Obsah (7)

§ 89§ 492§ 244§ 250i§ 82§ 2§ 40

Najvyšší súd 7Sžo/136/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske zdruţenie so sídlom v Tulčíku č. 3

ktorého, ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného ţivočícha - medveďa hnedého

§ 89ods.

3 zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Z predmetného dôvodu, keďţe výnimka bola ţiadateľovi udelená do

1. decembra 2013, súd nepribral do konania ţiadateľa Poľovnícke zdruţenie Slovenská ĽupčaS., pretoţe v čase vydania rozhodnutia súdu o ţalobe stratilo povolenie ţalovaného platnosť a jeho zrušením po tejto lehote, nebudú jeho práva a povinnosti dotknuté. Krajský súd ďalej s poukazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. júna 2014, č. Snj 72/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. novembra 2014, sp. zn. 9Sţp/11/2013, uviedol, ţe neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného ţivočícha medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, ţe odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia uţ zanikla a neexistuje. Z toho dôvodu správny orgán, prípadne súd, musí konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. Záverom krajský súd dodal, ţe v čase rozhodovania, čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul, nastali okolnosti obdobné zrušeniu rozhodnutia o povolení výnimky, a preto súd konanie zastavil. O náhrade trov konania rozhodol súd s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1, § 246 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, ţe účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského súdu povaţoval za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení - § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ OSP (žalobcovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom), 3 7Sžo/136/2015 - § 205 ods. 2 písm. d/ OSP (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a - § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V podanom odvolaní v prvom rade poukázal na jeho postavenie v správnom konaní a v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z
4. marca 2011, sp. zn. C-240/09, ktorý sa týkal výkladu článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a jeho prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady zo
5. februára 2005, č. 2005/370/ES (ďalej len „Aarhuský dohovor“). V tejto súvislosti ďalej uviedol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalších konaniach rozhodol v otázkach ţalôb ţalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach

zákona o ochrane prírody tak, ţe jeho ţalobám vyhovel a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o ţalobách ţalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali. Ďalej uviedol, ţe krajský súd zaloţil svoje rozhodnutie o zastavení konania o ţalobe ţalobcu odkazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. júna 2014, č. Snj 72/2013, obsah ktorého nepovaţuje za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva ţalobcu na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany ţivotného prostredia, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko. Ţalobca tvrdí, ţe uvedeným rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva uvedené v čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva uvedené v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. S poukazom na ustanovenia § 248 OSP, § 250d ods. 3 OSP, § 250i ods. 1 OSP uviedol, ţe citované zákonné ustanovenia jednoznačne svedčia v prospech záveru, ţe pokiaľ krajský súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom § 248 OSP predvídaný dôvod, odňal tým ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na ţiadosť ţiadateľa tak ako aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na ţiadosť ţiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov v § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.. Ţalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu 4 7Sžo/136/2015 nevyplýva skutočnosť, ţe by ţiadateľ zobral svoju ţiadosť na udelenie výnimky späť. Ţalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. septembra 2013, sp. zn. 1Sţp/6/2013 a z
3. mája 2014, sp. zn. 1Sţp/13/
4. Postup krajského súdu

ţalobcu v skutočnosti znamená, ţe nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o ţalobách ţalobcu, by tento bol zbavený moţnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody. Záverom ţalobca vyjadril presvedčenie, ţe tak článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako aj články 46 ods. 1, 2 a 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (zmyslom účasti ţalobcu v konaniach pred správnymi orgánmi a súdmi je realizovať právo verejnosti na zdravé ţivotné prostredie) nezaručujú ţalobcovi abstraktné, imaginárne a formálne práva, ale práva skutočné, o ktorých ţalobca oprávnene predpokladá, ţe ich výkon povedie k efektu, ktorý s vyuţitím týchto práv oprávnene spája, teda dosiahnutie zákonných rozhodnutí v oblasti ochrany prírody a ţivotného prostredia vôbec. Ţalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2 SSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

§ 492ods.

