← Slovensko

o určenie vlastníctva

3 Cdo 223/2016 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 15.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

  1. Podľa právneho stavu účinného do
  2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). 16.

  1. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 16.
  2. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.; dovolanie smeruje v danom prípade proti takému rozsudku. To znamená, ţe dovolanie ţalovaného 1/ vyvolalo účinok, ktorý spočíva v tom, ţe dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo aj po
  3. júli 2016 moţné (a tieţ potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu. I.
  4. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej z najzávaţnejších procesných vád, ktoré boli taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. 13 3 Cdo 223/2016 17.

  1. O procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 17.
  2. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 17.
  3. Opodstatnenosť dovolania ţalovaného 1/ preto z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. nevyplýva. II.
  4. Obdobne právny poriadok účinný do
  5. júna 2016 ukladal dovolaciemu súdu, aby aj ex offo prihliadal na existenciu tzv. iných (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedených) procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
  6. Dovolateľ podal svoj výklad viacerých dôvodov, so zreteľom na ktoré povaţuje napadnutý rozsudok za vecne nesprávny, výslovne ale neuviedol, ţe v konaní došlo k „inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Na druhej strane z obsahu dovolania a v ňom zvolených formulácií moţno vyvodiť, ţe existenciu takých vád mal na mysli (

najmä časť dovolania, v ktorej namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a tieţ časť dovolania, v ktorej predpokladá, ţe dovolací súd uskutoční dovolací prieskum aj z hľadiska moţnosti výskytu týchto vád).

  1. Za „inú vadu“ sa do vyššie uvedeného dňa povaţovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore 14 3 Cdo 223/2016 s § 129 O.s.p.). Tieto vady neboli v dovolaní tvrdené; ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
  2. O „inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ išlo uţ podľa dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu (R 111/1998) tieţ pri nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Rovnaký názor zastával aj ústavný súd (

napríklad jeho rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť predstavuje inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie veci, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, ţe obsah spisu nedáva v danom prípade relevantný podklad pre to, aby sa uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky významné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Treba tieţ pripomenúť, ţe v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z

  1. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Podobný názor zastáva aj ústavný súd, ktorý napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 15 3 Cdo 223/2016
  2. Dovolací súd konštatuje, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Podal tieţ vysvetlenie dôvodov, so zreteľom na ktoré zaujal názor, ţe treba rešpektovať výsledky právneho posúdenia skutkového stavu zisteného v trestnom konaní. Odôvodnil aj, prečo dospel k názoru, ţe obe kúpne zmluvy sú neplatné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva podklad pre pochybnosti o tom, ţe odvolací súd zohľadňoval podstatné skutočnosti týkajúce sa vôle konajúcich, osobitne slobody vôle na strane ţalobkyne a váţnosti vôle na strane predávajúcej a kupujúceho. Zreteľne konštatoval, ţe vôľa ţalobkyne bola výrazne ovplyvnená konaním ţalovaného 2/ a ţe táto skutočnosť – v skutkovom rámci vyhodnotenom vo výrokovej časti rozsudku trestného súdu – mala za následok neplatnosť kúpnej zmluvy z
  3. októbra
  4. Z toho, ţe predmetný text odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sa týka nedostatku vôle konajúcich, bezpochyby vychádzal aj ţalovaný 1/, ktorý v jednej z častí dovolania komentuje otázky týkajúce sa práve slobody a váţnosti vôle ţalobkyne prejavenej pri uzatvárané tejto kúpnej zmluvy a spochybňuje správnosť právnych záverov prijatých odvolacím súdom. Sama skutočnosť, ţe odvolací súd neodôvodnil skutkové zistenia a právne úvahy, z ktorých vychádzal, resp. právne závery, ku ktorým dospel, spôsobom zodpovedajúcim predstavám ţalovaného 1/, neznamená, ţe napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. III.
  5. Ţalovaný 1/ v dovolacom konaní namietol, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 23.
  6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 23.
  7. Podľa presvedčenia dovolateľa odvolací súd vec nesprávne posúdil v otázke viazanosti civilného súdu skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutí trestného súdu (

24.), existencie slobodnej a váţnej vôle účastníkov kúpnej zmluvy z 10. októbra 2008 (

25.) a právneho stavu po prevode sporných nehnuteľností zo ţalovaného 2/ na ţalovaného 1/ (

