Obsah (4)

§ 420§ 421§ 432§ 32

Najvyšší súd 3Obdo/70/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: J., bytom Š., proti ţalovanému: J., advokát, so sídlom K., správca konkurzne

zmluvy o pôţičke zo dňa

2. 2006, - pohľadávky prihlásenej prihláškou pohľadávky por. č. 7 zo dňa
4. 2013 v sume 150 310,67 eur titulom zmluvnej pokuty

zmluvy o pôţičke zo dňa

2. 2008, - pohľadávky prihlásenej prihláškou pohľadávky por. č. 8 zo dňa
4. 2013 v sume 30 062,13 eur titulom zmluvnej pokuty

zmluvy o pôţičke zo dňa

2. 2008, - pohľadávky prihlásenej prihláškou pohľadávky por. č. 9 zo dňa
4. 2013 v sume 28 843,09 eur titulom zmluvnej pokuty

zmluvy o pôţičke zo dňa

2. 2008 a - pohľadávky prihlásenej prihláškou pohľadávky por. č. 10 zo dňa
4. 2013 v sume 28 843,09 eur titulom zmluvnej pokuty

zmluvy o pôţičke zo dňa

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, ţe ţalovaný v zozname pohľadávok ako jediný dôvod popretia výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti ţalovaných pohľadávok, zapísaných pod číslami pohľadávok 48 – 57 uviedol uplynutie 3-ročnej premlčacej doby. Vzhľadom k tomu, ţe v konaní nebolo preukázané premlčanie práva na zaplatenie ţalovaných pohľadávok v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, súd v súlade s ustanovením § 32 ods. 15 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) ţalobe vyhovel a určil, ţe 3 3Obdo/70/2016 ţalobca je veriteľom vymáhateľných pohľadávok špecifikovaných vo výrokovej časti rozsudku.
5. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z
7. 2016, č. k. 16CoKR/40/2015-215 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 191 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil, pričom odvolací súd sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotoţnil. Krajský súd skonštatoval, ţe sa súd prvej inštancie správne zaoberal len otázkou premlčania pohľadávok s tým, ţe poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
10. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-
11. Z tohto dôvodu vyhodnotil krajský súd odvolacie námietky ţalovaného ako nedôvodné.
12. Proti tomu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dňa
14. 2016 ţalovaný dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil tým, ţe je daný dovolací dôvod

ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., ako aj

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nakoľko pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zmenil rozhodnutie tak, ţe ţalobu zamietne a zaviaţe ţalobcu na náhradu trov konania. 6.

dovolateľa sa odvolací súd pri hodnotení dôkazov a celého skutkového stavu v danom prípade zameral výlučne na skutočnosť, či popierací prejav správcu bol vykonaný v súlade so zákonom a či dôvod popretia jednotlivých pohľadávok ţalobcu v tomto prípade obstojí. Vzhľadom k uvedenému má ţalovaný za to, ţe dokazovanie, resp. hodnotenie dôkazov s ohľadom na úzko koncipovanú skutočnosť, ktorou bolo v danom prípade premlčanie pohľadávok, neobstojí. Správca je povinný postupovať v rámci svojej činnosti s odbornou starostlivosťou, ktorú v tomto prípade správca dodrţal. Zákon kladie dôraz na konanie správcu z hľadiska precíznosti, ale aj z hľadiska rýchlosti konania. Správca bol 4 3Obdo/70/2016 v tomto prípade povinný pohľadávky ţalobcu poprieť, nakoľko tieto neboli

jeho názoru právne opodstatnené.

