súdnej praxe (R 8/2005 Zbierky stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR) nedoplatok na poistnom na zdravotné poistenie je dlhom z práva verejného, pri ktorom poisťovňa vykonáva určitý rozsah správy vecí verejných na základe zákonného zmocnenia, resp. právny vzťah medzi ţalobcom ako postupníkom pohľadávky na zaplatenie poistného na zdravotné poistenie a ţalovanou ako platiteľom tohto poistného, je vzťahom verejnoprávnej povahy, ktorý nemoţno podradiť pod vzťahy výslovne vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p. (nejde o vzťah občianskoprávny, pracovný, rodinný, druţstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy, na ktoré dopadá ods. 3 cit. ust. (ţiaden zákon neustanovuje, ţe o poplatku z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie rozhoduje súd), preto vec vyplývajúcu z tohto verejnoprávneho vzťahu, súdy v občianskom súdnom konaní
tretej a štvrtej časti O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú (uznesenie NS SR 6Cdo 102/2011 z
zákona, nie o trovách a výške trov konania. To všetko povaţuje za porušenie spravodlivého súdneho procesu, keďţe ako účastníčka konania nevyvolala tento spor a bolo by nezákonné a nespravodlivé, aby znášala trovy súdneho konania, ktorého zastavenie nezavinila a nespôsobila a zrejme nie bezúspešne sa v súdnom konaní aj bránila. Ďalej namietala, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, keďţe odvolací súd nevyhodnotil dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a dokazovanie v tom smere, či zmluva o postúpení pohľadávky bola a či mohla byť vzhľadom na povahu pohľadávky platne uzatvorená a v akom rozsahu. Teda otázku ne/platnosti právneho úkonu predbeţne neposúdil, a to napriek tomu, ţe z odôvodnenia uznesenia implicitne vyplýva nemoţnosť, resp. obmedzená moţnosť s verejnoprávnymi nárokmi nakladať. Odvolací súd vzhľadom na postúpenie veci sa nevysporiadal ani s otázkou spôsobilosti pohľadávky vôbec, ktorá bola predmetom zmluvy na postúpenie, keďţe táto zo strany poisťovne nikdy nebola predpísaná (uplatnená). Naviac v rozpore so zákonom sa vysporiadal s otázkou postúpenia veci Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, keďţe v čase postúpenia pohľadávky
nej medzi ţalobcom a ňou ide po postúpení pohľadávky na vymáhanie o vzťah vyloţene občianskoprávny a je druhoradým, či ţalobca mal na to aktívnu legitimáciu alebo nie a v akom rozsahu, dôleţitým je, ţe podal ţalobu na súd nedôvodne a preto správne súd prvého stupňa túto ţalobu zamietol s náhradou trov konania. Odvolací súd opomenul rozhodnúť o trovách konania. Poukázala na to, ţe súdom citované ust. § 85h v zákone č. 581/2004 Z.z. v čase postúpenia pohľadávky sa nenachádzalo. Súhlasí s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe vzhľadom na špecifickosť postúpenej pohľadávky postúpením pohľadávky na ţalobcu tento nezískal všetky práva z poistenia, ako mala zdravotná poisťovňa, pretoţe nie je zdravotnou poisťovňou. Aplikácia ustanovení zák. č. 273/1994 Z.z. sa
názoru súdu môţe vzťahovať iba na oprávnenosť vzniku pohľadávky zo zdravotného poistenia a na správnosť výšky uplatnenej pohľadávky, pretoţe dlţníkovi postúpenie pohľadávky nebráni namietať jej právny dôvod a výšku. Na ostatné vzťahy vyplývajúce zo záväzkového vzťahu je preto potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia o záväzkových vzťahoch
Občianskeho zákonníka, a to vrátane otázky premlčania nároku. Preto trvá na tom, ţe na preukázanie dôvodnosti nároku nepredloţil ţalobca ţiadny relevantný doklad a vo svojom vyjadrení potvrdil, ţe prihlášky poistencov mu neboli pri postúpení pohľadávok poskytnuté a nepredloţil ani výkaz nedoplatkov. Základnou otázkou tohto konania teda malo byť a pred súdom prvého stupňa aj bolo, či ţalobca účinne nadobudol pohľadávku, ktorá sa týkala jej poistného plnenia. Takúto pohľadávku ţalobca právne účinne neprevzal, keďţe nebola poistencom PERSPEKTÍVY druţstevnej zdravotnej poisťovni a voči nej nebolo v zákonnej lehote vyrubené poistné ako ani poplatky z omeškania v zmysle vtedy platného právneho predpisu. Poukázala na ust. § 19 ods. 2 a ods. 3, § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. (v znení platnom do
zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj
ich obsahu. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţalovaná vyvodzuje dôvod svojho dovolania
2 písm. a/ O.s.p. v spojení v § 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p., ţe ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
obsahu takto vymedzeného dovolacieho dôvodu ide tu o námietku na posúdenie otázky aktívnej legitimácie ţalobcu v predmetnom konaní, kedy uţ súd prvého stupňa vyslovil váţne pochybnosti o vecnej aktívnej legitimácii ţalobcu. 7 8Cdo 83/2016 Prieskum postupu odvolacieho súdu z hľadiska uvedenej námietky ţalovanej vykonal dovolací súd aj z dôvodu, ţe prípadné porušenie tejto povinnosti odvolacím súdom by malo za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p. So zreteľom na túto dovolaciu námietku dovolací súd uvádza, ţe o procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto spôsobilosť má
ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ). Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (§ 18 ods. 2 OZ). Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 OZ). Zo spisu nevyplýva, ţe by v danej veci bol účastníkom konania ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Pre prípad, ţe ţalovaná procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p. stotoţňuje s ňou tvrdeným nedostatkom vecnej legitimácie, je potrebné uviesť, ţe nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania (nedostatok procesnej povahy) je potrebné odlišovať od nedostatku vecnej legitimácie účastníka konania (t.j. od stavu, keď účastník konania nie je subjektom práv alebo povinnosti v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje ţalobou uplatnený nárok). Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.), nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu ţaloby. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Ţalovaná v dovolaní ďalej namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v dôsledku toho, ţe napadnuté rozhodnutie je (
jej názoru) nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú 8 8Cdo 83/2016 vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa aj uznesenie odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 O.s.p. v spojení s § 167 a nasl. O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na skutkové zistenia vyvodené z výsledkov vykonaného dokazovania, ale tieţ s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň prostriedkom kontroly v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, ţe vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď ich účastník sám vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, 9 8Cdo 83/2016 postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ale treba uviesť, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu, preto nebol dôvod na postup
druhej vety citovaného stanoviska. Vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To však [aj
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)] neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré 10 8Cdo 83/2016 mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní, teda rozumie sa pod ňou porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku aţ do skončenia napr. nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd nezistil, ţe by konanie súdu bolo postihnuté inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolací súd plniac si zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1. druhá veta O.s.p. skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je prípadne postihnuté vadami
a/, c/, d/, e/ a g/ O.s.p. majúcimi za následok tzv. zmätočnosť konania a rozhodnutia. Takéto vady konania nezistil; existenciu takýchto vád netvrdila ani ţalovaná vo svojom dovolaní. Po tomto zistení dovolací súd skúmal, či je dovolanie ţalovanej prípustné
iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, akú procesnú formu má aj dovolaním napadnuté rozhodnutie. Dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je prípustné
1 písm. a/ O.s.p., pretoţe odvolací súd tým, ţe otázku právomoci súdu posúdil inak neţ súd prvého stupňa, v skutočnosti zmenil jeho rozhodnutie o veci samej [prípustnosť dovolania je tu zaloţená 11 8Cdo 83/2016 na zásade diformity, teda rozdielnosti (nesúladu) rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa]. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení veci, ktoré posúdenie ţalovaná v dovolaní tieţ namietala. Mal pritom na zreteli, ţe právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dospel k záveru, ţe ţalovaná neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu chybu pri právnom posúdení veci. Odvolací súd pri rozhodovaní o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, zastavení konania a postúpení veci úradu, vychádzal z toho, ţe na prejednanie danej veci nie je daná právomoc súdu, keďţe rozhodovanie o ţalobou uplatnených nárokoch patrí do právomoci iného orgánu, do právomoci úradu. Tento svoj záver odôvodnil tým, ţe pre posúdenie, či vec patrí do právomoci súdu, za primárne treba povaţovať posúdenie povahy (charakteru) ţalobou uplatňovaného práva. K tomu uviedol, ţe „Nárok na zaplatenie dlţného poistného a poplatku z omeškania bol a je verejnoprávnym nárokom.
