Najvyšší súd 8 Cdo 935/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne I. U. bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. Igorom Šumichrastom, advokátom, so s

§ 470ods.

1 2 8 Cdo 935/2015 C.s.p.), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených vyššie, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 C.s.p.). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Majúc na zreteli vyššie uvedené (bod 3.) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne treba odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému nie je dovolanie prípustné (447 písm. c/ C.s.p.).
2. Na odôvodnenie svojho záveru dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C.s.p. stručne uvádza, ţe vzhľadom na to, ţe dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený a nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“) účinného do
3. júna 2016, bolo by dovolanie prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ uvedeného poriadku. Takú vadu konania ale odvolací súd nezistil.
4. Pokiaľ ţalobkyňa poukazuje na to, ţe odvolací súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dovolací súd uvádza, ţe podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ išlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ vyţadovalo to dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch bolo moţné o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O s.p.). 3 8 Cdo 935/2015
5. Z ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplývalo, ţe na prejednanie odvolania, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej, musel predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem iného aj vtedy, ak bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie, či v konkrétnom prípade bolo nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, bolo však vecou úvahy odvolacieho súdu, a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvej inštancie náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nebolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebránilo (ak potreba nariadiť odvolacie pojednávanie nevyplývalo z inej okolnosti relevantnej podľa § 214 ods. 1 O.s.p.) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
6. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie doplniť. Ţalobkyňa mu preto nedôvodne vytýka, ţe na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie.
7. Treba dodať, ţe podľa judikatúry najvyššieho súdu (

napríklad jeho rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 227/2013), Ústavného súdu Slovenskej republiky (

napríklad jeho rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 54/08) a tieţ Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj Delcourt v. Belgicko, 1970) stačí, aby účastníkovi konania bolo umoţnené aspoň raz predstúpiť pred súd so svojou vecou a byť v ňom súdom vypočutý. Toto právo bolo ţalobkyni v plnom rozsahu zachované.

1. Dovolací súd povaţuje za neopodstatnenú aj dovolaciu námietku ţalobkyne, ţe súdy jej odňali moţnosť konať pre súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) aj tým, ţe „predseda senátu“ (zrejme správne sudkyňa súdu prvej inštancie, keďţe odvolací súd nepojednával) nerešpektoval ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p. V zápisnici o pojednávaní súdu prvej inštancie
2. mája 2013 (č. l. 242 spisu) je výslovne uvedené, ţe „oboznamuje sa obsah spisu s poukazom i na právne významné skutkové tvrdenia účastníkov podľa § 118 ods. 2 O.s.p“.
3. Naostatok, ak by aj súd porušil svoju povinnosť podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., nemalo by to za následok odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 4 8 Cdo 935/2015
4. Ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p. ukladalo súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým mala vytvoriť moţnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. I keď procesný postup súdu, ktorý nerešpektoval § 118 ods. 2 O.s.p., nemoţno povaţovať za správny, napriek tomu nemá znaky (aţ) procesnej vady konania uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Porušenie § 118 ods. 2 O.s.p. nemalo totiţ ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka občianskeho súdneho konania z jeho procesných oprávnení, ktoré mu priznával Občiansky súdny poriadok (

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 134/2010 a 4 Cdo 167/2012, 3 Cdo 294/2014).

1. K vyššie uvedenému dovolací súd dodáva, ţe ak procesná nesprávnosť spočívajúca v porušení § 118 ods. 2 O.s.p. nebola vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., potom ani postup odvolacieho súdu nezohľadňujúci túto nesprávnosť nemohol byť povaţovaný za dôvod, ktorý zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
2. Pokiaľ ţalobkyňa tvrdí, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený prvostupňový rozsudok spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci bolo síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho bolo moţné uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (

R 54/2012 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 Cdo 235/2014). Nešlo totiţ o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

1. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie v dovolaní o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 5 8 Cdo 935/2015
2. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. septembra 2016 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r. členka senátu JUDr. Jozef A n g e l o v i č, v.r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá