2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovanému zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 1 095,28 €, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 885, 28 € a iné trovy vo výške 210 €. Konštatoval, ţe ţalobca sa tromi ţalobami doručenými krajskému súdu 24.7.2014 domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí ţalovaného, ktorými potvrdil vyššie označené prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) , ktorými v zmysle § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správne daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a § 35b ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 ţalobcovi nepriznal sankčný úrok z preplatku na dani z pridanej hodnoty (DPH) z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie správcu dane – apríl, máj, jún 1997“). Uznesením č. k. 24S/90/2014-44 zo dňa 10.04.2015 spojil na spoločné konanie uvedené veci s poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ţalovaného ako aj konaní a rozhodnutí, ktoré im predchádzali, v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel krajský súd k záveru, ţe ţaloby sú dôvodné. Z pripojených administratívnych spisov krajský súd zistil, ţe správca dane vykonal u ţalobcu v zmysle § 15 zák. č. 511/1992 Zb. daňové kontroly zamerané na oprávnenosť nároku na odpočet DPH, o výsledku ktorých vyhotovil Protokol č. 694/321/28241/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie jún 1997), Protokol č. 694/321/28254/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie máj 1997) a Protokol č. 694/321/28227/2000 z 03.04.2000 (zdaňovacie obdobie apríl 1997), ktoré boli so ţalobcom prerokované a doručené 15.05.
6 Zákona o správe daní. Správca dane následne rozhodnutiami zo dňa 29.03.2007 č. 651/230/922-17556/07/Šauš (jún 1997), č. 651/230/923-17554/07/Šauš (máj 1997) a č. 651/230/924-17553/07/Šauš (apríl 1997) ţiadostiam ţalobcu nevyhovel a nepriznal mu úrok z preplatku na DPH nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997, nakoľko nadmerný odpočet DPH nie je daňovým preplatkom v zmysle § 63 Zákona o správe daní v znení neskorších predpisov. Ţalobcove odvolania proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane boli rozhodnutiami správcu dane z 18.05.2007 zamietnuté. Rozhodnutiami z 31.01.2011 boli vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane z 29.03.2007 zrušené a veci boli vrátené na ďalšie konanie. Na základe podnetu na preskúmanie uvedených rozhodnutí ţalovaného mimo odvolacieho konania Ministerstvo financií SR rozhodnutiami zo dňa 15.08.2011 č. MF/211113/2011 (jún 1997), č. MF/211112/2011 (máj 1997) a č. MF/211111/2011 (apríl 1997) rozhodnutia ţalovaného z 31.01.2011 zrušilo a vec bola ţalovanému vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti, nakoľko bolo vydané v rozpore so znením ust. § 63 Zákona o správe daní v platnom znení v čase začatia daňového konania. Zmena predmetného ustanovenia nastala s účinnosťou od 01.09.2007, kedy bola do ustanovenia zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie. Z prechodných ustanovení § 110g cit. zákona vyplýva, ţe daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31.08.2007 sa dokončia
zákona účinného k 31.08.2007. 6 8Sţf/59/2015 Následne ţalovaný rozhodnutím zo dňa 07.11.2011 č. I/221/21136-116469/2011/990311-r rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 651/230/922-17556/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997 potvrdil s odôvodnením, ţe nadmerný odpočet, ktorý definuje Zákon o DPH, nespĺňa definíciu pojmu daňový preplatok v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o správe daní, preto nie je moţné priznať úrok
6 cit. zákona pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Z rovnakých dôvodov ţalovaný rozhodnutím zo 07.11.2011 č. I/221/21136-116467/2011/990311-r potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/924-17553/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997 a rozhodnutím zo 07.11.2011 č. I/221/2113-116468/2011/990311-r potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 651/230/923- 17554/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 o nepriznaní úroku z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 1997. Ţalobca sa ţalobami podanými na Krajskom súde v Banskej Bystrici domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí ţalovaného zo 07.11.2011, o ktorých ţalobách krajský súd rozhodol rozsudkami č. k. 24S/4/2012, 24S/5/2012 a 24S/6/2012 z 20.06.2012 tak, ţe ţaloby zamietol. Na základe ţalobcom podaných odvolaní proti predmetným rozsudkom Najvyšší súd SR rozsudkami č. k. 8Sţf/54/2012 zo dňa 26.09.2013, 5Sţf/54/2012 zo dňa 30.09.2013 a 6Sţf/54/2012 zo dňa 25.09.2013 rozhodol tak, ţe napadnuté rozhodnutia ţalovaného zo dňa 07.11.2011 v spojení s rozhodnutiam správcu dane z 29.03.2007 týkajúcimi sa nepriznania úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997 zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie s tým, ţe správcovi dane uloţil povinnosť postupovať
8 zák. č. 563/2009 Z.z. v spojení s § 165b ods. 1 cit. zákona a vyzvať ţalobcu na odstránenie nedostatkov podaní - ţiadostí doručených správcovi dane 27.11.2006 tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa ţalobca domáhal, či vyplatenia sankčného úroku
Zákona o správe daní platného v rozhodnom čase, alebo úroku
cit. zákona v znení platnom do 31.12.2003 a to v kontexte so znením § 110c a § 110e cit. zákona a po odstránení nedostatkov o takýchto ţiadostiach rozhodnúť v súlade s vtedy pre danú skutočnosť platnými právnymi predpismi. Správca dane v intenciách vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyzval ţalobcu listami z 13. a 15.01.2014 v zmysle § 13 ods. 8 v spojení s § 165b ods. 1 zák. 7 8Sţf/59/2015 č. 563/2009 Z.z., aby v stanovenej lehote svoje podania doručené správcovi dane dňa 27.11.2006 vo veci výpočtu úroku z omeškania - apríl, máj a jún 1997 doplnil a vyjadril sa, či sa domáha vyplatenia sankčného úroku
Zákona o správe daní v znení platnom v rozhodnom čase alebo vyplatenia úroku
Výzvy boli ţalobcovi doručené 21.01.2014 a ţalobca v stanovenej lehote vo vyjadreniach zo dňa 30.01.2014 uviedol, ţe sa domáha „vyplatenia sankčného úroku
ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase. Predmetný sankčný úrok vznikol v súvislosti s nevyplatením preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997“. Vo vyjadreniach uviedol, ţe nárok na vrátenie daňového odpočtu za obdobie jún 1997 bol uplatnený vo výške 1.570.740,- Sk, t.j. vo výške 52.139,02 Eur, pričom nadmerný odpočet DPH mal byť vrátený najneskôr do 19.11.
č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase rozhodol tak, ţe týmto ţiadostiam nevyhovel a sankčný úrok nepriznal. Ţalovaný vyššie uvedenými rozhodnutiami z 23.05.2014 (ktoré sú predmetom preskúmania v tomto konaní) rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014 potvrdil s odôvodnením, ţe pôvodné rozhodnutie správcu dane, ktorým nebol priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997, máj 1997 a jún 1997 (rozhodnutia vydané 19.05.2000) nadobudli právoplatnosť 11.10.2000 8 8Sţf/59/2015 a vykonateľnosť 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, a preto daňovému subjektu - ţalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, ţe medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe ţalobca podal dňa 23.07.1997 daňové priznanie DPH za mesiac jún 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.570.740,- Sk, dňa 24.06.1997 podal daňové priznanie DPH za mesiac máj 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.153.225,- Sk a dňa 23.05.1997 podal daňové priznanie DPH za mesiac apríl 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1.095.892,- Sk. Z administratívneho spisu vyplýva, ţe ţalobca ţiadosťami doručenými správcovi dane 27.11.2006 označenými ako „Výpočet úroku z omeškania - apríl, máj a jún 1997“ poţiadal správcu dane o úhradu finančného vyčíslenia úroku z omeškania za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za apríl, máj a jún 1997, ktorý bol ţalobcovi vrátený správcom dane 28.02.2006, a to za mesiac apríl 1997 vo výške 1.146.693,- Sk za 3100 dní omeškania, za mesiac máj 1997 vo výške 1.192.671,- Sk za 3064 dní omeškania, za mesiac jún 1997 vo výške 1.602.200,- Sk za 3022 dní omeškania (pri dennom úroku 0,03375342566 % z dlţnej sumy). O predmetných ţiadostiach ţalobcu rozhodoval správca dane, ţalovaný i Ministerstvo financií SR s tým, ţe na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sţf/54/2012 z 26.09.2013, bolo rozhodnutie ţalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým ţalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za jún 1997 zrušené. Rovnako na základe rozsudku NS SR č. k. 6Sţf/54/2012 z 25.09.2013 bolo rozhodnutie ţalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým ţalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za máj 1997 zrušené a tieţ rozsudku NS SR č. k. 5Sţf/54/2012 z 30.09.2013 bolo rozhodnutie ţalovaného zo 07.11.2011 a rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007, ktorým ţalobcovi nebol priznaný sankčný úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za apríl 1997 zrušené s tým, ţe správcovi dane bola uloţená povinnosť postupom
8 Daňového poriadku vyzvať ţalobcu na odstránenie vád podaní tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, či sa domáha sankčného úroku
alebo úroku
Zákona o správe daní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane postupujúc v intenciách vyššie uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR vyzval ţalobcu na upresnenie poţadovaného nároku, pričom ţalobca na základe jeho výziev 9 8Sţf/59/2015 z 13.01.2014 a 15.01.2014 správcovi dane oznámil, ţe sa domáha vyplatenia sankčného úroku
č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase a vzhľadom na závery uvedené v týchto rozsudkoch NS SR ţiadal s poukazom na § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 uhradiť sankčný úrok vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby NBS (pri výške denného úroku 0,9643836 % z dlţnej sumy za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za mesiac jún 1997 sumu 151.901,96 Eur za mesiac máj 1997 sumu 113.038,81 Eur a za mesiac apríl sumu 113.038,81 Eur. Správca dane následne rozhodnutiami z 05.03.2014 ţiadostiam ţalobcu nevyhovel a nepriznal mu uplatnený sankčný úrok. Ţalobca sa proti rozhodnutiam správcu dane odvolal. O odvolaniach rozhodol ţalovaný napadnutými rozhodnutiami z 23.05.2014 tak, ţe rozhodnutia správcu dane z 05.03.2014 potvrdil s odôvodnením, ţe vzhľadom na to, ţe pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997 zo dňa 19.05.2000 boli právoplatné 11.10.2000 a vykonateľné dňa 17.10.2000, t.j. pred 01.01.2004, ţalobcovi nárok na zaplatenie sankčného úroku nevznikol.
ţalovaného boli dôvodom pre nepriznanie sankčného úroku nasledovné skutočnosti: - sankčný úrok za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky
5-7 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti je moţné priznať najskôr od dátumu 01.05.2004; - k priznaniu nároku na sankčný úrok za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky je potrebné, aby rozhodnutie správcu dane,
ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004; - právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo v ďalšom konaní zrušené a nahradené novým rozhodnutím alebo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zmenené novým rozhodnutím tak, ţe sa priznal daňovému subjektu vyšší nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Ţalobca v ţalobách i na pojednávaní namietal, ţe takýto právny záver ţalovaného je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a ţiadal napadnuté rozhodnutia ţalovaného 10 8Sţf/59/2015 i správcu dane zrušiť
2 písm. a/ O.s.p. Splnomocnený zástupca ţalobcu súčasne na pojednávaní uviedol, ţe síce v ţalobe ţiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia ţalovaného i správcu dane aj s poukazom na § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p., tieto zrušovacie dôvody však jednak v ţalobách neboli konkretizované a jednak na pojednávaní splnomocnený zástupca ţalobcu upresnil, ţe napadnuté rozhodnutie ţiada zrušiť len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bol vyslovený názor, ţe na predmetné konania na základe ţiadostí ţalobcu o zaplatenie sankčného úroku je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.08.2007 a s poukazom na § 110e cit. zákona potom
ţalobcu postačuje, ţe konanie o priznanie sankčného úroku prebieha po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, pričom rozhodnutia, ktorými bol priznaný nadmerný odpočet a príslušné zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 1997 boli vydané v r. 2006, t.j. po 01.01.2004, čím boli
neho splnené podmienky na aplikáciu ust. § 35b zák. č. 511/1992 Zb. platnom v rozhodnom období. Krajský súd uviedol, ţe v preskúmavacom konaní vychádzal zo skutočností, ţe ţalobca poţiadal správcu dane ţiadosťami z 27.11.2006, v znení doplňujúcich vyjadrení z 30.01.2013, o vyplatenie sankčného úroku v zmysle § 35b zák. č. 511/1992 Zb. za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za obdobie apríl, máj a jún 1997. Nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobia bol ţalobcovi vrátený správcom dane v mesiaci február 2006 v pôvodne uplatnenej výške uvedenej v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobie mesiac apríl, máj a jún 1997, ako aj v rozhodnutiach ţalovaného z 23.01.2006 (ktorými boli zmenené rozhodnutia správcu dane z 27.10.2005 a bolo rozhodnuté o priznaní nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobia), t.j. za mesiac apríl 1997 vo výške 1.095.892,- Sk, za mesiac máj 1997 vo výške 1.153.225,- Sk a za mesiac jún 1997 vo výške 1.570.740,- Sk. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné. Sporné bolo, či ţalobcovi vznikol nárok na sankčný úrok
1 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona. Ţalovaný, ako aj správca dane, pri rozhodovaní o vyššie uvedených ţiadostiach ţalobcu o vyplatenie sankčného úroku doručených správcovi dane 26.11.2006 (v znení vyjadrení z 30.01.2014), súc viazaní právnym názorom NS SR (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) aplikovali ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 a dospeli k záveru, ţe v kontexte s § 110c ods. 5 a § 110e Zákona o správe daní ţalobcovi nárok na sankčný úrok nevznikol. Ţalovaný z vyššie citovaných ustanovení Zákona o správe daní 11 8Sţf/59/2015 vyvodil záver, ţe sankčný úrok za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky
5-7 Zákona o správe daní za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti je moţné priznať najskôr od dátumu 01.05.2004. Ţalobca v ţalobách takýto názor povaţoval za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd túto námietku ţalobcu nepovaţoval za dôvodnú a záver ţalovaného, ţe sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet je moţné priznať aţ od 01.05.2004, povaţoval za správny z nasledovných dôvodov: Ţalobca si uplatnil sankčný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH za mesiac jún 1997za obdobie od 19.11.1997 z 28.02.2006, t.j. 3021 dní za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za mesiac máj 1997 za obdobie od 08.10.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3062 dní a za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za mesiac apríl 1997 za obdobie od 02.09.1997 do 28.02.2006, t.j. za 3099 dní. Inštitút „sankčného úroku“ bol však do zák. č. 511/1992 Zb. zavedený aţ od 01.01.2004 (zák. č. 609/2003 Z.z.).
6 Zákona o správe daní v znení zák. č. 609/2003 Z.z. správca dane za obdobie neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu
ods. 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS v deň, keď daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Citované ust. § 35b ods. 6 Zákona o správe daní obsahuje spôsob výpočtu sankčného úroku tak, ţe sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane do dňa, keď správca dane neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Ust. § 35b ods. 7 Zákona o správe daní upravuje povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške
ods. 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu
osobitného zákona.
odkazu 6eb bol týmto osobitným zákonom zák. č. 289/1995 Zb. o dani z pridanej hodnoty úč. do 31.12.2003, pričom tento osobitný predpis v § 2 ods. 5 písm. i/ definoval pojem „nadmerného odpočtu“ a v § 23 upravil spôsob, ako aj lehoty vrátenia nadmerného odpočtu v závislosti od toho, či daňový subjekt poţiada o vrátenie nadmerného odpočtu pri podaní daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, alebo správca dane nadmerný odpočet vracia po ukončení daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu.
ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2004) do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k Európskej únii sa ust. § 35b ods. 1-9 uplatnia na všetky 12 8Sţf/59/2015 dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. Účinnosť ust. § 35b ods. 1-9 Zákona o správe daní bola teda v zmysle cit. ust. § 110c ods. 5 Zákona o správe daní odloţená ku dňu 01.05.2004, kedy nadobudla účinnosť zmluva o pristúpení SR k Európskej únii. Z uvedeného vyplýva, ţe za predpokladu, ţe daňovému subjektu (ţalobcovi) vznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku (ktorý bol zavedený od 01.01.2004) za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, sankčný úrok bolo moţné priznať takémuto subjektu aţ od 01.05.
ktorého sa nepriznal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť po 01.01.2004 s tým, ţe by následne takéto rozhodnutie bolo zrušené alebo nahradené novým rozhodnutím, ktorým by sa daňovému subjektu priznal vyšší nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Takýto záver je
názoru súdu výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie cit. ustanovení Zákona o správe daní vyplýva, ţe právna úprava - § 35b ods. 7 Zákona o správe daní v znení úč. do 31.12.2004 ukladala správcovi dane povinnosť zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške určenej
ods. 6 v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu
osobitného zákona, pričom vyplatenie sankčného úroku nebolo podmienené vydaním rozhodnutia správcu dane (ktorým by bolo rozhodnuté o vrátení nadmerného odpočtu, resp. ktorým by bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia o nepriznaní nadmerného odpočtu). Samotná skutočnosť, ţe nadmerný odpočet bol vrátený oneskorene, t.j. po lehote stanovenej v osobitnom predpise, bola tou skutočnosťou, s ktorou zákon spájal povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok vo výške stanovenej v § 35b ods. 6 Zákona o správe daní. Na vznik nároku na sankčný úrok
platnej právnej úpravy do 31.12.2004 13 8Sţf/59/2015 teda nebolo potrebné vydať rozhodnutie správcu dane. Aţ novelou zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní účinnou od 01.01.2005 (zák. č. 679/2004 Z.z.) bolo o.i. novelizované ustanovenie § 35b cit. zákona upravujúce inštitút sankčného úroku tak, ţe o.i. bola v ods. 5 zavedená definícia „neoprávnené zadrţiavaných finančných prostriedkov“, pričom
cit. ust. § 35b ods. 5 Zákona o správe daní v znení účinnom od 01.01.2005 rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníţeným novým rozhodnutím sa povaţuje za neoprávnené zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu sa povaţuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníţeným
ods. 4 novým rozhodnutím. Ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad/, alebo na jeho neodpočítanú časť, povaţuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b/ povaţuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnené zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu. Následne v ods. 6 sa upravuje spôsob výpočtu na určenie výšky sankčného úroku nasledovne: Správca dane za obdobie neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu
odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote
osobitného zákona 11ad) /§79 zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty/ alebo spotrebnej dane v lehote
osobitného zákona. 1b) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote
osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote
osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa povaţuje deň, keď sa peňaţné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Ak je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok, pri jeho platení sa postupuje ako pri vrátení daňového preplatku
. Z uvedeného vyplýva, ţe aţ od 01.01.2005 bolo vyplatenie sankčného úroku zo strany správcu dane daňovému subjektu (pri splnení podmienok na vrátenie nadmerného 14 8Sţf/59/2015 odpočtu
osobitného predpisu) podmienené vydaním rozhodnutia správcu dane.( V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, ţe v prejednávanom prípade boli napokon rozhodnutia, ktorými bol ţalobcovi určený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 1997, vydané dňa 23.01.2006, t.j. po 01.01.2005).
č. 511/1992 Zb. - prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2005 ustanovenia tohto zákona sa pouţijú na pokuty a sankčný úrok účinné od 01.01.2004, ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane, ak v konaní o nich bude prebiehať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo na ich vyrubenie, vybratie a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona v sankčnom úroku a na konanie o pokutách a zvýšení dane sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona o správnych deliktoch. V tomto prípade rozhodná skutočnosť pre vznik nároku na sankčný úrok (nevrátenie nadmerného odpočtu) nastala pred 01.01.2005, avšak vzhľadom na ust. § 110c ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. bolo moţné aplikovať ustanovenie § 35b aţ od 01.05.2004, t.j. ţalobcovi bolo moţné priznať sankčný úrok aţ od 01.05.2004, nepochybne sa však jedná o sankčný úrok účinný od 01.01.2004. Keďţe ţalovaný i správca dane vychádzali z (nesprávneho) právneho názoru, ţe vznik sankčného úroku ţalobcu je podmienený v tomto prípade vydaním rozhodnutia správcu dane o ne/priznaní nároku na nadmerný odpočet, resp. vydaním rozhodnutia o zmene takéhoto rozhodnutia po 01.01.2004, (pričom pôvodné rozhodnutia správcu dane, ktorými nebol ţalobcovi priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu boli právoplatné a vykonateľné v roku 2000), ďalšie podmienky vzniku nároku na ţalobcom uplatnený sankčný úrok neskúmali. Splnenie týchto podmienok bude ţalovaný, resp. správca dane povinný zisťovať v ďalšom konaní, v ktorom posúdi dôvodnosť uplatneného sankčného úroku vo vzťahu k dĺţke omeškania (s prihliadnutím na moment vzniku práva na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného predpisu a spôsob jeho uplatnenia, ako aj ku skutočnosti, ţe správca dane vykonal u ţalobcu daňové kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu) a výške uplatneného sankčného úroku a o ţiadostiach ţalobcu znova rozhodne v súlade s vtedy pre danú skutočnosť platnými právnymi predpismi. Výrok o náhrade trov konania súd krajský súd odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), navrhujúc, aby odvolací súd rozhodol tak, ţe ţalobu zamietne. V odôvodnení svojho 15 8Sţf/59/2015 odvolania odcitoval iba príslušnú časť svojho vyjadrenia k ţalobám, ktorá je tieţ doslovným znením odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.11.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo preskúmať na základe a v rozsahu včas podaného odvolania, či krajský súd vecne správne rozhodol, keď ţalobou napadnuté rozhodnutia ţalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorými ţalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o nepriznaní sankčného úroku ţalobcovi. 16 8Sţf/59/2015 Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne 17 8Sţf/59/2015 východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotoţňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko úspešný ţalobca trovy odvolacieho konania nevyčíslil a a ţalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, ţe ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. 18 8Sţf/59/2015 Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa 30.11.2016 JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Smolinská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.