← Slovensko

o náhradu za obmedzenie užívania pozemkov

Najvyšší súd 5 Cdo 1275/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore ţalobcu UVER INVEST, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jakubovo námestie 12, IČO: 36 655 481, zastúpeného advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave, Digital park II, Eisteinova 25, IČO: 36 861 154, proti ţalovanému Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Primaciálne nám. 1, IČO: 00 603 481, o náhradu za obmedzenie užívania pozemkov, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 24 C 254/2013, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. septembra 2015 sp.zn. 7 Co 499/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Krajský súd v Bratislave uznesením z
  3. septembra 2015 sp.zn. 7 Co 499/2015 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) z
  4. júna 2015 č.k. 24 C 254/2013-236, ktorým ţalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o osobitnom postavením ţalobcu ako podnikateľského subjektu, ktorého nepriaznivé majetkové pomery samy o sebe neopodstatňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p.“) a tieţ o neexistencii skutočností, v dôsledku ktorých by sa ţalobca dostal do ťaţivej finančnej situácie a ktoré by nemali spojitosť s ním vykonávanou podnikateľskou činnosťou (napr. vis major). Uvedené plne rešpektuje aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, a v zmysle ktorej pomery ţalobcu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, len pokiaľ by sa 2 5 Cdo 1275/2015 do ťaţivej finančnej situácie dostal z dôvodov, ktoré by neboli v priamej príčinnej súvislosti s jeho podnikaním. V opačnom prípade by došlo k neprípustnému presunu podnikateľského rizika na štát (viď napr. aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  5. mája 2012, sp.zn. 8 Sţf/48/2011 a zo dňa
  6. marca 2011, sp.zn. 6Sţo/248/2010 a iné). Nebolo moţné stotoţniť sa ani s tvrdením ţalobcu, ţe povaha ním uplatneného nároku je v danej veci tak významná, ţe sama o sebe odôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Pokiaľ by zákonodarca povahu uplatneného nároku povaţoval za potrebné uprednostniť pred poplatkovou povinnosťou, legislatívne by to vyjadril priamo v ustanoveniach zákona o súdnych poplatkoch (osobné alebo vecné oslobodenie od súdnych poplatkov), resp. sprostredkovane podľa § 4 ods. 2 písm. u/ zákona o súdnych poplatkoch v zákone o pohrebníctve, ako je to napr. pri oslobodení od súdnych poplatkov podľa § 28 zák. č.119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách. Napokon neobstáli ani odvolacie námietky, ktorými ţalobca spochybňoval preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďţe v jeho odôvodnení súd prvej inštancie jasne, výstiţne a presvedčivo ozrejmil svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (zníţenie základného imania, predaj pozemkov zapísaných na LV X. jedinému spoločníkovi ţalobcu, zostatok na účte vo výške 136 246,72 €, ţalobca je riadne fungujúcou spoločnosťou, na ktorú nebol vyhlásený konkurz, ani začaté reštrukturalizačné konanie a ktorá má rozsiahly predmet svojej podnikateľskej činnosti) a ktorých správnosť podloţil aj citáciou právnych názorov prezentovaných k danej problematike v rozhodnutiach súdov vyššieho stupňa. Záverom odvolací súd uviedol, ţe nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ţalobcovi nepredstavuje v danom prípade nedôvodný zásah do práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko obmedzenie tohto práva je dané legitímnym cieľom zameraným na spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom ţiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Ustálená súdna prax tak súdov Slovenskej republiky (viď napr. nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 132/02 z 13.novembra 2002, II. ÚS 14/01 z
  7. augusta 2001), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napr. rozsudok z
  8. júna 2001, č. 28249/5 vo veci Kreuz vs. Poľsko, vo veci the Airey vs. Írsko, ibid. §§§ 25-26), opätovne zdôrazňuje, ţe právo na prístup k súdu nie je moţné absolutizovať a nemoţno z neho vyvodiť právo na bezplatný prístup k súdu. Jeho zmyslom je, aby kaţdá fyzická alebo právnická osoba, ktorá splní predpoklady ustanovené zákonom, sa mohla stať účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami. 3 5 Cdo 1275/2015
  9. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním z dôvodu, ţe v konaní došlo k vadám podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ namietal, ţe vydaním uznesenia a postupom odvolacieho súdu (arbitrárnym a svojvoľným výkladom ustanovenia § 138 O.s.p.) mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Zopakoval, ţe do nepriaznivej finančnej situácie brániacej mu zaplatiť poţadovaný súdny poplatok sa dostal len z dôvodu zriadenia ochranného pásma na pozemkoch ţalobcu, ku ktorému došlo s účinnosťou od
  10. januára 2011 v dôsledku prijatia zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve, t.j. v dôsledku legislatívnej zmeny, ktorú bez akýchkoľvek pochybností nemoţno povaţovať za skutočnosť, ktorú by zavinil a ktorá nemá vecný súvis s podnikateľskou činnosťou subjektu, či s nezvládnutím podnikateľského rizika konkrétnym subjektom. Ţalobca vznikol výlučne za účelom realizácie projektu GreenHILL a výlučne za týmto účelom vykonával relevantné podnikateľské kroky, a preto konštatovanie odvolacieho súdu, ţe ţalobca na základe zapísaných predmetov činností môţe vykonávať aj niečo iné, je absolútne irelevantné. V súčasnosti hlavným predmetom činnosti ţalobcu je domáhanie sa uspokojenia nárokov z titulu obmedzenia uţívania pozemkov v tomto súdnom konaní. Keďţe dovolateľ nesúhlasil so záverom súdov niţších inštancií, ţe nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, ţiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
  11. Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
  12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
  13. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  14. júlom 2016 (dňa
  15. októbra 2015), t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia 4 5 Cdo 1275/2015 účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O.s.p.
  16. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu je upravená v § 237 a 239 O.s.p. Keďţe dovolaním napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 239 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
  17. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľov domáhať sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
  18. Dovolanie ţalobcu by v danom prípade bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
  19. Ţalobca tvrdí, ţe mu arbitrárnym a svojvoľným výkladom ustanovenia § 138 O.s.p. bola súdmi niţších inštancií odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ 5 5 Cdo 1275/2015 O.s.p. Za právneho stavu do
  20. júna 2016 sa odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. K odňatiu týchto práv dochádza v dôsledku nesprávneho – zákonu sa priečiaceho procesného postupu súdu, ktorým je účastník vylúčený z ich realizácie.
  21. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy (v danom prípade § 138 ods. l O.s.p.), na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, sa označuje ako právne posudzovanie veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, ţe na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis neţ mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Samotným právnym posúdením veci ale nemôţe dôjsť k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Z tohto dôvodu je právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov povaţované (len) za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013).
  22. V danom prípade z obsahu nevyplýva, ţe by sa súdy dopustili porušenia procesných oprávnení ţalobcu majúcich za následok odňatie mu moţnosti pred súdom konať; 6 5 Cdo 1275/2015 obsah spisu nedáva podklad pre záver, ţe mu nepriznali oslobodenie od súdnych poplatkov, hoci pre to boli dané procesné predpoklady. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, ţe v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok znemoţnenie realizácie procesných práv ţalobcu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
  23. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
  24. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  26. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  27. decembra 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. JUDr. Marián Sluk, PhD, v.r. Mgr. Miroslav Šepták, v.r. Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.