1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. SK/0538/99/2012 zo dňa
1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) zistené pri výkone kontrol dňa
predmetného zákona. Zákonom stanovený je iba koniec lehoty, v ktorej môţe spotrebiteľ od zmluvy odstúpiť. Táto sa síce končí siedmym pracovným dňom odo dňa prevzatia tovaru, z uvedeného však nijak nevyplýva, ţe by sa začínala aţ dodaním tovaru. Takéto obmedzenie nielenţe nezodpovedá textu zákona, ale ani jeho cieľu a podstate ochrany spotrebiteľa pri podomovom predaji, keďţe špecifikom podomového predaja je práve nepripravenosť spotrebiteľa na zmluvné vyjednávanie a jeho nemoţnosť porovnať v okamihu uzatvárania zmluvy kvalitu, resp. cenu ponúkaného výrobku (prípadne sluţby) s konkurenčnými výrobkami (sluţbami), čo pre spotrebiteľa predstavuje nevýhodu, ktorá môţe byť odstránená uţ pred dodaním tovaru, preto ani z hľadiska výkladu teleologického nie je dôvod tvrdiť, ţe spotrebiteľ môţe od zmluvy uzavretej pri podomovom predaji odstúpiť aţ po dodaní tovaru. Napokon dodal, ţe ani zo skutočnosti, ţe § 8 zákona 6 8Sžo/3/2015 č. 108/2000 Z. z. vo svojich odsekoch 2 a 3 ustanovuje postup pri vrátení tovaru predávajúcemu nevyplýva, ţe by spotrebiteľ mohol od zmluvy odstúpiť aţ po prevzatí tovaru, nakoľko uvedené ustanovenia iba stanovujú postup, ktorý je potrebné dodrţať v prípade, ţe spotrebiteľ odstupujúci od zmluvy uţ tovar prevzal. Rovnako tak nepovaţoval za dôvodné tvrdenia ţalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí. Ţalovaný v konaní vychádzal z podnetov spotrebiteľov, ktoré boli v rozhodnutiach špecifikované, pričom s ich obsahom bol samotný ţalobca oboznámený pri výkone kontrol uskutočnených inšpektormi. Vo svojom rozhodnutí popísal priebeh a spôsob konania ţalobcu, pričom vychádzal zo zistení zdokumentovaných v inšpekčných záznamoch. Správne orgány v oboch stupňoch uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení veci a čo pouţili ako správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali, ako sa vyrovnali s námietkami účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Súd prvého stupňa taktieţ poznamenal, ţe skutočne nie je namieste posudzovať pouţitie nekalej obchodnej praktiky vo vzťahu k počtu zmlúv, v ktorých boli tieto pouţité. Uţ jediné konanie napĺňajúce znaky
2 zákona č. 250/2007 Z. z. je nekalou obchodnou praktikou. Zákon o ochrane spotrebiteľa vo svojom § 2 písm. p/ totiţ obchodnú praktiku vymedzuje ako konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodnú komunikáciu vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Neuvádza, ţe by malo ísť o konanie či opomenutie konania opakované. Takúto obchodnú praktiku je potom potrebné povaţovať za nekalú ak je v rozpore s poţiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušuje alebo môţe podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo sluţbe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná. Konštatoval, ţe v prípade ţalobcu je následne zrejmé, ţe konal v rozpore s poţiadavkou odbornej starostlivosti, keď nielenţe nesplnil svoju zákonnú povinnosť informovať spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, ale takýto jeho úkon odstúpenia od zmluvy ani neakceptoval. Mal za nespochybniteľné, ţe takéto správanie môţe podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, preto vyslovil, ţe ţalovaný správne kvalifikoval povahu konania ţalobcu v prejednávanom prípade ako porušenie zákazu pouţívania nekalej obchodnej praktiky. 7 8Sžo/3/2015 Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP a ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
