdiť ako zmluvu smerujúcu k likvidácii spoločnosti, t.j. k prevodu práv uplatnených v súdnom konaní, s poukazom na skutočnosť, ţe pôvodný ţalobca bol následne z obchodného registra vymazaný ku dňu
vyjadrenia ţalobcu, ale aj ako to vyplýva zo samotnej zmluvy, previedol v čase, kedy uţ nebol zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, len právo na uplatňovanie práva o určenie vlastníckeho práva a nie samotné vlastnícke právo. Súd prvého stupňa má za to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. januára 2013 sp. zn. 5 Co 15/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
odvolacieho súdu súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové zistenia a vec aj správne právne posúdil. Námietku ţalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu právnemu posúdeniu zmluvy z 19. apríla 2005 s tým, ţe táto zmluva je riadnou kúpnou zmluvou, ktorá zakladá jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, povaţoval za nedôvodnú a ani zámena účastníkov konania po uzavretí zmluvy, pripustená uznesením súdu prvého stupňa, to
odvolacieho súdu nezmení. Odvolací súd uviedol, ţe je potrebné zmluvu uzavretú medzi pôvodným ţalobcom a terajším ţalobcom vykladať nielen
jazykového vyjadrenia, ale tieţ
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Obaja účastníci zmluvy pri jej uzatváraní si boli vedomí, ţe predmetné nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľností vo vlastníctve ţalovanej, ako aj skutočnosti, ţe nadobudnutiu vlastníctva ţalovanej predchádzalo rozhodnutie správneho orgánu o zrušení vkladu vlastníckeho práva v prospech pôvodného ţalobcu. V čase uzatvorenia zmluvy preto prejav vôle predávajúceho (pôvodného ţalobcu) nemohol
odvolacieho súdu smerovať k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, teda k reálnemu prevodu vlastníctva 3 8 Cdo 40/2013 nehnuteľnosti na kupujúceho (terajšieho ţalobcu). Vzhľadom na existujúci právny stav v čase uzatvorenia zmluvy nemohlo byť
odvolacieho súdu vôľou pôvodného ţalobcu previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ale len právo vlastníctva sa domôcť. Konštatoval, ţe z tohto dôvodu súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru ak konštatoval, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ toto odvádza len zo zmluvy uzavretej so svojím právnym predchodcom. Rovnako právne irelevantné sú
odvolacieho súdu aj námietky ţalobcu týkajúce sa nezákonného vlastníctva ţalovaného, nakoľko predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva ţalobcu a nie ţalovaného, preto dôkaznou povinnosťou ţalobcu bolo preukázať nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam. K ţalobcom uvedenej odvolacej námietke, ţe ide o nadobudnutie vlastníctva skutočnou a dobromyseľnou drţbou od 25. júna 1996, odvolací súd uviedol, ţe ide o novú skutočnosť, ktorá nemôţe byť odvolacím dôvodom pre nenaplnenie § 205a ods. 1 O.s.p. a konštatoval, ţe aj v prípade, keby zmluva medzi pôvodným ţalobcom a terajším ţalobcom mala byť povaţovaná za zmluvu oprávňujúcu ţalobcu na vstup do drţby, nešlo by o vstup dobromyseľný, pokiaľ spor o vlastníctvo pretrvával. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním z dôvodu, ţe sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, ţe odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby mu umoţnil sa k tejto argumentácii vyjadriť. Odvolací súd
neho v rozpore s § 205 ods. 1 a 2 písm. d/, f/ O.s.p. a § 205a ods. 1 O.s.p. argumentáciu ohľadom skutočnej drţby nehnuteľnosti zo strany pôvodného kupujúceho označil ako skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a tieţ argumentáciu o neplatnosti kúpnej zmluvy ţalobcu a o nezákonnosti pri draţbe povaţoval bez bliţšieho ozrejmenia za irelevantnú. Ţalobca má za to, ţe je preukázané, ţe pre tvrdenie o pokojnej, nerušenej a dobromyseľnej drţbe ţalovaných nehnuteľností v prospech ţalobcu (resp. kupujúceho) od 25. júna 1996 bolo predmetom dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 18. novembra 2009, avšak túto skutočnosť opomenul vyhodnotiť vo svojom rozsudku z 15. decembra 2011 súd prvého stupňa a preto jej nerozvedenie v podanom odvolaní nemoţno
ţalobcu posúdiť ako skutočnosť alebo dôkaz, ktorý nebol uplatnený pred súdom prvého stupňa. Odvolaciemu súdu vyčítal, ţe mylne interpretuje ním doloţený dôkaz o dobromyseľnosti drţby ako nový dôkaz v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. Ţalobca v dovolaní uvádza, ţe odvolací súd bez vecnej a právnej súvislosti ako právne irelevantné 4 8 Cdo 40/2013 odmietol jeho tvrdenia o tom, ţe ţalovaná je zapísaná na liste vlastníctva ako vlastník na základe neplatnej zmluvy a nezákonného postupu, ku ktorému došlo pri draţbe ţalovaných nehnuteľností. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva ţalobcu na procesnú ochranu v súdnom konaní a nebola mu odňatá moţnosť konať pred súdom a tak navrhla dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny 5 8 Cdo 40/2013 názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie nie je
prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady konania
ustanovenia § 237 písm. a/ aţ písm. e/ a písm. g/ O.s.p. ţalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom 6 8 Cdo 40/2013 súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, 7 8 Cdo 40/2013 napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. I keby tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (najvyšší súd) súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). Ţalobca v dovolaní tieţ namietal, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšieho stupňa sú pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, čim mu taktieţ bola odňatá moţnosť konať pred súdom. 8 8 Cdo 40/2013 Vychádzajúc zo Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 o zmätočnosť v zmysle § 237 O.s.p. ide iba vtedy, keď je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, ţe pri ňom nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie kaţdá nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (aţ) intenzitu, ktorú povaţuje za relevantnú uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náleţitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktoré má v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. stručne, jasne, výstiţne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa ţalobca domáhal, ako sa vyjadril ţalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţoval súd za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Poţiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty spravodlivého procesu. Jej účelom je medziiným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho neznamená, ţe nedostatočné (nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho. Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 6/ ako tieto normy vyloţil, 7/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 8/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. 9 8 Cdo 40/2013 Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené skutočnosti. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu (viď v podrobnostiach odôvodnenia rozsudkov), nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Keďţe v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania
f/ O.s.p., prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemoţno vyvodiť. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe ţalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia, k uvedeným námietkam treba uviesť, ţe ak je dovolanie neprípustné
O.s.p., dovolací súd sa nemôţe zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov
2 písm. b/ a c/ O.s.p. V zmysle ust. § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého stupňa a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Zároveň je potrebné osobitne uviesť, ţe § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so závaţnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p.) a tieţ iné nesprávnosti neţ sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť 10 8 Cdo 40/2013 dovolania
tohto ustanovenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôţe zaloţiť. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia (výroku), nezakladali by ale prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu. Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j. preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorú nesprávnosť dovolaním ţalobca namieta. Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutou časťou rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovanej ţiadne trovy 11 8 Cdo 40/2013 dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. marca 2016 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.