súdnej praxe (R 8/2005 Zbierky stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR) nedoplatok na poistnom na zdravotné poistenie je dlhom z práva verejného, pri ktorom poisťovňa vykonáva určitý rozsah správy vecí verejných na základe zákonného zmocnenia, resp. právny vzťah medzi ţalobcom ako postupníkom pohľadávky na zaplatenie poistného na zdravotné poistenie a ţalovanou ako platiteľom tohto poistného, je vzťahom verejnoprávnej povahy, ktorý nemoţno podradiť pod vzťahy výslovne vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p. (nejde o vzťah občianskoprávny, pracovný, rodinný, druţstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy, na ktoré dopadá ods. 3 cit. ust. (ţiaden zákon neustanovuje, ţe o poplatku z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie rozhoduje súd), preto vec vyplývajúcu z tohto verejnoprávneho vzťahu, súdy v občianskom súdnom konaní
tretej a štvrtej časti O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú (uznesenie NS SR 6Cdo 102/2011 z
osobitného predpisu, o úrokoch z omeškania a pohľadávkach vyplývajúcich z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
osobitného predpisu, na úrad. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, ţe pokiaľ v čase uplatnenia nároku na súde bol v účinnosti a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu rozhodovať o uplatnenom nároku vydávaním platobných výmerov zveril osobitnému správnemu orgánu, a to v intenciách zákonnej úpravy normy verejného práva, nemôţe byť daná právomoc súdu rozhodovať o tomto nároku
ustanovení súkromného práva. Tento právny záver odvolacieho súdu povaţuje dovolací súd za správny. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku 1 tohto paragrafu určuje, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, druţstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevaţne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány.
2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedenými súbormi vzťahov, súdy
3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa uţ, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vţdy len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Tak ako to uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. 13 8Cdo 83/2016 V danej veci nebol dôvod odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v týchto obdobných veciach, s ktorým sa plne dovolací súd stotoţňuje (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
dovolacieho súdu za potrebné bliţšie vysvetliť, ktoré vzťahy povaţuje zákon za pracovné, rodinné a druţstevné. Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy, vypočítané v § 7 ods.1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu vhodné podať ich stručnú charakteristiku: Za občianskoprávne vzťahy sa povaţujú predovšetkým v ustanovení § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (napr. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka). Úpravu niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov občianskoprávnej povahy obsahujú ďalšie zákony, napr. zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podporne pouţijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná úprava. Napríklad
2 Obchodného zákonníka platí, ţe ak niektoré otázky nemoţno riešiť
ustanovení tohto zákonníka, riešia sa
občianskeho práva. Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov, ďalej obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (viď bliţšie najmä § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka). Tak pre občianskoprávne vzťahy, ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí to, čo bolo uvedené vyššie o všetkých vzťahoch vymenovaných v § 7 ods.1 O.s.p., totiţ ţe sú upravené normami súkromného práva a ţe sú zaloţené na princípoch právnej rovnosti a autonómie ich subjektov. Pre vyriešenie otázky, či tá-ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu ţalobca vyvodzuje ţalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Za účelom zabezpečenia 14 8Cdo 83/2016 podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon ţalobcovi povinnosť uviesť vţdy uţ v návrhu (ţalobe) rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods.1 O.s.p.). Tie majú súdu umoţniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Ţalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiţ vţdy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v ţalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý ţalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či ţalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý moţno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p. (porovnaj tieţ rozhodnutie sp.zn. 4Cdo 128/97). V danej veci ţalobca v ţalobe o splnenie povinnosti ţalovanou zaplatiť mu (okrem iného) poplatok z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie, ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, ţe na základe zmluvy zo 7. júla 2005 o postúpení pohľadávky uzavretej so spoločnosťou ZH Kredit, s.r.o., ktorý pohľadávku nadobudol od postupníka PERSPEKTÍVA druţstevná zdravotná poisťovňa, nadobudol pohľadávku na poistnom na zdravotné poistenie, ktorú bola ţalovaná povinná zaplatiť PERSPEKTÍVE druţstevnej zdravotnej poisťovni. Ţalovanej vznikla aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi poplatok z omeškania v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení vo výške 0,2% z dlţnej sumy poistného za kaţdý kalendárny deň.
273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, povinné zdravotné poistenie je poistenie, na ktorého základe sa poskytuje zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi a sluţby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi. 15 8Cdo 83/2016
9 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi poistného (§ 16 ods. 1 aţ 3) platobným výmerom dlţné poistné, ak ho neodviedol v termíne splatnosti
odsekov 1 aţ 4.
2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlţnej sumy poistného za kaţdý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlţná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.
4 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi poplatok z omeškania platobným výmerom.
1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“) zdravotné poistenie je
osobitného predpisu.
2 zákona č. 580/2004 Z.z. vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom predpise.
1 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“), na konanie a rozhodovanie o pohľadávkach z verejného zdravotného 16 8Cdo 83/2016 poistenia sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zákona č. 581/2004 Z.z. ustanovenie odseku 1 sa pouţije rovnako na rozhodovanie o pohľadávkach na poistnom a poplatkoch z omeškania, ktoré bol platiteľ poistného povinný uhradiť
predpisov účinných do 31. decembra 2004.
3 zákona č. 581/2004 Z.z. nárok na pohľadávky
odsekov 1 a 2 môţe zdravotná poisťovňa uplatniť podaním návrhu na vydanie platobného výmeru na úrade. Podanie je moţné vykonať písomnou alebo elektronickou formou. Spôsob a náleţitosti elektronickej formy podania určí úrad.
1 písm. a/, bod 3. zákona č. 581/2004 Z.z., úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, ţe vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom
osobitného predpisu 38), úroky z omeškania 38a) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
osobitného predpisu, 38b) (
poznámok 38), 38a) a 38b) osobitným predpisom treba rozumieť zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov; poznámka dovolacieho súdu).
prechodného ustanovenia § 85h ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. zdravotná poisťovňa uplatňuje na úrade nárok na dlţné poistné, nárok na poplatok z omeškania z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do 31. decembra 2004.
prechodného ustanovenia § 85h ods. 3 zákona č. 581/2004 Z.z. úrad vydáva platobné výmery vo veciach poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do
zákona č. 273/1994 Z.z. Právny rámec, v ktorom vzniklo ním uplatnené právo, vymedzil sám ţalobca svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom ho lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu; tým zároveň (nepriamo) vylúčil, ţe k nemu došlo v inom právnom vzťahu,
predpisov účinných 18 8Cdo 83/2016 do 31. decembra 2004, sa uplatňuje na úrade a ţe rozhodovanie o takýchto pohľadávkach patrí do právomoci úradu. Predpokladom vzniku oprávnenia úradu (a ţiadneho iného orgánu) rozhodovať (jeho právomoci) je, aby išlo o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do
tretej a štvrtej časti O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, ţe pokiaľ zákonodarca určil orgán (úrad), ktorý je v rámci vymedzenej pôsobnosti oprávnený rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení a súčasne ho poveril výkonom dohľadu nad verejným zdravotným poistením, potom tento orgán (úrad) je oprávnený a súčasne povinný konať o uplatnených nárokoch bez ohľadu na to, kto si tento nárok uplatnil. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu je správne, a preto dovolanie ţalovanej proti nemu treba uznesením zamietnuť
1 a 4 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 19 8Cdo 83/2016 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. júna 2016 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.