← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

Najvyšší súd 6 Cdo 187/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, proti ţalovanému JUDr. M., správcovi konkurznej podstaty úpadcu INICO spoločnosť s ručením obmedzeným Trebišov, so sídlom v Slivníku 188, IČO: 31 657 885, zastúpenému JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom v Košiciach, Fejova 4, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobkyne LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpeného JUDr. Dušanom Paulíkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Kukučínova 18, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10C/47/2003, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo

  1. januára 2014 sp. zn. 5Co/50/2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
  2. januára 2014 sp. zn. 5Co/50/2013 a rozsudok Okresného súdu Trebišov z
  3. októbra 2012 č. k. 10C/47/2003-682 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e
  4. Ţalobou podanou na Okresnom súde Trebišov
  5. júla 2002 (vychádzajúc z jej petitu) sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaným v pozemkovej knihe pre kat. úz. Z. (K.) vo vloţke č. 330 a č. 713 a teraz zapísaným v katastri nehnuteľností pre kat. úz. Z. na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. 2016 – ostatné plochy vo výmere 1 295 m2, č. 2017 – ostatné plochy vo výmere 2 568 m2, č. 2018/3 – lesné pozemky vo výmere 1 342 206 m2, č. 2022/2 – 2 6 Cdo 187/2014 trvalé trávnaté porasty vo výmere 208 157 m2, č. 2025 – lesné pozemky vo výmere 7 193 m2, č. 2027/3 – lesné pozemky vo výmere 982 453 m2, č. 2028/1 – trvalé trávnaté porasty vo výmere 29 792 m2, č. 2028/2 – orná pôda vo výmere 4 223 m2, č. 2028/3 – orná pôda vo výmere 3505 m2, č. 2028/4 – orná pôda vo výmere 3 466 m2, č. 2028/5 – orná pôda vo výmere 3 477 m2, č. 2030 – orná pôda vo výmere 14 856 m2, č. 2032 – orná pôda vo výmere 3 905 m2, č. 2033/1 – orná pôda vo výmere 3 820 m2, č. 2040/2 – lesné pozemky vo výmere 2 027 109 m2, č. 2041 – lesné pozemky vo výmere 66 549 m2 a č. 2043 – trvalé trávnaté porasty vo výmere 1 306 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „sporné nehnuteľnosti“).
  6. V ţalobe uviedla, ţe obchodná spoločnosť INICO spoločnosť s ručením obmedzeným Trebišov (ďalej aj „úpadca“) je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností. Tieto mala nadobudnúť kúpnou zmluvou uzavretou v roku 1996 s N., ktorá však nehnuteľnosti nikdy nemala vo vlastníctve, a teda nemohla previesť kúpnou zmluvou viac práv, neţ mala sama. K zápisu vlastníctva N. do katastra nehnuteľností došlo totiţ na základe osvedčenia o vyhlásení o vydrţaní, ktoré bolo obsahom notárskej zápisnice vyhotovenej notárom JUDr. F. dňa
  7. decembra 1995 sp. zn. N 51/95 a NZ 61/
  8. Podľa tohto osvedčenia N., rod. B., nar. X., prostredníctvom svojho zástupcu M. (vtedajšieho konateľa úpadcu) pred notárom vyhlásila, ţe nadobudla nehnuteľnosti v roku 1945 na základe ústnej darovacej zmluvy od pôvodných vlastníkov Š. a manţelky Š., rod. B. a od nadobudnutia ich má v oprávnenej drţbe. Toto osvedčenie bolo nezákonné, pretoţe Š.Š. a jeho manţelka Š. v roku 1945 nehnuteľnosti darovať nemohli, keďţe ich nevlastnili, lebo v tomto čase uţ neţili – Š. zomrela v roku 1931 a Š. v roku
  9. Uvedené skutočnosti boli N., jej právnemu zástupcovi M., ako aj notárovi známe, čo svedčí o podvodnom konaní všetkých účastníkov notárskej zápisnice. Svoju aktívnu legitimáciu odôvodňovala tým, ţe podľa zápisov v pozemnokniţných vloţkách č. 713 a 330 nehnuteľnosti pred vydaním nezákonného osvedčenia patrili do jej vlastníctva.