2 SSP, odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov.

§ 244ods.

1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 244ods.

3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť 5 7Sžo/136/2015 práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

§ 250iods.

1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

§ 82ods.

9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody konanie

tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol;

§ 89ods.

3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., rozhodnutie vydané

tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané; Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zo

1. septembra 2013, číslo: 7032/2013-1.10 (43/2013 - rozkl.). Ţalovaný predmetným rozhodnutím zamietol rozklad ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky, Odboru výkonu štátnej správy z
2. júna 2013, č. 5537/2013-2.
3. Prvostupňový správny orgán (Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky, Odbor výkonu štátnej správy) ako príslušný orgán štátnej správy

§ 2ods.

1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. na základe ţiadosti Poľovníckeho zdruţenia Slovenská ĽupčaS. a doručenej prvostupňovému správnemu orgánu dňa

1. mája 2013, v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov menovaným rozhodnutím z
2. júna 2013 povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ a f/ zákona č. 543/2002 Z. z. Výnimkou sa ţiadateľovi povolilo usmrtiť - odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Slovenská ĽupčaS., a to od
3. júna 2013 do
4. novembra 2013 posliedkou a postrieţkou na lokalitách Biela voda, v k. ú. P. a P., k. ú. S., alebo do
5. decembra 2013 len postrieţkou na uvedených lokalitách, držať ho a prepravovať. Zároveň prvostupňový správny orgán v rozhodnutí stanovil 6 7Sžo/136/2015 podrobnejšie podmienky v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. (ďalšie body 2 - 8). Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonným predpokladom podania správnej ţaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, ţe ţalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv ţalobcu nezákonným rozhodnutím skúmať ex offo. Najvyšší súd má za to, ţe ţalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o povolení výnimky

§ 40ods.

2 a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z., keďţe v danom prípade, v priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a ţalobcova účasť v tomto štádiu konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola teda výlučne formálneho charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť výhodnejší resp. priaznivejší výsledok. V tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, ţe konanie začalo na ţiadosť ţiadateľa, ktorý však nepoţiadal o predĺţenie výnimky v zmysle § 89 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. Najvyšší súd vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu zo 4. júna 2014, č. Snj 72/2013, uverejneného webovej stránke http://www.nsud.sk/data/files/875_stanovisko- snj-72-2013.pdf a aj napriek argumentácii ţalobcu zastáva názor, ţe uplynutie platnosti časovo limitovaného rozhodnutia má za následok, ţe odpadol predmet konania. Správny orgán preto môţe (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Za daných okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktorý bolo vydané. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o vydaní súhlasu na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého, ktorým bola povolená výnimka

§ 40ods.

2 a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je povolenie na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého. Ak zanikla platnosť rozhodnutia, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Uplynutie času, na ktorý bolo vydané rozhodnutie, teda spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania. Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe prípadné zrušenie rozhodnutia ţalovaného v danom prípade by nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu moţnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou 7 7Sžo/136/2015 hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlţovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umoţňovalo účastníkovi konania reálnu moţnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku. Pokiaľ ţalobca poukazoval na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2013, č. k. 1Sţp/6/2013 a z 13. mája 2014, č. k. 1Sţp/13/2013, najvyšší súd k tomu dodáva, ţe uvedené rozhodnutia boli prijaté ešte pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zjednoteniu výkladu § 82 ods. 9 písm. a/ a § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z. o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného ţivočícha na priebeh súdneho konania (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2014, Snj 72/2013), a preto najvyšší súd nemal dôvod sa týmito rozhodnutiami podrobnejšie zaoberať. Najvyšší súd z týchto dôvodov stotoţniac sa pritom s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd

ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, pretoţe ţalobca nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania nepatrí zo zákona. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. 8 7Sžo/136/2015 V Bratislave, dňa 30. novembra 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Vraníková