OSP zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie a súčasne ţalobcovi prizná plnú náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Alternatívne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 221 OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj, ţe konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako tak namietal, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je dostatočne odôvodnený, nakoľko ţalobcovi nie sú vyčerpávajúco známe všetky skutočnosti, na podklade ktorých mohol súd jeho ţalobe vyhovieť. Následne súdu prvého stupňa vyčítal, ţe sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou ţalobcu poukazujúcou na znenie zákona č. 108/2000 Z. z. Ţalobca uviedol, ţe podomový predaj je vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky definovaný v § 5 zákona č. 108/2000 Z. z. Tento zákon aj keď príkladom, avšak ukáţkovo definuje, čo moţno povaţovať za podomový predaj. Dôleţitý je uţ samotný nadpis „Zmluvy uzavreté mimo miesta podnikania“ - teda uţ samotný jazykový výklad predpokladá, ţe ide o zmluvy uzatvárané mimo miesta pôsobnosti predávajúceho. Ak si ţalovaný i súd prvého stupňa toto jasné znenie zákona vysvetľujú inak, tým, ţe podstatou nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná, ide
ţalobcu o výklad, ktorý je v rozpore s kontextom tohto zákona a v neposlednom rade porušením ústavného práva ţalobcu na slobodný výkon podnikania a nedôvodným a nezákonným zásahom do jeho činnosti spôsobom, ktorý nemá oporu v zákone. Ďalej uviedol, ţe netvrdí, ţe jediným kritériom na posudzovanie aplikácie zákona č. 108/2000 Z. z. je len formálny zápis priestoru do ţivnostenského registra, ale poukázal aj na to, ţe ide o priestor, kde fakticky podniká, kde svoju ţivnosť prevádzkuje a kde poskytuje svoje sluţby spotrebiteľom, ide teda o miesto jeho pôsobnosti, kde spotrebiteľ príde za účelom nákupu. Zároveň namietal nesprávnosť tvrdenia, ţe ak by aj miestnosť vyzerala ako „vzorková predajňa“, táto skutočnosť niečo mení na podstate tohto predaja, teda na tom, ţe spotrebiteľ príde k predávajúcemu na miesto, kde ho musí obvykle vnímať ako miesto jeho predaja. V tomto konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia tak súdu, ako i ţalovaného. Mal za to, ţe na posúdenie prípadu ako podomového predaja musia byť a aj v zákone č. 108/2000 Z. z boli stanovené 8 8Sžo/3/2015 jasné pravidlá nepripúšťajúce rozdielny výklad, čo bol zjavne aj smer slovenského zákonodarcu pri formulovaní tohto zákona. Krajský súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, prečo by v posudzovaných prípadoch troch kúpnych zmlúv spotrebiteľov nimi uzavretých v riadnej v ţivnostenskom registri zapísanej prevádzkarni ţalobcu, malo ísť o podomový predaj. Vo vzťahu k otázke odstúpenia od zmluvy namietal nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa, ktorý sa stotoţnil so ţalovaným, ţe ţiaden právny predpis ani § 8 zákona č. 108/2000 Z. z. neustanovuje začiatok plynutia lehoty na odstúpenie spotrebiteľa od kúpnej zmluvy. Uviedol, ţe ak teda zákon neustanovuje začiatok plynutia lehoty, je otázne prečo neobsahuje slová „najneskôr“ ... „do siedmych pracovných dní“. Dodal, ţe ak v ods. 2 a 3 cit. zák. ustanovenia je postup pri vrátení tovaru v prípade, ak spotrebiteľ odstupujúci od zmluvy uţ tovar prevzal, práve toto je dôkazom o potrebe prevzatia tovaru. Rovnako tak súdu prvého stupňa vyčítal, ţe vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovaného sa tento odvoláva na zistenia nevyplývajúce z inšpekčných záznamov. Mal za to, ţe pokuta bola ţalobcovi udelená iba na základe tvrdenia spotrebiteľa uvedeného v podnete, ktoré však nebolo podloţené faktami. V závere poukázal na ustálenú judikatúru (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 383/06, I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07 obdobne Kraska c. Švajčiarsko) v súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu odvolania ţalobcu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, nakoľko sa plne stotoţnil s jeho závermi a tieto povaţoval za správne a v dostatočnej miere odôvodnené. Uviedol, ţe naďalej trvá na svojich vyjadreniach prezentovaných jednak vo svojom druhostupňovom rozhodnutí, ktorým zamietol odvolanie ţalobcu, ako aj vo vyjadrení k ţalobe zo dňa 28. marca 2013. Čo sa týka argumentácie ţalobcu, mal za to, ţe v odvolaní nie sú uvedené ţiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jednak druhostupňové rozhodnutie vydané v správnom konaní, ako aj rozsudok krajského súdu. Ţalovaný s poukazom na rozsudok krajského súdu uviedol, ţe tento obsahuje jednak právnu argumentáciu ţalobcu ako aj právne zdôvodnenie veci ţalovaným, 9 8Sžo/3/2015 pričom krajský súd uvedené vyhodnotil a stotoţnil sa s právnym