26.). 16 3 Cdo 223/2016

  1. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní (§ 135 ods. 1 O.s.p.). Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 O.s.p.). 24.
  2. Súdna prax sa pri aplikácii § 135 ods. 1 O.s.p. ustálila na názore, podľa ktorého ak je v čase rozhodovania civilného súdu právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, ţe bol spáchaný trestný čin, je súd viazaný výrokom, ţe bol trestný čin spáchaný a výrokom, kto ho spáchal; súd je pritom viazaný výrokom, nie odôvodnením trestného rozhodnutia. Z výroku o vine je však treba vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu i skutkovú časť s tým, ţe rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa (R 22/1979). Rozsah tejto viazanosti je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie civilného súdu o uplatnenom nároku (porovnaj tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 101/2012). Nejde pri tom o porušenie § 135 O.s.p., pokiaľ civilný súd nad rámec skutkovej a právnej časti výroku trestného rozsudku (obsahujúcej vyhodnotenie z trestnoprávnych hľadísk) vezme na zreteľ tieţ niektorú ďalšiu okolnosť, ktorá je významná zo súkromnoprávnych aspektov. 24.
  3. V danom prípade z relevantnej časti výroku rozsudku Okresného súdu Trenčín z
  4. septembra 2012 sp. zn. 2 T 69/2010 vyplýva, ţe ţalovaný 2/ „v presne nezistenom čase v mesiaci jún 2008 ponúkol poškodenej (poznámka dovolacieho súdu: ţalobkyni) poskytnutie finančnej pôţičky vo výške 1 000 000 Sk s tým, ţe ako zábezpeku poţadoval formálne uzavretie kúpnej zmluvy na rodinný dom poškodenej, následne dňa 10.10.2008 uzatvoril s poškodenou kúpnopredajnú zmluvu“. Tento záver trestného súdu o skutkovej a právnej stránke konania ţalovaného 2/ vytváral rámec, v ktorom boli súdy v preskúmavanom civilnom spore viazané (§ 135 ods. 1 O.s.p.). Výsledky vykonaného dokazovania – ako tomu nasvedčuje obsah spisu – umoţňovali v danom spore prijať ten právny záver o rozsahu 17 3 Cdo 223/2016 viazanosti civilného súdu rozsudkom trestného súdu, na ktorom odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 24.
  5. Neopodstatnený je názor ţalovaného 1/, v zmysle ktorého podvodné konanie ţalovaného 2/, konštatované vo výroku trestného rozsudku, sa z hľadiska skutkového vymedzenia týkalo iba samotného nevyplatenia kúpnej ceny. Takýto názor je neadekvátne zuţujúci a prehliada tú podstatnú časť vymedzeného protiprávneho skutku, v zmysle ktorej ţalovaný 2/ viedol ţalobkyňu k tomu, aby len „formálne“ (to znamená naoko, bez existencie skutočnej alebo váţnej vôle) uzavreli kúpnu zmluvu. Trestný súd tieţ právne uzavrel, ţe ţalovaný 2/ vedome uviedol ţalobkyňu do omylu, jej omyl vyuţil a uţ po desiatich dňoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy z
  6. októbra 2008 previedol vlastníctvo sporných nehnuteľností na ţalovaného 1/.
  7. Zo skutkového a právneho posúdenia konania ţalovaného 2/, ktoré obsahuje výrok trestného rozsudku (a ktorým je civilný súd viazaný), je zrejmé, ţe obaja účastníci kúpnej zmluvy z
  8. októbra 2008 urobili tento úkon „formálne“, to znamená bez skutočnej vôle predať a kúpiť (a so skutočnou vôľou zabezpečiť pohľadávku ţalovaného 2/). 25.
  9. Vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, neţ to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok váţnosti vôle. Nedostatok váţnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a váţne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 25.
  10. Neplatnými prejavmi vôle sú medziiným simulované právne úkony. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náleţitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, ţe ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (dissimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, ţe zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a ţe spĺňa náleţitosti poţadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tieţ neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). 25.
  11. Vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov trestného súdu vyjadrených vo výroku jeho rozsudku treba mať za to, ţe ţalobkyňa a ţalovaný 2/ v danom prípade predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, v skutočnosti ale mali vôľu zabezpečiť pohľadávku 18 3 Cdo 223/2016 ţalovaného 2/ zo zmluvy o pôţičke 1 000 000 Sk. Keďţe predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená váţne (vzhľadom na to, ţe v nej absentoval jeden prvok vôle – váţnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ich dissimulovaný právny úkon (zmluva o zabezpečení pohľadávky ţalovaného 2/) mohol byť platný, iba ak by spĺňal všetky náleţitosti právneho úkonu. O tento prípad ale v danej veci nešlo. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo 2/2006 uviedol, ţe zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záloţného veriteľa tým, ţe zaloţená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záloţného práva (§ 552 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 151a aţ § 151j Občianskeho zákonníka). Takáto zmluva je (absolútne) neplatná, lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka); je pri tom irelevantné, ţe inak (prípadne) obsahuje predpísané náleţitosti.
  12. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998, na ktoré odkázal aj v niektorých ďalších rozhodnutiach (