1. Dôvodom popretia správcom bolo premlčanie pohľadávok. Zaráţajúcou je skutočnosť, ţe samotné súdy v tomto konkrétnom prípade rozhodovali vec 3 roky bez toho, aby bol preskúmaný celý skutkový stav veci bez dôvodných pochybností.
2. Ţalovaný je toho názoru, ţe pokiaľ ako správca vykonal popierací prejav riadne a v zákonom stanovenej lehote, je povinnosťou súdu takto popreté pohľadávky skúmať ako celok a nie výlučne z pohľadu vykonaného popieracieho prejavu správcu. Ţalovaný pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/136/2007,

ktorého predmetom incidenčného konania je zistenie, či pohľadávka pre účely zaradenia do zoznamu prihlásených pohľadávok je oprávnená alebo sporná. Súd

tohto záveru je povinný zisťovať, či je pohľadávka oprávnená alebo sporná ako celok a nie výlučne, či bol popierací prejav vykonaný v súlade so zákonom, resp. v rozsahu potrebnom na dostatočné popretie pohľadávky. Je zrejmé, ţe odvolací súd mal v rámci svojej rozhodovacej právomoci postupovať v súlade s Civilným sporovým poriadkom a vykonať dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to najmä v rozsahu ţalovaným navrhnutých dôkazov a s ohľadom na zásadu právnej istoty upravenej v čl. 2 C. s. p. Zároveň dovolateľ uviedol, ţe argumentácia nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z

2. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49 nie je pouţiteľná na rozhodovanú vec.
3. Súd prvej inštancie, ani odvolací súd nevykonali dôkazy, ktoré navrhol ţalovaný, hoci tieto boli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu. Týmito dôkazmi malo byť preukázané, ţe k vzniku zmluvy o pôţičke medzi ţalobcom a úpadcom nikdy nedošlo, a teda ani pohľadávky prihlásené do konkurzného konania ţalobcom nikdy nevznikli. Všetky konania sa musia viesť

O. s. p., resp. C. s. p. zabezpečovaním dôkazných prostriedkov

ustanovenia § 187 C. s. p. a ako dôkaz môţe slúţiť všetko, čo bolo získané zákonným spôsobom a môţe slúţiť k náleţitému objasneniu veci. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe hodnotenie súdu prvej inštancie je v poriadku, čo je v rozpore s obsahom spisu. Znenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii nezbavuje súd povinnosti postupovať v súlade s C. s. p. a brať do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo v súdnom konaní, dôkazy vykonávať a aj hodnotiť starostlivo a prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 5 3Obdo/70/2016

1. Dňa
3. 2016 počas plynutia lehoty na podanie dovolania podal ţalovaný doplnenie dovolania, v ktorom uviedol, ţe súd prvej inštancie nemal preukázanú ani existenciu pohľadávok, pretoţe len tak by mohol konštatovať ich premlčanie. Incidenčné konanie súdu malo smerovať k tomu, aby súd zistil, či popreté pohľadávky skutočne existujú. Ich existencia nebola v konaní preukázaná a v odôvodnení rozhodnutí súdov sa tieto s tým vôbec nevysporiadali. Absolútne nebol zodpovedaný záver o tom, či pohľadávky existovali, keďţe súdy tento záver právne a skutkovo neodôvodnili. Rozhodnutia súdov sú

dovolateľa nejasné, rozporuplné, nekonzistentné a vzájomne si odporujúce. Súdy boli povinné dôsledne vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní doteraz vyšli najavo, pretoţe ak by mali „priklepnúť“ vymáhateľnosť neexistujúcich pohľadávok, došlo by k bezdôvodnému obohateniu sa toho, komu to „priklepli“, nezostávalo by iné, len ţalovať štát za ich nesprávny úradný postup, keďţe v dôsledku ich nezákonných rozhodnutí by vznikla škoda skutočným veriteľom, ktorí prihlásili svoje oprávnené pohľadávky v konkurznom konaní. V doplnení dovolania ţalovaný poukázal na skutočnosť, ţe na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou je vedené konanie pod sp. zn. 5C/258/2015 o určenie neplatnosti zmluvy o pôţičke medzi ţalobcom a úpadcom.

1. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadril. K doplneniu dovolania sa ţalobca vyjadril podaním z
3. 2017 po uplynutí lehoty 10 dní určenej dovolacím súdom (lehota na vyjadrenie uplynula dňa
5. 2016). Z tohto dôvodu dovolací súd na vyjadrenie ţalobcu v súlade s ustanovením § 463 ods. 3 C. s. p. neprihliada a v odôvodnení tohto rozhodnutia ani neuvádza jeho obsah.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom (§ 419 a nasl. C. s. p.).
7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len 6 3Obdo/70/2016 vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 O. s. p.). 15.

§ 420C. s.

p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak:

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.

§ 421ods.

1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 17. Dovolací súd je pri rozhodovaní o mimoriadnom opravnom prostriedku viazaný jednotlivými dovolacími dôvodmi, ako ich dovolateľ vymedzil vo svojom dovolaní, pričom dovolanie je procesne prípustné iba vtedy, ak má dovolací súd tvrdené dovolacie dôvody preukázané. 18. Senát najvyššieho súdu rozhodujúci vo veci konštatuje, ţe v dovolacom konaní je za splnenia zákonných podmienok prípustná kumulácia dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 420 C. s. p. a ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, ţe najmä dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. môţe byť v konkrétnom prípade prepojený s vymedzeným dôvodom

ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Z textu zákona vyplýva, ţe pri vymedzení dovolacieho dôvodu

ustanovenia § 420 C. s. p. je moţné dovolanie odôvodniť iba taxatívne uvedenými vadami 7 3Obdo/70/2016 zmätočnosti (písm. a/ aţ f/) a pri konkrétnom dovolacom dôvode v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. môţe namietať

§ 432C. s.

p. iba nesprávne právne posúdenie. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy, ţe ak dovolateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závaţné, ţe pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zuţujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie [viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavného súdu“ z

2. 2016, č. k. I. ÚS 532/2016-87]. Súdy sú povinné poskytovať spravodlivosť v materiálnom ponímaní a nemôţu postupovať pri rozhodovaní prísne formálne, pričom prílišný formalizmus by bol v rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. IV. ÚS 192/08). Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúcich k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1735/07). Spravodlivosť je totiţ kritériom ukladajúcim kaţdému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude moţné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (m. m. I. ÚS 26/2010), vţdy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach zaloţených rozmerov súdom prerokovanej veci. Špecifické okolnosti prípadu môţu byť komplikované a netypické, to však nezbavuje súdy urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môţe javiť zloţité (I. ÚS 118/2013). Zároveň musí dovolací súd pri svojom rozhodovaní brať do úvahy čl. 2 základných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, tým spôsobom, ţe ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (ods. 1). Právna istota je stav, v ktorom kaţdý môţe legitímne očakávať, ţe jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom kaţdý môţe legitímne očakávať, ţe jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (ods. 2).
3. Pokiaľ ide o vymedzený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., dovolateľ ho vidí v tom, ţe konajúce súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy a ţe zo strany súdov došlo k zúţeniu predmetu konania vo vzťahu k neskúmaniu existencie ţalobcom prihlásenej pohľadávky. Zároveň

dovolateľa sú rozhodnutia konajúcich súdov nepreskúmateľné (nejasné, rozporuplné, nekonzistentné). 8 3Obdo/70/2016 20. Uvedený dovolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a k jeho naplneniu dochádza, ak odvolací súd (prípadne súd prvej inštancie a k jeho odstráneniu nedošlo v odvolacom konaní) zasiahol do ústavou, resp. dohovorom garantovaných práv dovolateľa, čím mu bolo znemoţnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok, resp. do

2. 2016 Občiansky súdny poriadok) priznáva.
3. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Kaţdé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemoţnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúţiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
4. Vo všeobecnosti platí, ţe nevykonaním dôkazov súd neznemoţňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tomto smere dovolací súd uvádza, ţe je aplikovateľná staršia judikatúra vo vzťahu k ustanoveniu § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. účinného do
7. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci vadu zmätočnosti spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení sporovej strany. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie – viď ustanovenie § 442 C. s. p. („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemoţno úspešne domáhať 9 3Obdo/70/2016 revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
8. S ohľadom na špecifické okolnosti rozhodovanej veci však dovolací súd povaţuje za potrebné sa touto námietkou zaoberať zo širšieho hľadiska, a to najmä s ohľadom procesný postup okresného súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku z
10. 2015, č. k. 36Cbi/30/2013-171, ako aj s ohľadom na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, konkrétne s ohľadom na nález ústavného súdu zo
12. 2016, č. k. I. ÚS 317/2015-
13. V uvedenom náleze sa ústavný súd zaoberal otázkou navodenia istých očakávaní sporovej strany po procesnom úkone súdu, v súlade s ktorým sporová strana očakávala ďalší postup súdu v rozhodovanej veci.
14. V danej veci súd prvej inštancie pojednávanie uskutočnené dňa
16. 2015 odročil na termín
18. 2015 o 13:05 hod. za účelom vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní uskutočnenom dňa
20. 2015 však súd prvej inštancie rozsudok nevyhlásil, nakoľko skonštatoval, ţe neboli splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci, keďţe výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania nie sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci, a to najmä s ohľadom na otázku uzavretia zmlúv o pôţičke vo vzťahu k prevzatiu finančných prostriedkov úpadcom.
21. Uvedeným postupom súd prvej inštancie navodil u ţalovaného isté legitímne očakávania (viď nález zo
23. 2016, č. k. I. ÚS 317/2015-37) ohľadom ďalšieho procesného postupu v konaní, konkrétne vo vykonávaní dokazovania navrhovaného ţalovaným. Následne na základe písomného vyjadrenia ţalobcu z
25. 2015, ako aj z vyjadrenia ţalobcu na pojednávaní uskutočnenom dňa
27. 2015 súd prvej inštancie v rámci predbeţného posúdenia veci

ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. skonštatoval, ţe sa v dokazovaní zaoberá len dôvodom popretia pohľadávok, a to premlčaním prihlásených pohľadávok. Iný dôvod popretia uvedený nebol, teda ani neplatnosť zmlúv, prípadne vznik prihlásených pohľadávok, v dôsledku čoho tento nie je predmetom konania.

1. Z tohto dôvodu povaţuje najvyšší súd za potrebné sa vysporiadať s otázkou, či uvedeným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k neprimeranému zvýhodneniu ţalobcu súdom na úkor ţalovaného a či nedošlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a tým aj k porušeniu práva ţalovaného na spravodlivý proces. 10 3Obdo/70/2016
2. Incidenčné konanie (konanie o určenie popretej pohľadávky) je osobitným druhom sporového konania, v ktorom sa postup súdu spravuje jednotlivými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (do
4. 2016 Občianskeho súdneho poriadku). Zároveň sa však incidenčné konanie vyznačuje určitými špecifikami, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 28.

§ 32ods.

1 ZKR, kaţdú prihlásenú pohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Ak pri skúmaní zistí, ţe pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.

1. Prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním u správcu na predpísanom tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. Ak ide o pohľadávku orgánu, inštitúcie alebo agentúry Európskej únie, nie je moţné popierať právny základ a výšku určenú orgánom, inštitúciou alebo agentúrou Európskej únie (§ 32 ods. 2 ZKR).
2. Z dôvodu vysokého počtu prihlášok alebo iného váţneho dôvodu súd môţe aj opakovane na návrh správcu alebo bez návrhu predĺţiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok, vţdy najviac o 30 dní (§ 32 ods. 4 ZKR).
3. Ten, kto pohľadávku popiera, musí popretie pohľadávky vţdy zdôvodniť, pričom pri popretí výšky musí uviesť sumu, ktorú popiera, pri popretí poradia uviesť poradie, ktoré uznáva, pri popretí zabezpečovacieho práva uviesť rozsah popretia, inak je popretie neúčinné. Ak bola popretá pohľadávka čo i len čiastočne potvrdená súdom, zodpovedá ten, kto pohľadávku poprel, veriteľovi popretej pohľadávky za škodu, ktorú mu spôsobil popretím pohľadávky, ibaţe preukáţe, ţe konal s odbornou starostlivosťou (§ 32 ods. 5 ZKR).
4. Popretie pohľadávky správca bez zbytočného odkladu zapíše do zoznamu pohľadávok a písomne oznámi veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá (§ 32 ods. 6 ZKR). 11 3Obdo/70/2016
5. Veriteľ má právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky ţalobou, pričom ţaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí popreli pohľadávku. Toto právo musí byť uplatnené na súde voči všetkým týmto osobám do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľovi, inak zanikne. Právo na určenie popretej pohľadávky je uplatnené včas aj vtedy, ak bola podaná ţaloba v lehote na nepríslušnom súde (§ 32 ods. 9 ZKR).
6. Uplynutím lehoty na popretie pohľadávky sa pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, povaţuje za zistenú (§ 32 ods. 17 ZKR).
7. V súvislosti s otázkou predmetu incidenčného konania najvyšší súd poukazuje na nález ústavného súdu z
9. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49, zo záverov ktorého vychádzali pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci okresný a aj krajský súd. V zmysle záverov ústavného súdu uvedených v predmetnom náleze je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a

svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretoţe to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlţníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie § 32 konkurzného zákona je zrejmé, ţe „rozhodnutie“ správcu o tom, ţe pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďţe proti nemu v rámci konkurzného konania neexistuje ţiaden prostriedok nápravy. Nie je preto zrejmé, prečo by mal byť incidenčný súd povolaný nahrádzať, resp. preskúmavať úkon správcu, ktorý zákonom ustanoveným postupom urobil prejav k uznaniu pohľadávky konkurzného veriteľa, s ktorým zákon spája účinky konečného a v procesnom rámci samotného konkurzného konania nenapadnuteľného zaradenia danej pohľadávky medzi uspokojované pohľadávky. 12 3Obdo/70/2016

1. Dovolací súd zároveň poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu (ako rozhodnutie odvolacieho súdu) z
3. 2009, sp. zn. 1Obo/139/2007, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, ţe treba prisvedčiť ţalobcovi, ţe v konaní o určenie pravosti pohľadávky môţe byť relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správkyňa uviedla na prieskumnom pojednávaní. Aplikovanie uvedeného záveru na právnu úpravu zákona o konkurze a reštrukturalizácii znamená, ţe pre konanie o určenie pravosti pohľadávky je relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správca uviedol v popieracom prejave (viď ustanovenie § 32 ods. 1 a ods. 5 ZKR) a tento tvorí predmet súdneho konania.
4. Najvyšší súd sa nestotoţňuje s názorom dovolateľa, ţe citovaný nález ústavného súdu nie je moţné aplikovať na rozhodovanú vec pre údajné riešenie diametrálne odlišnej právnej situácie. Ústavný súd v predmetnom náleze vo všeobecnej rovine charakterizoval konanie o určenie pravosti pohľadávky, pričom vysvetlil jednotlivé špecifiká konania o určenie pravosti pohľadávky ako osobitného typu sporového konania. Taktieţ v konaní, v ktorom bol vydaný predmetný nález, bola spochybnená platnosť právneho úkonu, na základe ktorého nadobudol konkurzný veriteľ pohľadávku, ktorú si následne prihlásil do konkurzu (zmluva o postúpení pohľadávok). V danej veci ţalovaný v priebehu konania namietal neplatnosť zmluvy o pôţičke, na základe ktorej si ţalobca prihlásil pohľadávku v konkurze prihláškou. Preto nemoţno skonštatovať, ţe by išlo o skutkovo alebo právne odlišnú situáciu, neţ tomu bolo vo veci, v ktorej bol vydaný nález
6. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-
8. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ako aj súdnych rozhodnutí vyplýva, ţe jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze je ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Zároveň zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný alebo či uvedený dôvod neexistuje. Z tohto dôvodu je moţné povaţovať za postup správcu s odbornou starostlivosťou iba taký postup, kedy v popieracom prejave uvedie všetky právne relevantné dôvody, pre ktoré spochybňuje dôvodnosť, opodstatnenosť alebo samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky. 13 3Obdo/70/2016 Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, neţ je uvedené v popieracom prejave. Uplynutím lehoty (zákonnej alebo súdom predĺţenej) na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa povaţuje v následne spornom rozsahu za zistenú. Opačný postup súdu spočívajúci v preskúmavaní existencie prihlásenej pohľadávky, ak bola správcom popretá len jej vymáhateľnosť a správca ju nepoprel čo do dôvodu, by totiţ nahrádzal nečinnosť správcu, čo je neprípustné (§ 32 ods. 1, ods. 5 a ods. 17 ZKR) a aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, nakoľko zákon o konkurze preskúmavanie prihlásených zveruje správcovi a nie konkurznému súdu. Správca nemôţe zodpovednosť za svoju nečinnosť prenášať na konkurzný súd.
9. V rozhodovanej veci správca poprel prihlásené pohľadávky ţalobcu len z dôvodu premlčania, ktoré sa v priebehu súdneho konania ukázalo ako neopodstatnené. Popierací prejav správcu z dôvodu premlčania prihlásených pohľadávok pritom vymedzil predmet súdneho konania o určenie popretých pohľadávok vychádzajúc z ustanovenia § 32 ods. 5 ZKR,

ktorého, ten kto popiera pohľadávku, musí jej popretie odôvodniť. Uvedené znamená, ţe v popieracom prejave musia byť uvedené všetky právne a relevantné skutočnosti, pre ktoré nemá byť riadne prihlásená pohľadávka uspokojená v rámci konkurzu. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd boli povinné prihliadať na skutočnosti uvádzané sporovými stranami len vo vzťahu k predmetu konania a k prípadnému premlčaniu ţalobcom prihlásených pohľadávok.