záverom ţalovaného tak, ţe v danom prípade sa jednalo o podomový predaj a ţalobca mal na tento aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 108/2000 Z. z. v prípade odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom. Poznamenal, ţe pri zhodnotení kontrolami presne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu a jeho porovnaní so stavom právnym za účelom ustálenia charakteru účastníkom konania realizovaného predaja výrobkov vychádzal zo zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona č. 108/2000 Z. z., Smernice č. 85/577/EHS a ţivnostenského zákona s dôrazom na účel a cieľ týchto právnych predpisov, ako aj z príslušnej judikatúry. Mal za to, ţe odvolanie voči rozsudku krajského súdu nebolo podané odôvodnene, keďţe krajský súd sa v rámci súdneho konania (prieskumu) ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaného riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu ţalovaného správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie krajského súdu je logické, jasné a zrozumiteľné, ktoré nie je rozporné so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. decembra 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a následne ich zrušenia. Ţalovaný preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým prvostupňový správny orgán uloţil ţalobcovi pokutu vo výške 5000 € pre porušenie zákazu pouţívania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s poţiadavkami odbornej 10 8Sžo/3/2015 starostlivosti, a ktorá môţe podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku
1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o ochrane spotrebiteľa zistené pri výkone kontrol dňa
ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa. Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením 11 8Sžo/3/2015 napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na základe skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, mal v danej veci preukázané, ţe orgány dozoru sankcionovali ţalobcu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, keď ţalobca pri odstúpení od kúpnych zmlúv uzavretých na predvádzacej akcii konanej v priestoroch ţalobcu postupoval v rozpore s poţiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil alebo mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k sluţbe, ktoré konanie zákonodarca povaţuje za nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 písm. a/, b/), ktorú zákonodarca zakazuje (§ 7 ods. 1).
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 12 8Sžo/3/2015 Z uvedeného článku ústavy vyplýva, ţe výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo- hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Poţiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťaţisko činnosti správneho súdnictva, pretoţe dikcia zákona nemôţe byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, ţe súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tieţ v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Odvolací súd v danej veci zistil, ţe spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného medzi účastníkmi konania v preskúmavacom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej úpravy ustanovujúcej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z. zákaz predávajúceho vykonávať obchodnú praktiku nekalo, za ktorú zákonodarca povaţuje konanie v rozpore s poţiadavkami odbornej starostlivosti, a konanie, ktorým sa podstatne narušuje alebo môţe podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo sluţbe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb zaloţených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „zdruţenie“). Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie sluţieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa).
1, 2, písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané. 13 8Sžo/3/2015 Obchodná praktika sa povaţuje za nekalú, ak a/ je v rozpore s poţiadavkami odbornej starostlivosti, b/ podstatne narušuje alebo môţe podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo sluţbe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloţí orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloţí pokutu do 5 000 000 Sk.
1 písm. a/ zákona č. 108/2000 Z. z., podomový predaj je predaj tovaru alebo poskytovanie sluţieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta.
1 písm. d/ zákona č. 108/2000 Z. z., predávajúci je povinný okrem všeobecných podmienok predaja a podmienok prevádzkovania ţivnosti splniť tieto povinnosti: písomne upozorniť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo písomne odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru alebo uzavretia zmluvy o poskytnutí sluţby a uviesť meno a adresu alebo názov a sídlo osoby, u ktorej môţe toto právo uplatniť.
1 zákona č. 108/2000 Z. z., spotrebiteľ je oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy v lehote
1 písm. d/. Odstúpením spotrebiteľa od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje. Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje predmet a rozsah právnej úpravy najmä ochranu spotrebiteľa vo vzťahu k výrobcovi, dovozcovi, distributérovi a poskytovateľovi sluţieb, ako aj úlohy orgánov verejnej správy pri kontrole dodrţiavania podmienok ustanovených pri ochrane spotrebiteľa. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu pred nebezpečnými výrobkami a sluţbami, ktoré môţu spôsobiť ohrozenie zdravia a ţivota 14 8Sžo/3/2015 a ohrozenie ekonomických záujmov spotrebiteľa, ale na všetky výrobky, alebo sluţby, ktoré dodávateľ, predajca ponúka kupujúcemu k predaju, alebo poskytovateľ sluţby poskytuje spotrebiteľovi. Zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach uvedeného zákona jednoznačne špecifikuje práva spotrebiteľa so zvýraznením postupnosti ochrany ţivota a zdravia spotrebiteľa. Povinnosti predávajúceho, resp. poskytovateľa sluţby vo svojej štruktúre kopírujú práva spotrebiteľa na ochranu pred výrobkami alebo sluţbami, ktoré môţu spôsobiť zásah do právom chránených záujmov spotrebiteľa. Výrobky a sluţby musia spĺňať zo strany predávajúceho alebo poskytovateľa sluţby kritériá tak, aby sa dostali ku spotrebiteľovi bez následných komplikácií. Z uvedených dôvodov zákonodarca preto významným spôsobom zákonom o ochrane spotrebiteľa ochraňuje spotrebiteľa, pričom pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ich podmienok, platností týchto zmlúv, práv a povinností z nich vyplývajúcich a následkov ich porušení ako aj práv zo zodpovednosti za vady a práv na náhradu škody odkazuje na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv ustanovenú v právnych normách §§ 52 aţ 54 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v uvedenom právnom predpise súčasne charakterizuje dobré mravy pri predaji alebo pri poskytovaní sluţby, ktoré sú konkretizované všeobecne uznávanými pojmami ako vţité tradície, morálka, dobromyseľnosť, čestnosť a pod. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa povaţoval námietky ţalobcu vzťahujúce sa na nesprávne právne posúdenie veci za nedôvodné. Zároveň konštatuje, ţe nie je moţné pokladať za opodstatnenú odvolaciu námietku ţalobcu, ktorý tvrdil, ţe súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí s otázkou posúdenia daného prípadu ako podomového predaja dostatočne nevysporiadal. V nadväznosti na uvedené povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy došlo v prevádzkarni ţalobcu na Levočskej ulici č. 20 v Prešove, ktorá je ako prevádzkareň zapísaná v ţivnostenskom registri. Prevádzkarňou v zmysle § 17 ods. 1 zákona o ţivnostenskom registri sa rozumie priestor, v ktorom sa prevádzkuje ţivnosť; nie je ním priestor súvisiaci s prevádzkovaním ţivnosti, ani technické a technologické zariadenie určené na prevádzkovanie ţivnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním ţivnosti. Z preambuly Smernice č. 85/577/EHS, ktorá bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom o podomovom a zásielkovom predaji, na ktorú poukazoval aj krajský súd, vyplýva, ţe: 15 8Sžo/3/2015 „..špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu je, ţe spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva; keďţe spotrebiteľ je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami; keďţe všeobecne existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí, ale tieţ aj pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov.“ Zámer zákonodarcu vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 108/2000 Z. z.: „Tradičná schéma vzťahu predávajúci - spotrebiteľ vychádza z myšlienky, ţe predaj a poskytovanie sluţieb sa zásadne vykonáva v určitých priestoroch, stacionárnych zariadeniach (prevádzkareň, trhové miesto a pod.) na základe osobného kontaktu predávajúceho a spotrebiteľa. Pri zásielkovom a podomovom predaji je táto axióma v opačnom postavení, keď predávajúci, s ohľadom na zabezpečenie odbytu predávaných tovarov a sluţieb, sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom. Obzvlášť je to markantné pri podomovom predaji, kedy samotnému uzatvoreniu zmluvy predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý organizuje prezentáciu tovarov alebo sluţieb mimo prevádzkarne. Miestom rokovania je obvykle byt alebo iné miesto, kde predávajúci ponúka tovary alebo sluţby spotrebiteľovi. V postavení spotrebiteľa sa v týchto prípadoch vyskytuje moment prekvapenia, prejavujúci sa obvykle tým, ţe spotrebiteľ: - nie je na rokovanie o kúpno-predajnej zmluve pripravený, s uzatvorením zmluvy vôbec nepočítal, - často nemá moţnosť porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami, - často je v neistote, kde a u koho si môţe uplatniť práva, vyplývajúce zo zmluvy. Naproti tomu predávajúci vystupuje ako profesionál, ktorý mal moţnosť pripraviť sa na takéto stretnutie.“ Ochrana je spotrebiteľom pri týchto zmluvách garantovaná z dôvodu, ţe spotrebitelia sa mimo prevádzkových priestorov môţu potenciálne cítiť pod psychologickým tlakom alebo voči nim môţe byť vyuţitý moment prekvapenia, bez ohľadu na to, či si spotrebiteľ návštevu predávajúceho vyţiadal alebo nie. 16 8Sžo/3/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku ţalobcu, spočívajúcu v tvrdení o nesprávnosti záveru súdu prvého stupňa v otázke odstúpenia od zmluvy, nakoľko postup ţalobcu pri odstúpení od kúpnych zmlúv v posudzovanom prípade aj
názoru odvolacieho súdu moţno povaţovať za postup v rozpore s poţiadavkami odbornej starostlivosti ţalobcu, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktoré konanie zákonodarca povaţuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje (§ 7 zákona o ochrane spotrebiteľa). Ţalovaný preto správne posúdil, ţe uvedeným skutkom sa ţalobca dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 7 ods. 1, 2, písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa. Dôvodnou nie je ani odvolacia námietka, týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd má za to, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu bol dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky zákonné poţiadavky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 127/07-21 zo 06. júna 2007, č. k. II. ÚS 251/04-34 z 19. apríla 2007,
ktorých právo sťaţovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, súčasne však ústavný súd konštatuje, ţe toto právo neznamená, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnej miere stotoţnil. Zároveň poznamenáva, ţe skutočnosť, ţe ţalobca sa s názorom krajského súdu nestotoţňuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozsudku krajského súdu nepostačuje. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,
ktorého nemoţno právo na súdnu ochranu stotoţňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, 17 8Sžo/3/2015 ţe všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotoţnil s právnym záverom krajského súdu, ţe ţaloba nebola podaná dôvodne, keďţe ţalovaný správny orgán sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia právnych predpisov. Odvolací súd taktieţ odôvodnenie prvostupňového súdu povaţoval za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ţiadny rozpor so zákonom. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/2605/2012-56 zo dňa 22. júla 2014 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP, keď neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleţí. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. 18 8Sžo/3/2015 V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.