  10. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí prvým rozsudkom z
  11. apríla 2005 č. k. 10C 47/03-231 ţalobe vyhovel. Opodstatnenosť uplatneného určovacieho nároku odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v roku 1949 ich prevzatím v zmysle § 6 zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Zb.“ alebo „zákon o revízii prvej pozemkovej reformy“). Nadobudnutie 3 6 Cdo 187/2014 vlastníctva úpadcom a pred ním N. povaţoval za spochybnené poukazujúc na to, ţe menovaná sa narodila v čase, keď F., ktorí podľa osvedčenia o vydrţaní jej mali nehnuteľnosti darovať v roku 1945, uţ neţili, a okrem toho nehnuteľnosti nemala ani v drţbe, keďţe boli uţ od roku 1941 v uţívaní štátnej lesnej organizácie.
  12. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaného uznesením z
  13. marca 2006 sp. zn. 5Co/250/2005 rozsudok okresného súdu z
  14. apríla 2005 č. k. 10C 47/03-231 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku odôvodnil jeho nedostatočným odôvodnením, a tieţ tým, ţe je potrebné zistiť subjekt oprávnený konať za ţalobkyňu a zaoberať sa i otázkou naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení so zreteľom na okolnosť, ţe ţalobkyňa podala ţalobu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu.
  15. Okresný súd Trebišov v poradí druhým rozsudkom z
  16. decembra 2006 č. k. 10C/47/2003-437 ţalobu zamietol. Jej zamietnutie odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na určení vlastníckeho práva. Tento nedostatok vyvodil zo skutočnosti, ţe na Krajskom súde v Košiciach je pod sp. zn. 3 Cbi 322/04 vedené konanie, predmetom ktorého je ţaloba ţalobkyne proti ţalovanému o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty (ďalej len „podstata“) úpadcu. Vyslovil názor, ţe pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o ţalobe o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, nemôţe byť daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k veci zahrnutej do súpisu majetku patriaceho do podstaty.
  17. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobkyne rozsudkom zo
  18. decembra 2007 sp. zn. 5Co/42/2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Zároveň samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie na posúdenie právnej otázky, či ţalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ak sa súčasne na konkurznom súde vedie konanie podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) na základe jej ţaloby (tzv. vylučovacej) proti správcovi podstaty, ktorou sa domáha vylúčenia nehnuteľností zo súpisu podstaty. Pripustenie dovolania odôvodnil neriešením vymedzenej dovolacej otázky v konštantnej judikatúre súdov. Sám túto otázku riešil v zhode so súdom prvého stupňa tak, ţe kým sa právoplatne nerozhodne o ţalobe o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu podstaty, nemôţe byť daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nim. 4 6 Cdo 187/2014
  19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na dovolanie ţalobkyne uznesením z
  20. októbra 2009 sp. zn. 4 Cdo 96/2008 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
  21. decembra 2007 sp. zn. 5Co/42/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od krajského súdu bol toho názoru, ţe zo skutočnosti, ţe je vedené konanie o návrhu ţalobkyne na vylúčenie nehnuteľností zo súpisu podstaty, nemoţno vyvodzovať nedostatok jej naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k nim.
  22. Krajský súd v Košiciach následne uznesením z
  23. júna 2010 sp. zn. 5Co/434/2009 rozsudok Okresného súdu Trebišov z
  24. decembra 2006 č. k. 10C/47/2003-437 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  25. Okresný súd Trebišov v poradí tretím rozsudkom z
  26. októbra 2012 č. k. 10C/47/2003-682 ţalobu opätovne zamietol a rozhodol, ţe účastníkom sa nepriznáva náhrada trov konania. Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa nenadobudla sporné nehnuteľnosti podľa zákona č. 142/1947 Zb. ich prevzatím na základe zápisnice zo
  27. februára 1949, pretoţe v pozemkovej knihe nebol vloţený vklad vlastníckeho práva pre československý štát, hoci všeobecný intabulačný princíp to vyţadoval (pretoţe podľa jeho názoru zákonom č. 142/1947 Zb. nebol tento princíp zrušený). Poukázal tieţ na to, ţe uznesením Okresného súdu Sečovce zo
  28. januára 1950 čís. NcI 163/49 bolo rozhodnuté o reštitučnej ţiadosti E. rod. F. a spol. tak, ţe sa vyslovuje neplatnosť právneho prevodu a zápisu vykonaného v pozemnokniţných vloţkách č. 713, 330 a 631 kat. úz. K. uznesením zo
  29. októbra 1939 č.d. 5975/39 (o tom, ţe nehnuteľnosti podliehajú súpisu podľa vládneho. nar. č. 146/1939 Sl. z.), ďalej ţe sa obnovuje pôvodný pozemnokniţný vklad a vlastnícke právo pôvodných vlastníkov a ţe sa nariaďuje výmaz poznámky č.d. 5975/
  30. V súvislosti s tým uviedol, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe by po
  31. januári 1950 došlo k zmene vlastníctva a ţe by vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol štát.
  32. Krajský súd v Košiciach na odvolanie účastníkov rozsudkom zo
  33. januára 2014 sp. zn. 5Co/50/2013 tento v poradí tretí rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň rozhodol, ţe ţalobkyňa a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalovanému sa ich náhrada nepriznáva. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa v podstatnej časti aj s jeho dôvodmi. Na doplnenie uviedol, ţe ak sa štát stal vlastníkom nehnuteľností uţ v roku 1941, tak z povahy veci k nim nemohol nadobudnúť vlastníctvo na základe zákona č. 142/1947 Zb., no ak sa štát nestal 5 6 Cdo 187/2014 vlastníkom v roku 1941, tak sa ním nestal ani
  34. februára 1949 podľa zákona č. 142/1947 Zb., lebo nenastalo oprávnené prevzatie zabranej pôdy, keďţe pôvodnému vlastníkovi nebola daná výpoveď z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona, a napokon, ţe ak by sa štát aj stal vlastníkom nehnuteľností
  35. februára 1949, tak na základe uznesenia Okresného súdu v Sečovciach zo
  36. januára 1950 čís. NcI 163/49 vlastníctvo od
  37. januára 1951 (účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka s pouţitím § 114 tohto predpisu) stratil.
  38. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie. Dovolanie odôvodnila porušením zásad spravodlivého súdneho konania, keďţe súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevyrovnali jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
  39. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil tento mimoriadny opravný prostriedok za neprípustný a neopodstatnený.
  40. Dňa
  41. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
  42. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie bolo podané ešte pred
  43. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
  44. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného 6 6 Cdo 187/2014 procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
  45. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
  46. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
  48. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Existenciu vád konania uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. dovolateľka tvrdila, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/. Dovolací súd preto v prvom rade venoval pozornosť skúmaniu existencie či neexistencie tejto vady, pričom zistil, ţe konanie pred odvolacím i prvoinštančným súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatím moţnosti ţalobkyne konať pred súdom, zakladajúcou nielen prípustnosť, ale zároveň bez ďalšieho aj dôvodnosť podaného dovolania.
  49. K naplneniu tejto vady došlo zjavne nedostatočným a rozporným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne rozhodnutie veci. V dôsledku toho je rozsudok odvolacieho súdu ako celok nespresvedčivý a uţ len táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Tento záver je súladný so stanoviskom Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  50. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe byť skutočnosťou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba povaţovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich 7 6 Cdo 187/2014 právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvaţovania.
  51. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je aţ po stranu 13 jeho písomného vyhotovenia len opisom toho, ako vo veci rozhodol prvoinštančný súd a čo bolo obsahom podaného odvolania a vyjadrenia k nemu, zatiaľ čo samotné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, sú obsahom posledných dvoch odsekov na strane 13 a obsahom strany 14 odvolacieho rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, ţe hlavným dôvodom, pre ktorý tento súd ţalobu zamietol, bol záver, ţe ţalobkyňa nenadobudla sporné nehnuteľnosti podľa zákona č. 142/1947 Zb. ich prevzatím na základe zápisnice zo
  52. februára 1949, pretoţe v pozemkovej knihe nebol vloţený vklad vlastníckeho práva pre československý štát. Hoci odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, ţe prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a ţe sa s odôvodnením jeho rozsudku v podstatnej časti stotoţňuje, v ďalšej časti odôvodnenia (str. 14 druhý odsek) uviedol, ţe záver súdu prvej inštancie o tom, ţe nikdy nebol vloţený vklad vlastníckeho práva pre čsl. štát, nebol správny. Tým zaloţil vnútornú rozpornosť odôvodnenia svojho rozsudku majúcu za následok jeho nepresvedčivosť. Tento nedostatok v odôvodnení bol znásobený tým, ţe odvolací súd uvedené konštatovanie nijako bliţšie nevysvetlil. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku totiţ znamená, ţe premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.
  53. Nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu bola daná aj jeho logicky a vnútorné rozpornými a aţ nezrozumiteľnými hypotetickými úvahami, ţe ak sa štát stal vlastníkom nehnuteľností uţ v roku 1941, tak z povahy veci k nim nemohol nadobudnúť vlastníctvo na základe zákona č. 142/1947 Zb., no ak sa štát nestal vlastníkom v roku 1941, tak sa ním nestal ani
  54. februára 1949 podľa zákona č. 142/1947 Zb., lebo nenastalo oprávnené prevzatie zabranej pôdy, keďţe pôvodnému vlastníkovi nebola daná výpoveď z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona, a napokon, ţe ak by sa štát aj stal vlastníkom nehnuteľností
  55. februára 1949, tak na základe uznesenia Okresného súdu v Sečovciach zo
  56. januára 1950 čís. NcI 163//49 vlastníctvo od
  57. januára 1951 (účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka) stratil. Úvaha, ţe ak sa štát stal vlastníkom nehnuteľností uţ v roku 1941, tak z povahy veci k nim nemohol nadobudnúť vlastníctvo 8 6 Cdo 187/2014 na základe zákona č. 142/1947 Zb., odporovala pravidlám logického uvaţovania, a to z toho dôvodu, ţe podľa týchto pravidiel len tá skutočnosť, ţe štát sa stal vlastníkom v roku 1941 (ak by tomu naozaj bolo), neumoţňovala bez ďalšieho úsudok, ţe sa vlastníkom nemohol stať v roku 1949 na základe zákona č. 142/1947 Zb. Od roku 1941 do roku 1949 mohlo totiţ dôjsť k zmene v subjekte vlastníckeho práva. Úvaha, ţe štát sa vlastníkom nestal ani
  58. februára 1949 podľa zákona č. 142/1947 Zb., lebo nenastalo oprávnené prevzatie zabranej pôdy, keďţe pôvodnému vlastníkovi nebola daná výpoveď z hospodárenia, bola postihnutá rozpornosťou, keď odvolací súd sa na jednej strane stotoţnil so skutkovými závermi prvoinštančného súdu, resp. ich povaţoval za správne, a teda sa stotoţnil aj so skutkovým zistením, ţe nehnuteľnosti boli v uţívaní štátnej lesnej organizácie od roku 1941 aţ do vydania notárskeho osvedčenia v roku 1995 (t. j., ţe na nich pôvodný vlastník nehospodáril), no na druhej strane argumentoval nedostatkom výpovede z hospodárenia pôvodnému vlastníkovi. Ďalší záver odvolacieho súdu, ktorým uzneseniu Okresného súdu v Sečovciach zo
  59. januára 1950 čís. NcI 163/49, vydaného v reštitučnej veci podľa zákona č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vznikajúcich (ďalej aj „zákon č. 128/1946 Zb.“), pripísal účinky konštitutívneho rozhodnutia, t. j. nadobúdacieho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva so zánikom vlastníctva doterajšieho subjektu, je pre nedostatok ďalšieho vysvetlenia (najmä vysvetlenia z pohľadu cieľa sledovaného týmto rozhodnutím, vydaným v nesporovom konaní, daného účelom označeného zákona) prakticky aţ nezrozumiteľný.
  60. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a i rozsudku súdu prvej inštancie je ďalej daný aj tým, ţe oba súdy sa nevysporiadali so závaţnými skutočnosťami tvrdenými ţalobkyňou uţ v ţalobe a opakovane aj v priebehu celého ďalšieho konania, ktoré ţalobkyňa označovala za podstatné pre rozhodnutie veci, a nezaujali k nim jasné stanovisko. Išlo o skutočnosti týkajúce sa nemoţnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnou predchodkyňou úpadcu a následne aj samotným úpadcom. Dovolací súd sa vzhľadom na okolnosti danej veci nestotoţňuje s formalistickým postojom prvoinštančného súdu (osvojeného si aj odvolacím súdom), ktorý nezaoberanie sa týmito závaţnými skutočnosťami odôvodnil tým, ţe v konaní nešlo o negatórnu ţalobu (ţalobu o určenie, ţe ţalovaný, resp. úpadca, nie je vlastníkom nehnuteľností). Základným poslaním súdov je poskytovať ochranu právam. Toto poslanie je vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 aţ 50 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej z ustanovenia 9 6 Cdo 187/2014 § 1 O. s. p., v zmysle ktorého účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, a aktuálne aj z čl. 2 C. s. p., podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá. Súdy by rezignovali na svoje poslanie, ak by z formálnych dôvodov nezaujali stanovisko k závaţným okolnostiam vyplývajúcim z vykonaných dôkazov a tým by fakticky poskytli ochranu zjavnému neprávu. Obrazne povedané, súd sa nemôţe tváriť, ţe „nevidí, nepočuje ...“. „Mlčanie“ súdu môţe totiţ v konkrétnej situácii znamenať poskytnutie ochrany protiprávnemu stavu. O taký prípad ide aj v prejednávanej veci. Za situácie, keď ţalobkyňa, povaţujúc sa oprávnene (vzhľadom na zistené fakty) za vlastníčku, prišla o celé desaťročia trvajúcu drţbu lesných pozemkov značného rozsahu na základe zápisu vlastníckeho práva právnej predchodkyne úpadcu do katastra nehnuteľností, vychádzajúceho z osvedčenia o vydrţaní zaloţeného na zjavnej nepravde, teda na protiprávnosti, pri ktorej platí zásada „ex iniuria ius non oritur“ („z bezprávia sa právo nerodí“), bolo povinnosťou súdov zaujať k tejto skutočnosti jasné stanovisko. Inak odôvodnenie ich rozhodnutí nemôţe byť povaţované za spravodlivé.
  61. Okrem toho moţno spochybniť pre predčasnosť aj záver súdov o tom, ţe v konaní nešlo o negatórnu, resp. aj o negatórnu ţalobu. Pokiaľ sa ţalobkyňa opakovane dovolávala skutočností, z ktorých vyvodzovala, ţe úpadca vlastníkom nie je, a práve tieto povaţovala vo veci za podstatné, bolo povinnosťou súdov vyzvať ju, aby objasnila, či predmetom konania má byť okrem pozitívneho určenia aj negatívne určenie, t. j. určenie neexistencie vlastníckeho práva úpadcu. So zreteľom na stratu drţby a na prebiehajúce konanie o vylúčenie veci z podstaty i na takomto určení by bol daný naliehavý právny záujem ţalobkyne.
  62. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a 2 C. s. p.).
  63. Za účelom efektivity ďalšieho konania povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe pokiaľ orgány štátu oprávnené na vykonanie revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Zb., nepochybne poznajúc zákon č. 128/1946 Zb. a dôsledky i nároky z neho vyplývajúce, fakticky akceptovali vlastnícke právo vlastníkov zapísaných v pozemnokniţných vloţkách č. 713 a 330 pozemkovej knihy pre kat. úz. K. (najmä ak nebol vykonaný výmaz ich vlastníckeho práva podľa neplatných právnych predpisov vydaných v dobe neslobody) a pristúpili k revízii ich pozemkového majetku skôr, 10 6 Cdo 187/2014 ako uplynula lehota na uplatnenie ich reštitučného nároku, resp. ako bolo o tomto nároku rozhodnuté, nemôţe táto okolnosť spochybniť výsledky revízie vykonanej podľa vtedy platného zákona č. 142/1947 Zb., a teda prechod vlastníckeho práva na štát dňom prevzatia nehnuteľností v zmysle § 6 tohto právneho predpisu, ku ktorému podľa výsledkov vykonaného dokazovania v preskúmavanej veci došlo
  64. februára
  65. Vlastníci tohto majetku podliehajúceho revízii totiţ podľa neplatných predpisov vydaných v čase neslobody o vlastníctvo neprišli, a teda boli v čase revízie jeho vlastníkmi. Rozhodnutie o reštitučnom nároku vydané podľa zákona č. 128/1946 Zb. nebolo spôsobilé nijako ovplyvniť, resp. negovať, nadobudnutie vlastníckeho práva štátu revíziou podľa zákona č. 142/1947 Zb.
  66. Nosnou myšlienkou zákona č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vznikajúcich bola zásada, ţe bezprávie sa nesmie vyplácať tomu, kto ho pácha, ak má byť zachovaná viera širokých ľudových más v právny poriadok a v jeho spravodlivosť, ako aj snaha umoţniť dôkaz, ţe v usporiadanom štáte je nemysliteľné, aby ktokoľvek mal zisk z toho, ţe spáchal bezprávie, alebo sa k jeho páchaniu akokoľvek pripojil (por. Dr. Viktor Knapp a Dr. Tomáš Berman, Vrácení majetku pozbytého za okupace (restituční zákon), Vydalo právnické nakladateľstvo V. Linhart, Praha, 1946, predhovor napísaný Dr. Radimom N. Foustkom, str. 5).
  67. Tento zákon v § 1 vyslovil neplatnosť akýchkoľvek majetkových prevodov a akýchkoľvek majetkoprávnych úkonov dotýkajúcich sa majetku, pokiaľ k nim došlo v dobe neslobody (t. j. od
  68. septembra 1938 do
  69. mája 1945) pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie, okrem výnimky v ňom ustanovenej. V § 2 stanovil, ţe rovnaké nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1 vznikajú aj z majetkových prechodov vykonaných po
  70. septembri 1938 právnym predpisom neplatným v zmysle § 15 tohto zákona alebo úradným výrokom na základe takého predpisu alebo aj iným zásahom do majetku vykonaným takým predpisom alebo na jeho základe. V § 15 označil za neplatné právne predpisy, ktoré v rozpore s československou ústavou a zákonmi ju meniacimi a doplňujúcimi previedli alebo umoţnili zásahy do majetku Československej republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo politickej perzekúcii. Medzi takéto predpisy nesporne patrili aj predpisy odnímajúce majetok osobám ţidovského vyznania alebo zasahujúce do neho iným spôsobom (napr. vládne nariadenie č. 147/1939 Sl. z. alebo nariadenie č. 198/1941 Sl. z.). Zároveň zaloţil nárok oprávnených (poškodených) 11 6 Cdo 187/2014 na vrátenie veci (práva) alebo na navrátenie do predošlého stavu s tým, ţe tento je potrebné uplatniť v trojročnej (svojou povahou prekluzívnej) lehote plynúcej od účinnosti zákona, t. j. od
  71. júna 1946, pričom pre konanie o tomto nároku platia ustanovenia mimosporového súdneho konania. Vrátenie veci alebo navrátenie do predošlého stavu spočívalo buď v odstránení neplatného právneho úkonu a v odstránení jeho následkov, ak tieto nastali (v prípadoch podľa § 1 tohto zákona), alebo v odstránení iba následkov, keď právny dôvod bol uţ odprataný inak, alebo tam, kde poškodenie nastalo priamo zo zákona nulitnou právnou normou (v prípadoch podľa § 2 tohto zákona). Dispozícia s vecou (právom) bola v zmysle §§ 1 a 2 uţ od začiatku neplatná, takţe oprávnený nestratil vlastnícke právo. Pod vrátením veci (práva) bolo preto treba rozumieť uvedenie oprávneného do toho stavu, v ktorom by bol, keby k úkonom, prevodom a prechodom neplatným podľa §§ 1 a 2, nebolo došlo, t. j. uvedenie do drţby veci (práva) v takom rozsahu, v akom ju oprávnený mal pred uvedenými neplatnými úkonmi, prechodmi alebo prevodmi. Všade tam, kde povaha prípadu vylučovala vrátenie veci (práva), smeroval nárok na navrátenie do predošlého stavu, ktoré spočívalo v deklarovaní (konštatovaní) neplatnosti patričného úkonu a uvedenie oprávneného do pôvodného faktického stavu, keďţe uvedenie do pôvodného právneho stavu sa stalo reštitučným zákonom (por. JUDr. Alexander Kriţan a JUDr. Karol Rebro, Vrátenie majetku národne, rasove a politicky prenasledovaným, Zákon č. 128/1946 Sb., Vydala právnická jednota Bratislava, 1946, str. 114, 115 a 120). Prejednanie reštitučného nároku, vykonávané v mimosporovom konaní, ak nárok bol uplatnený oprávnenou osobou v trojročnej lehote, plynúcej od
  72. júna 1946 do
  73. júna 1949, sa obmedzovalo na zistenie, či sú splnené podmienky zákona č. 128/1946 Zb., teda na úradné zistenie neplatnosti majetkového prevodu alebo prechodu alebo iného zásahu do majetku v čase neslobody. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie súdu o reštitučnom nároku, vydané podľa zákona č. 128/1946 Zb., nemalo a ani nemohlo mať účinky nadobúdacieho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto rozhodnutím, s následkom súčasného zániku vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka. V nijakom prípade mu nemoţno prisudzovať konštitutívne účinky, t. j. účinky prechodu vlastníckeho práva na nového nadobúdateľa úradným výrokom, ako jedného zo spôsobov nadobúdania vlastníctva, upraveného v ustanovení § 114 neskôr prijatého zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka. Nemohlo preto negovať, či zmeniť právne pomery, ktoré vznikli v dôsledku aplikácie platných právnych predpisov, vydaných po prijatí zákona č. 128/1946 Zb., teda ani tých, ktoré vznikli realizáciou zákona o revízii prvej pozemkovej reformy. 12 6 Cdo 187/2014
  74. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  75. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  76. novembra 2016 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r. členka senátu JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.