1. V tejto súvislosti pozornosti dovolacieho súdu neušla nekonzistentnosť tvrdení správcu (dovolateľa). V priebehu súdneho konania po preukázaní, ţe prihlásené pohľadávky ţalobcu nie sú premlčané, začal namietať neplatnosť zmluvy o pôţičke uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom. Následne v doplnení dovolania ţalovaný uviedol, ţe moţno dôjsť iba k premlčaniu existujúcej pohľadávky a neexistujúca pohľadávka nemôţe byť premlčaná. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok ţalobcu samotný správca povaţoval ţalobcove pohľadávky voči úpadcovi za existujúce. Dôvodným dovolaním sa premlčania totiţ pohľadávka nezaniká, premlčaný nárok síce prestáva byť vynútiteľný (napr. nemôţe byť priznaný v súdnom konaní), avšak trvá naďalej v podobe tzv. naturálnej obligácie.
2. Neobstojí ani argumentácia dovolateľa o tom, ţe preskúmavanie prihlásených pohľadávok je limitované poţiadavkou rýchlosti, kedy správca musí prihlásené pohľadávky 14 3Obdo/70/2016 preskúmať v zákonnej 30-dňovej lehote. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii dáva správcovi moţnosť poţiadať súd, a to aj o predĺţenie lehoty na preskúmanie prihlášok, aby mohol s odbornou starostlivosťou náleţite preskúmať všetky prihlásené pohľadávky. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by správca poţiadal o predĺţenie lehoty na preskúmanie prihlášok a ani sám túto skutočnosť netvrdil. Z tohto dôvodu uvádzanie nových dôvodov pre popretie prihlásených pohľadávok správcom po uplynutí prekluzívnej lehoty nemôţe byť predmetom súdneho konania o určenie popretých pohľadávok.
3. Z uvedeného je zrejmé, ţe pod pojmom „súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo“ (ustanovenie § 132 O. s. p. účinného do
5. 2016, resp. ustanovenie § 191 ods. 1 C. s. p. účinného od
7. 2016), je potrebné rozumieť tie skutočnosti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie súdu z hľadiska predmetu konania. Konajúce súdy nemohli pri svojom rozhodovaní prihliadať na tie skutočnosti, ktoré síce vyšli najavo, ale boli uplatnené po uplynutí prekluzívnej lehoty, v dôsledku čoho nemali dosah na predmet konania.
8. Konanie vedené na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5C/258/2015, na ktoré poukazoval dovolateľ v doplnení dovolania, pritom nemá vplyv na rozhodnutie o ţalobe o určenie popretých pohľadávok. Samotný dovolateľ neuviedol v dovolacom konaní (ani v konaní pred odvolacím súdom), aký význam môţe mať rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5C/258/2015 na rozhodovanú vec. Zároveň dovolateľ v dovolaní výslovne nenamietal skutočnosť, ţe odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie odvolacieho konania a iba v odôvodnení svojho rozsudku (bod 12) skonštatoval, ţe nevidel potrebu prerušenia konania. Dovolací súd môţe pri rozhodovaní o dovolaní prihliadať len na tie vady, ktoré sú dovolateľom výslovne namietané (§ 430, § 431 ods. 1 a 2, § 440 C. s. p.).
9. Tým, ţe súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd pri rozhodovaní o určení popretých pohľadávok ţalobcu skúmali popretú pohľadávku iba z dôvodu uvedeného v popieracom prejave správcu, nedošlo k porušeniu práva ţalovaného na spravodlivý proces a k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p.
10. Ako neopodstatnenú vyhodnotil dovolací súd námietku dovolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací 15 3Obdo/70/2016 súd uvádza, ţe nemoţno posudzovať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu izolovane, ale spolu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko obidve rozhodnutia predstavujú jeden celok, ako to vyplýva aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.
11. Dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z
13. 1993, nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 410/06). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 C. s. p. a § 393 ods. 2 C. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
14. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. účinného ku dňu vyhlásenia rozhodnutia svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil, dal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Okresný súd podrobne, zrozumiteľne a jednoznačne uviedol, ţe jediným dôvodom popretia ţalobcom prihlásenej pohľadávky 16 3Obdo/70/2016 ţalovaným bolo premlčanie, ktoré v konaní nebolo preukázané. Zároveň zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom ţalovaným namietanej neplatnosti zmluvy o pôţičke. Súd prvej inštancie sa náleţitým spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán. Odvolací súd v súlade s platnou právnou úpravou (§ 387 ods. 2 C. s. p.) svoj rozsudok odôvodnil, pričom je zrejmé, ţe sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku skonštatoval, ţe súd prvej inštancie dodrţal všetky ustanovenia o dokazovaní. Podstatnú odvolaciu námietku ţalovaného aj s odkazom na relevantnú časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu z
16. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49 aplikovateľného aj na rozhodovanú vec (viď body 35 a 37 vyššie) vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.
17. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí reagoval na podstatné odvolacie námietky ţalovaného a za porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv ţalovaného (viď napr. I. ÚS 673/2014, II. ÚS 27/2008, III. ÚS 167/2013).

1. K tvrdeniu dovolateľa o nezákonnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu a k údajnému vzniku škody na strane konkurzných veriteľov povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe rozsudky okresného súdu, aj krajského súdu boli vydané v súlade so zákonom (viď body 38, 39 a 42 vyššie). Správca ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý sa verejne hlási k určitej profesii, v dôsledku čoho sa povaţuje za schopného konať s náleţitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou (čl. 11 ods. 3 základných zásad C. s. p.), zrejme nepostupoval s odbornou starostlivosťou a náleţite nepreskúmal prihlásené pohľadávky, čím mohol porušiť svoje povinnosti pri výkone funkcie správcu. Následne v priebehu súdneho konania, vrátane dovolacieho konania, sa správca snaţil (neúspešne) preniesť zodpovednosť za svoje pochybenie na konajúce súdy. Jediným subjektom, ktorý môţe zodpovedať za prípadnú škodu vzniknutú konkurzným veriteľom, je výlučne správca a nie konajúce súdy, ktoré sa nestotoţnili s jeho vyjadreniami predloţenými v priebehu súdneho konania. 17 3Obdo/70/2016
2. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe existencia ţalovaným tvrdeného dovolacieho dôvodu

ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. nevyšla v dovolacom konaní najavo. 51. Ţalovaný svoje dovolanie odôvodnil, aj existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p, nakoľko

jeho názoru sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/136/

2. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania je viazaný na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho a má sa ním zabezpečiť jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, čím sa zvyšuje právna istota a subjektom práva sa umoţňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, aby sa dovolateľ, ktorý chce odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu uplatniť ako dovolací dôvod, oboznámil s predmetným rozhodnutím dovolacieho súdu ako celkom. Uvedené má napĺňať inštitút povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní (§ 429 ods. 1 C. s. p.), nakoľko zákon predpokladá, ţe advokát je subjektom, ktorého odborné znalosti a schopnosti majú kvalifikovaným dovolaním prispieť k priebehu dovolacieho konania. Uvedené vyplýva aj z čl. 11 ods. 3 základných zásad, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, ţe advokát ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý sa verejne hlási k určitej profesii, sa povaţuje za schopného konať s náleţitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou.
3. V danom prípade dovolací súd uvádza, ţe v obchodných veciach je najvyšší súd nielen dovolacím súdom, ale vo veciach, v ktorých rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj súdom odvolacím. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré dovolateľ poukazuje, je rozhodnutím odvolacieho súdu (Obo) a nie rozhodnutím dovolacieho súdu (Obdo, resp. ObdoV). Zároveň uvedené rozhodnutie nie je ani rozhodnutím, ktoré by riešilo právnu otázku hmotného práva, ale predstavuje rozhodnutie o trovách konania (najvyšší súd uvedeným uznesením potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
5. 2006, č. k. 7Cbi/61/2006-25 v napadnutej časti vo výroku o trovách konania). Dovolací súd konštatuje, ţe ak chce dovolateľ odkazovať na predchádzajúce rozhodnutie dovolacieho súdu, nepostačuje, aby účelovo vybral z kontextu odôvodnenia rozhodnutia jednu vetu bez oboznámenia sa s jeho celým odôvodnením. V dovolateľom uvádzanom rozhodnutí sa 18 3Obdo/70/2016 okrem toho, ţe sa nejednalo o rozhodnutie dovolacieho súdu, neriešila meritórna právna otázka, od ktorej sa mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. Odkazovaním na rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania je zrejmé, ţe v predmetnej veci, kde ţalovaný je advokátom, ktorý bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nepostupoval dovolateľ s odbornými znalosťami a schopnosťami, ktoré od osoby advokáta vyţaduje zákon.
6. Najvyšší súd preto konštatuje, ţe dovolanie ţalovaného z hľadiska vymedzeného dovolacieho dôvodu

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nie je prípustné, nakoľko dovolateľ neuviedol konkrétne rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa

jeho právneho názoru mal odvolací súd odkloniť pri svojom rozhodovaní. 55. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej s ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. a prípustnosť dovolania v rozhodovanej veci nebola zaloţená ani

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. Preto najvyšší súd dovolanie ţalovaného odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné

ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C. s. p.). O výške náhrady trov konania ţalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. januára 2017 JUDr. Katarína Pramuková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová