f/ O.s.p.), ktorá vada mala spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení práva dovolateľky na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe jej súd uloţil poplatkovú povinnosť tam, kde ju nemala. Vo vzťahu k súdnemu poplatku za námietku zaujatosti argumentovala tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.), a zároveň navrhla odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia a prerušenie dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe navrhuje dovolacie konanie prerušiť z dôvodu, ţe inštitút námietky zaujatosti predstavuje procesnú obranu proti sudcovi, u ktorého má účastník konania pochybnosti o jeho nezaujatosti, ktorá sa nemá spoplatňovať, pretoţe je 3 11 XCdo 54/2016 11 XCdo 55/2016 jediným prostriedkom, ktorým sa účastník môţe domôcť preskúmania prípadného dôvodu na vylúčenie sudcu. Poplatok za námietku zaujatosti má podľa nej povahu fakticky poplatku za vyjadrenie sa k otázke nestrannosti sudcu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo je neprípustný zásah do základného práva na spravodlivý proces vrátane práva na nestranný súd, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, ţe všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Dovolací súd po preskúmaní návrhu ţalobkyne, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade poloţky 17a Sadzobníka s Ústavou Slovenskej republiky, dospel k záveru, ţe tento nie je dôvodný. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Takýto záver je však oprávnený urobiť len súd, nie účastník konania (R 53/1999). Návrhu účastníka na prerušenie konania nie je súd povinný vyhovieť a ak pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o nesúlade právnych predpisov, prejednanie a rozhodnutie veci bez prerušenia konania nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníka konať pred súdom (ZSP 37/2009). Poloţka 17a, ukladajúca účastníkom konania platiť za vznesenie námietky zaujatosti súdny poplatok vo výške 66 Eur, bola do Sadzobníka znovu zavedená zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 621/2005 Z. z.“). Dôvodom pre jej opätovné zavedenie bolo, ţe inštitút námietky zaujatosti sa zneuţíval a dochádzalo k zbytočnému predlţovaniu konania. Predmetný 4 11 XCdo 54/2016 11 XCdo 55/2016 poplatok preto má povahu kaucie, ktorá sa poplatníkovi vracia, ak námietku podal odôvodnene (§ 11 zákona č. 71/1992 Zb.). Takéto ustanovenie je podľa najvyššieho súdu primerané a prispieva aj k zachovaniu iného ústavného práva, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V tejto súvislosti treba dodať, ţe otázkou vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, ţe poţiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemoţno pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok z 19. júna 2001 vo veci Kreuz v. Poľsko). Rovnako vyslovil, ţe z čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru nevyplýva ani právo na bezplatné súdne konanie (m. m. rozsudok z 9. októbra 1979 vo veci Airey v. Írsko) a ţe nikdy nevylúčil moţnosť, ţe potreby spravodlivého výkonu justície môţu odôvodniť uloţenie peňaţného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudky vo veci Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, vo veci Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995). Takýto názor si osvojil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (I. ÚS 176/03, III. ÚS 209/05). Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, ţe poloţka 17a Sadzobníka nie je rozporná s Ústavou Slovenskej republiky, preto návrh ţalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. ako nedôvodný zamietol. Ďalej dovolací súd skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a dospel k záveru, ţe ho treba odmietnuť. V danom prípade ide o dovolania podané v obdobných veciach, aké uţ boli v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skorších dovolaní tej istej dovolateľky. Vo vzťahu k súdnemu poplatku za odvolanie viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Cdo 180/2014, 3 Cdo 275/2014, 3 Cdo 333/2014, 3 Cdo 374/2014, 3 Cdo 428/2014, 4 Cdo 266/2014, 4 Cdo 363/2014, 4 Cdo 391/2014, 4 Cdo 402/2014, 5 Cdo 301/2014, 5 Cdo 390/2014, 5 Cdo 365/2014, 7 Cdo 398/2014, 7 Cdo 466/2014, 8 Cdo 265/2014, a vo vzťahu k súdnemu poplatku za námietku zaujatosti viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Cdo 122/2014, 1 Cdo 264/2013, 3 Cdo 5 11 XCdo 54/2016 11 XCdo 55/2016 310/2014, 3 Cdo 534/2014, 4 Cdo 132/2014, 4 Cdo 229/2014, 4 Cdo 235/2014, 4 Cdo 380/2014, 4 Cdo 424/2014, 4 Cdo 531/2014, 5 Cdo 295/2014, 5 Cdo 311/2014, 6 Cdo 120/2014, 6 Cdo 304/2014. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotoţňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. uţ ďalšie dôvody neuvádza. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne je podľa § 239 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1. januára 2015 vylúčená (keďţe predmetom konania je súdny poplatok) a v konaní nebola preukázaná vada podľa § 237 O.s.p., najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd nezistil ani splnenie predpokladov na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. V dovolacích konaniach úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacích konaniach jej ţiadne nevznikli a táto si ich ani neuplatňovala. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.