napríklad sp. zn. 3 Cdo 446/2013, 3 Cdo 48/2013, 8 Cdo 306/2014) uviedol, ţe absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, ţe na jeho základe uţ bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôţe dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Vychádzajúc z toho najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 konštatoval, ţe ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. 5 MCdo 12/2011 najvyšší súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôţe nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“. V rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo 20/2011 uzavrel, ţe „ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôţe spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov)“. 19 3 Cdo 223/2016 26.

  1. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/
  2. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôţe previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, ţe platne nemôţe nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti moţno za vlastníka povaţovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby neţ „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade povaţovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, ţe im moţno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného drţiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok ţiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. 26.
  3. Na rovnakom právnom náhľade na moţnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, ţe „vo vzťahu k moţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa moţno stotoţniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata moţnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôţe nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemoţno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto moţnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môţu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné 20 3 Cdo 223/2016 odmietnuť moţnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (

publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087). 26.3. Vec prejednávajúci senát zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôţe previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). „V zmysle tejto zásady platí, ţe čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa povaţuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru kaţdého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáţe opak“ (

bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu [napriek (prípadnej) dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom. 26.4. Prijatie právneho názoru, ţe pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má (aj nad rámec prípadov vymenovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 20/2011) právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺţku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, ţe kupuje od vlastníka a ţe zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti (nepouţiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o vydrţaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (aţ) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydrţaciu) dobu. Tento názor by [bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra (

26.2.)] negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad uţ spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Vec prejednávajúci senát je presvedčený, ţe pre tento názor nedáva súčasná právna úprava ţiadne opodstatnenie. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov – by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci. Právny priestor pre zmenu náhľadov v tak kľúčovej zásade súvisiacej 21 3 Cdo 223/2016 s ďalšou zásadou „ius ex iniuria non orfitur“ (právo nevzniká z bezprávia), vidí vec prejednávajúci senát len (alebo aţ) v prípadnej budúcej hmotnoprávnej úprave.

  1. Pri rešpektovaní zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ a v rámci právneho názoru, na ktorom zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci, nemá právnu relevanciu argumentácia dovolateľa, podľa ktorej je (on) vlastníkom sporných nehnuteľností, lebo ţalobkyňa odstúpila od kúpnej zmluvy z
  2. októbra 2008 v čase, keď ţalovaný 2/ bol – podľa názoru dovolateľa – nositeľom vlastníckych oprávnení k týmto nehnuteľnostiam. Odstúpenie od kúpnej zmluvy totiţ má (môţe mať) právne účinky uvádzané ţalovaným 1/ iba vtedy, keď zmluva, od ktorej bolo odstúpené, je platná. O tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo – kúpna zmluva z
  3. októbra 2008 je absolútne neplatná (

26.).

  1. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu, ktorý v preskúmavanom prípade zotrval na opodstatnenosti a pretrvávajúcej aktuálnosti záverov doterajšej judikatúry najvyššieho súdu a tieţ názorov odbornej právnickej literatúry je nepochybné, ţe ţalovaný 1/ v dovolaní nepodloţene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd preto jeho dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).
  2. Dovolaním ţalovaného 1/ v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je napadnuté rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (

tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 235/2008, 3 Cdo 464/2015, 3 Cdo 14/2014, 3 Cdo 174/2016) a tento charakter nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). 29.1. Ţalovaným 1/ podané dovolanie smeruje v tejto časti proti uzneseniu, proti ktorému bolo dovolanie podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 neprípustné (

§ 239ods.

3 O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. neboli dovolateľom tvrdené a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo, treba konštatovať, ţe dovolanie ţalovaného 1/ v tejto časti nevyvolalo procesný účinok umoţňujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 29.

  1. Najvyšší súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP. 22 3 Cdo 223/2016
  2. Ţalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. 30.
  3. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 30.
  4. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
  5. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  6. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  7. januára 2017 JUDr. Emil Franciscy, v.r. predseda senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.