Najvyšší súd 3 Cdo 208/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne N. K., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. M. Š., advokátkou so sídlom v K.,

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 10. Najvyšší súd uţ v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 (

napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, ţe právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 10.1. Do uvedeného dňa bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon výslovne pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). 10.

1. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 10.
2. Ţalovaný dovolaním napadol taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo dovolanie prípustné podľa § 238 O.s.p. 5 3 Cdo 208/2016
3. V danom prípade by preto dovolanie ţalovaného vyvolalo ním sledovaný procesný účinok iba vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. 12.
4. Dovolateľ nenamietal existenciu procesných vád konania uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 12.
5. Ţalovaný tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
6. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 12.3. Najvyšší súd uţ v minulosti opakovane zdôraznil, ţe pre záver o existencii procesnej vady konania uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. (teda aj vady uvedenej v písmene f/) nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, ţe sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim bolo výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).

1. Podľa názoru ţalovaného mu bola odňatá moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia tým, ţe pri neskoršom rozhodovaní v porovnaní so skorším rozhodovaním sa inak pristupovalo k riešeniu otázky, koho zaťaţuje dôkazné bremeno. 13.
2. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vţdy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má kaţdá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. 6 3 Cdo 208/2016 13.
3. Procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. nemohla zaloţiť ţalovaným tvrdená okolnosť, ţe súd svoje rozhodnutie zaloţil na nesprávnom závere o unesení alebo neunesení dôkazného bremena preto, lebo sa riadil nesprávnym názorom na to, ktorú zo strán v danej procesnej situácii zaťaţovalo dôkazné bremeno (

obdobne tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 294/2012).

1. Ţalovaný v dovolaní namietol, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu bol v porovnaní so skorším rozhodnutím zmenený právny náhľad na danú vec. 14.
2. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno spájať s faktickou meritórnou rozhodovacou činnosťou súdu. „Postupom súdu“ je len jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia. Postupom súdu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. sa teda môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodovací akt súdu. 14.
3. Je zrejmé, ţe predmetná dovolacia námietka sa netýka procesného postupu súdu v konaní, ale riešenia právnych otázok významných pre právne posúdenie veci. Právnym posúdením veci sa ale nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 14.
4. Vo vecnej väzbe na podstatu tejto argumentácie ţalovaného najvyšší súd pripomína judikát R 68/1971, v zmysle ktorého „Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podanému proti ďalšiemu rozhodnutiu znovu stane predmetom opravného konania“. V dovolateľom namietanej skutočnosti nemoţno teda vidieť pochybenie odvolacieho súdu. Zo ţiadneho ustanovenia O.s.p. v znení do
5. júna 2016 nevyplývalo, ţe by odvolací súd nemohol svoj skorší právny názor zmeniť v neskoršom odvolacom konaní, a to napríklad z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutkových okolností alebo zmeny náhľadu na určitú právnu otázku (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997, 2 Cdo 78/2005, 3 Cdo 114/2011, 3 Cdo 58/2012, 5 Cdo 117/2014, 7 Cdo 90/2013). 14.

1. Vzhľadom na uvedené povaţuje dovolací súd túto námietku za neopodstatnenú.
2. Formulácie zvolené v dovolaní pripúšťajú moţnosť, ţe ţalovaný vytýka odvolaciemu súdu „prekvapivosť“ jeho rozhodnutia. 15.
3. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktoré je z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie 7 3 Cdo 208/2016 „nečakane“ zaloţené na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemohol jeho rozhodnutie predvídať a nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (

napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 102/2008 a 5 Cdo 46/2011). 15.2. V danom prípade ale (v poradí druhé) rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k (v poradí druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane. Ţalobkyňa uţ v čase pred vydaním skoršieho (v poradí prvého) rozhodnutia súdu prvej inštancie namietala, ţe súpis sa uskutočnil v jej byte a je logické, ţe v ňom umiestnené sporné veci sú (rovnako ako byt) predmetom jej vlastníctva (

jej výpoveď na č.l. 48 a 49 spisu). Obsahovo rovnakú argumentáciu pouţila aj v odvolaní (č.l. 111 spisu), ku ktorému sa ţalovaný písomne vyjadril (č.l. 116 spisu). Ţalovaný teda poznal skutkovú a právnu argumentáciu ţalobkyne a vedel, ktoré otázky tým nastoľuje; mal preto moţnosť predvídať aj rámec rozhodovania odvolacieho súdu. Vzhľadom na priebeh a výsledky konania na súde prvej inštancie musel ţalovaný očakávať, ţe odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal. Odvolací súd v skoršom (zrušujúcom) rozhodnutí poukázal na skutočnosť, ktorá je podľa neho významná z hľadiska dôkazného bremena a daná tým, ţe súpis vecí sa uskutočnil v byte vo vlastníctve toho, kto v exekučnom konaní nebol v procesnom postavení povinného. Z toho odvolací súd vyvodil záver, ţe dôkazné bremeno zaťaţuje ţalovaného a je na ňom, aby preukázal, ţe ţalobkyňa nie je vlastníčkou sporných vecí. Na tom zotrval odvolací súd aj v neskoršom (potvrdzujúcom) rozhodnutí. Vzhľadom na právne závery vyjadrené odvolacím súdom v skoršom rozhodnutí (na ktorých zotrval aj neskôr) mal ţalovaný moţnosť predvídať nielen okruh otázok riešených odvolacím súdom, ale aj jeho konečné rozhodnutie. Odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie na takom ustanovení, ktoré by pred ním neaplikoval súd prvej inštancie. Ţalovaný mal vytvorený dostatočný procesný priestor na to, aby odvolaciemu súdu argumentačne protirečil a uplatňoval svoje procesné oprávnenia. 15.

1. Z uvedených dôvodov povaţuje dovolací súd za neopodstatnenú aj túto námietku dovolateľa.
2. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo do
3. júna 2016 ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje 8 3 Cdo 208/2016 na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
4. Dodáva, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
5. Naostatok je potrebné uviesť, ţe prípustnosť dovolania do
6. júna 2016 nezakladala ani okolnosť, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch. 17.
7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci bolo do
8. júna 2016 povaţované za relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý ale mohol byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. 17.
9. Samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo. (

najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nešlo totiţ o vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by podľa § 238 O.s.p. zakladal prípustnosť dovolania. 17.3. Aj podľa názoru ústavného súdu nesprávne právne posúdenie veci nezakladalo vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (

IV. ÚS 196/2014).

1. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe ţalovaným podané dovolanie nevyvolalo účinok, ktorý by umoţnil uskutočniť meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
2. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 9 3 Cdo 208/2016
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. januára 2017 JUDr. Emil Franciscy, v.r. predseda senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková