← Slovensko

o náhradu nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 8Cdo/115/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ D., narodený X., 2/ D., narodený X. a 3/B., narodená X., bývajúci v Č.,

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok dovolaní podaných do 30. júna 2016, ktorý zostal zachovaný aj po tomto dni (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikatibilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tieţ závery prijaté v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

  1. Dovolanie podané do
  2. júna 2016, v prípade ktorého podľa vtedy platnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania (napr. pre nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania uvedenej v § 241 ods. 1 veta druhá OSP) ani pre odmietnutie dovolania (napr. z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ aţ d/ OSP) vyvolalo procesný účinok umoţňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Tie dovolania podané do
  3. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy bol daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tieţ I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03). Podľa dovolacieho súdu v danej sporovej veci ide o ostatne uvedenú procesnú situáciu.
  4. Na odôvodnenie tohto svojho záveru dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 CSP stručne uvádza, ţe právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
  5. Dovolanie mal v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Išlo o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým bolo moţné – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. 3 8Cdo/115/2016
  6. Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [

napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

  1. Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok takto upravoval podmienky prípustnosti dovolania a prípady, v ktorých bolo moţné právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţoval len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovovala podmienky, za ktorých sa mohla táto výnimka uplatniť, nebolo moţné v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste tu bol skôr reštriktívny výklad.
  2. Podľa právneho stavu účinného do
  3. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 OSP). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 OSP a proti uzneseniu § 239 OSP. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu tieţ vtedy, ak v konaní došlo k závaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP.
  4. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, dovolanie ale nesmeruje proti rozsudku so znakmi rozsudku, proti ktorému bolo dovolanie prípustné podľa § 238 OSP.
  5. Vzhľadom na vyššie uvedené, ţalovanou sledovaný účel podania dovolania mohol nastať len vtedy, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 OSP. 4 8Cdo/115/2016
  6. Procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ OSP neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
  7. So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.
  8. Ţalovaná zastáva názor, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať sa v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP rozumel procesne nesprávny postup súdu znemoţňujúci realizáciu procesných oprávnení strany sporu, ktoré mu poskytoval OSP [v zmysle § 18 OSP mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 OSP), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 OSP), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 OSP), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 OSP), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 OSP)].

  1. Ţalovaná tvrdí, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom predovšetkým tým, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcov k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie.
  2. I keď zo spisu súdu prvej inštancie vskutku vyplýva, ţe vyjadrenie ţalobcov (č.l. 183 spisu) nebolo pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní (
  3. novembra 2015) doručené ţalovanej [v spise súdu za č.l. 210 je zaloţený len list odvolacieho súdu zo
  4. decembra 2015, ktorým malo byť vyjadrenie ţalobcov (zrejme dodatočne) doručené ţalovanej; zo spisu ale nevyplýva, či vyjadrenie ţalobcov bolo ţalovanému reálne doručené], uvedené zistenie ale bez ďalšieho neprezumuje aj vadu konania odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.
  5. Európsky dvor pre ľudské práva (ESĽP) vydal
  6. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného rozsudku ESĽP vyplýva, ţe pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia protistrany k odvolaniu bola alebo nebola odvolateľovi odňatá moţnosť pred súdom konať, treba mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Predmetné rozhodnutie ESĽP totiţ za zásah do práva na spravodlivé konanie (č.l. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv 5 8Cdo/115/2016 a základných slobôd) povaţuje iba nedoručenie takého vyjadrenia protistrany, ktoré bolo formulované ako skutková a právna argumentácia. Pre posúdenie komplexu otázok týkajúcich sa prípustnosti dovolania ţalovanej má preto bezpochyby kľúčový význam otázka, či vyjadrenie ţalobcov k jej odvolaniu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
  7. Ţalobcovia 1/, 2/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu ţalovanej stručne uviedli, ţe: a/ navrhujú napadnutý rozsudok potvrdiť, b/ majú za to, ţe ţalovaná je pasívne legitimovaná, a c/ poukázali na rozsudky iných súdov v obdobných sporových veciach. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemoţno takéto vyjadrenie k odvolaniu povaţovať za skutkovú a právnu argumentáciu. Ţalobcovia tu neargumentujú s podľa nich relevantným skutkovým dejom, nespomínajú ţiadne konkrétne skutkové okolnosti a z hľadiska obsahového sa vôbec nezaoberajú jednotlivými skutkovými zisteniami súdov. Podobne ani ničím právne neargumentujú, nepodávajú výklad právnej úpravy, nedotýkajú sa konkrétnych právnych úvah alebo záverov súdov. Ich vyjadrenie vyznieva iba ako všeobecná charakteristika priebehu a výsledku konania na prvom stupni, ktorú bez akejkoľvek skutkovej a právnej konkretizácie podáva účastník konania spokojný s rozhodnutím prvostupňového súdu. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o odvolaní ţalovanej, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení ţalobcov, ktoré malo všeobecný charakter. Absencia stanoviska ţalovanej k vyjadreniu k opravnému prostriedku nemal ţiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku v neprospech ţalovanej, ktorá na tento nedostatok dovolací súd upozornila (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  8. augusta 2015 sp.zn. 3Cdo/488/2015 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
  9. júla 2016 sp.zn. I. ÚS 75/2016).
  10. Vzhľadom na to, ţe vyjadrenie ţalobcov 1/, 2/ a 3/ k odvolaniu ţalovanej nebolo v danom prípade formulované ako skutková a právna argumentácia, procesný postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby toto vyjadrenie bolo doručené ţalovanej, nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.
  11. K dovolacej námietke ţalovanej, ţe vada podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP spočíva aj v tom, ţe odvolací súd sa „len formalisticky“ vyjadril k jej návrhu na pripustenie dovolania, dovolací súd uvádza, ţe moţnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku podľa § 238 ods. 3 OSP nebola závislá na návrhu strany sporu. Ak však strana sporu návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podala, odvolací súd nebol povinný ho akceptovať a s týmto sa vysporiadať. Bolo totiţ len na jeho zváţení, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie.
  12. Ţalovaná ďalej tvrdí, ţe napadnutý rozsudok je arbitrárny a neprekúmateľný; v ňou tvrdenej vlastnosti rozsudku vidí procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.
  13. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  14. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie 6 8Cdo/115/2016 dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“.
  15. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Napadnutý rozsudok podáva vysvetlenie podstatných dôvodov, so zreteľom na ktoré bolo rozhodnuté. Ţalovaná teda nedôvodne namieta, ţe jej (ňou tvrdenou vlastnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
  16. Z dominujúceho obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaná nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a odvolacím súdom.
  17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci bolo síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho bolo moţné uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (

§ 241ods.

2 písm. c/ OSP), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (

tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Nešlo totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 OSP, ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 OSP ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

  1. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné, ňou tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ OSP preukázaná nebola a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 OSP, dovolací súd jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
  2. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  4. 7 8Cdo/115/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  5. januára 2017 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu JUDr. Oľga Trnková, v.r. JUDr. Jozef Angelovič, v.r. členka senátu člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.